Ján

Nad veľkým rybníkom bol hustý dubový les a v tom lese stála malá tvrdza. V tej tvrdzi býval rytier s rytierkou. Dlho nemali žiadne deti. Až raz sa im narodil synček. Bola radosť veľká. Pokrstili ho v kaplnke na ostrove, dali mu meno Ján.

Veľa nemali, ale o milého synčeka sa starali, aby ho raz dobre do sveta vyprevadili. Keď bol väčší, vybral mu otecko bieleho žriebätko a silné šteňa od bielej chrtice, aby sa s nimi hral. Tí traja boli spolu veľkí kamaráti, po hrádzi sa túlali, po lúkach blúdili a tak rástli, až bol z Jána silný chlapec, zo žriebätka ťažký bojový kôň a zo šteňaťa vysoký huňatý chrt na lov.

Otecko dal vyniesť z komory svoju starú zbroj, v cudzej krajine kovanú, dal ju kováčovi v podhradí vyčistiť, sedlárovi nové pracky prišiť; vybral z truhlice starý meč, široký na piaď, ťažký ako sekera, sám ho dobre vyčistil, kožou poutieral, jelenším lojom ostrie namazal. Mamička, tá už celú zimu chystala synčekovi výbavu, bielizeň, prešívané kazajky pod železné pláty, rukavice a nohavice zo srnčej kože, vyšívala čabraku na koňa. Sedlár medzitým ušil pevné široké sedlo, ľahkú uzdu z červenej kože, kováč koníka ostro podkul, chrtovi urobil široký obojok z ostrých tŕňov. Všetko bolo hotové včas; neostávalo nič iné, len sa rozlúčiť a ísť.

Tak sa milý Ján vystrojil a vypravil. Zastal pod lipou pri dolnej bráničke. Čeľaď stála na priedomí. Obaja majstri si pochvaľovali svoju prácu. Mamička urobila Jánovi krížik a povedala:

„Nezabudni na nás, synček milý, vo svete a vráť sa mi zdravý do roka a do dňa."

Otecko mu stisol ruku a povedal:

„Zbohom, Ján, prečítaj si, čo máš na meči napísané; toho sa drž." A na meči bolo napísané:

„Slabých chráň, silným sa braň, zbabelcov sa stráň, cti zbraň."

Tak milý Ján vyrazil do sveta. Jazdil dlho po ďalekých krajoch, podivných krajinách, až prišiel do jednej krajiny, tam vládol kráľ a ten kráľ bol veľmi bohatý. Hlavné mesto tej krajiny ležalo v horách, bolo celé obtiahnuté modrým suknom — na znak žiaľu. Ján dojazdil k hostincu pred bránou. Hostinský vybehol oproti, vidí: rytier v zbroji jazdí, krásny kôň, pes vzácny — zložil čiapku, pozval ho dnu. Ján zaopatril koňa, chrta, najedol sa, napil sa, pýtal sa, čo ten smútok znamená. Hostinský rozprával:

„Ach, vzácny pane, náš pán kráľ je mocný kráľ, najmocnejší na svete; len že je mu veľmi zle. Prišiel drak, obrovská beštia, usadil sa pri ceste v skale, nikoho nepúšťa a takým smradom dýcha, že sa celé mesto dusí. Rytieri na neho chodili, ale všetkých zožral; potom mu nahnali ľúbezných panien, zožral aj tie, ale nechce a nechce odísť a stále chce len princeznú, inak zničí mesto. Tak sa ľudia búria; princezná musí zajtra ísť k drakovi na raňajky."

Na druhý deň, sotva vyšlo slnko, prezrel Ján žriebätku podkovy, utiahol popruh na sedle, cez brnenie si obliekol krásny zamatový kabát, pripol chrtovi obojok a išiel k bráne. Brána sa otvorila, vyšiel sprievod, panny, rytieri, kňazi, nakoniec starý kráľ viedol svoju bledú dcérenku až ku kaplnke v horách, tam sa s ňou rozlúčili a s plačom utekali späť, kým drak nevylezie. Len jeden sluha tam za drahé peniaze zostal; dostal jemnú plátennú šatku, aby kostičky pozbieral a o všetkom podal správu — a ten vliezol do kaplnky, od strachu neživý.

Ján dojazdil, vidí naokolo púšť, kosti, a pri kaplnke sedí biele dievča s korunkou na hlave, trasie sa od zimy. Zajazdil ku skale, kôň zaerdžal, pes zavrčal, Ján zavolal:

„Drak, lez von, čaká na teba raňajky."

Ale drak v jaskyni zareval, až sa hora triasla:

„Nepôjdem, ešte nie je čas."

Tak sa Ján vrátil ku kaplnke, ostýchal sa vzácnej princeznej. Ale princezná ho prosila, nech odíde, ju úbohú nech tu nechá, škoda jeho mladého života. Ján ju potešoval, pýtal sa jej na domov a princezná rozprávala o svojich palácoch, o otcovi, aký je mocný a bohatý, o hostinách a plesoch, o vznešenom, veselom živote. Ján nemal nič len chlieb a víno, tak sa s ňou podelil, dal koňovi aj chrtovi a na poludnie zas dojazdil ku skale. Kôň zaerdžal, pes zavrčal. Ján zavolal:

„Drak, lez von, čaká na teba obed."

Ale drak v jaskyni zarevab, až sa skala zatriasla:

„Nepôjdem, ešte nie je čas."

Tak sa Ján vrátil ku kaplnke, chrt položil princeznej hlavu do lona, lízal jej ruky a princezná sa pýtala Jána, odkiaľ prišiel, kde je jeho domov. A Ján jej rozprával o svojej rodnej krajine, o malej tvrdzi pri rybníku, o mamičke, ako za večera s čeľaďou priadzie, a o otcovi, ako s rybárom loví ryby; tak sa zabávali, až slnko zapadlo. Potom Ján zas dojazdil ku skale. Kôň zaerdžal, pes zavrčal, Ján zavolal:

„Drak, lez von, čaká na teba večera."

A drak v jaskyni zarevab, až sa hora otriasla, plazil sa von, siedmimi hlavami plul oheň, chmatal po Jánovi. Ján hneď do jednej zasekol meč, až kosť praskla, žriebä bilo po hlavách kopytami, chrt ich trhal svojimi tesákmi; tak toho draka umorili, až z neho jed s krvou crčal. A keď ho umorili, vrátili sa k princeznej. Princezná od radosti div neomdlela; prosila Jána, aby šiel s ňou domov, že jej otec je bohatý, dá mu dobrú odmenu. Ale Ján povedal, že odmenu nechce, že musí ísť domov, aby do roka a do dňa dorazil. Tak mu princezná dala na pamiatku prsteň a prosila, aby do roka a do dňa zas prišiel, nezabudol na ňu, a s tým sa rozlúčili.

Ján odišiel a sluha vyliezol z kaplnky von, vytiahol nôž a hrozil princeznej, že ak neprisahá, že on je osloboditeľ, musí zomrieť; nikto o nej nevie, v meste že ju už pokladajú za mŕtvu. Princezná zaplakala, ale prisahať musela. A sluha hneď vyhrnul rukávy, brodil sa v tom jede po členky, zbieral hlavy, rezal remene z dračej kože, zväzoval a potom sa vydal na cestu do mesta s hlavami a s princeznou. V meste sa už modlili za mŕtvu princeznú, že mesto od draka vykúpila, obetovala sa, ale keď sa zdravá vrátila, po celom meste celú noc vyhrávali, sluhu oslavovali. A milý sluha rozprával, ako toho draka premohol, všetkým hlavy ukazoval, nakoniec žiadal ako odmenu princeznú za ženu. Princezná mlčala, však prisahala, ale prosila, aby počkali rok a deň, že sa zaviazala sľubom.

Ale poďme zatiaľ za milým Jánom. Dlho išiel, kým prišiel domov, videl zas domáce rybníky, bočianie hniezdo na veži, lipu pri bráničke, otecka, ako v trstine kurence naháňa. Radostne sa privítali, mamička hneď zaviedla Jána domov, rozopla mu ťažkú zbroj, ohriala vodu v kúpeli a voňavé seno nastlala; potom sa usadili pod lipou, povečerali a všetci počúvali, kde bol, čo vykonal. Otecko bol hrdý na svojho synčeka, rozmýšľal, ako zostane doma, po čase pôjde slúžiť svojmu kráľovi.

Ale Ján sa čoskoro zosmutnel, chodil smutný, bol celý bez seba, spomínal na princeznú. Mamička poznala, že niečo je, tak si s ním sadla na lavičku, hladkala ho po vlasoch, pýtala sa, čo ho bolí, až jej všetko vyrozprával a že sa zaviazal vrátiť do roka a do dňa, len že princezná je bohatá, dcéra mocného kráľa, a on je chudobný rytier. Mamička ho potešila; povedala:

„Choď, synček, vezmi gitaru, chrta, choď len tak ako chudobný spevák. Však uvidíš, ako ťa prijmú, ako ťa tvoja princezná privíta."

Ján mamičke poďakoval, vzal gitaru, zavolal chrta a išiel. Dlho išiel, rok sa s rokom stretol, až došiel zas k hostincu pred bránou; pred sebou vidí mesto celé červeným súknom ozdobené. Hostinský behal, mal plné ruky práce, ľudí sa len hemžilo, ani si nevšímal chudobného speváka: ide pešo, zaprášený, kúska poriadneho šatstva nemá. Ján si sadol, pýtal sa, čo je nové. Smiali sa mu, že je odniekiaľ zďaleka, nevie, že princezná má svadbu s tým, čo zabil draka, všetka šľachta už sedí na hostine. Ján prosil o jedlo a pitie, ale hostinský sa utrhol, že nemá času, vzácnejších hostí musí hostiť. Ján hovorí:

„Čo robiť! Nezostane nič iné, než dať sa na svadbu pozvať." Hostinský sa naň pozrie a hovorí:

„Hostinec by som za to dal, keby som videl, že takého tuláka pozvali."

Ján sa zasmial, pohladil chrta po hlave, ukázal mu prsteň, poslal ho hľadať pani. Chrt sa rozbehol rovno do brány a k palácu. Stráže vidia, vzácny pes beží do paláca, tak ho pustili. Vybehol po schodoch a rovno ku stolu, princeznej položil hlavu do lona. Ženích sa rozzlobil, kde sa tu berú takí túlaví psi, ešte môžu pohrýzť, ale nevesta pobledla a hovorí:

„Otecko, vzácny hosť prišiel, treba ho privítať."

Tak hneď koč, šesť koní, sluhovia, idú za chrtom až pred hostinec, prosia speváka, aby šiel na hrad. Hostinský div sa nezváľal od strachu o hostinec, sám pridržal dvierka na koči, ale Ján naňho a na jeho hostinec ndbal, odišiel. Príde k palácu, vojde do siene, všetci vidia: chudobný spevák prišiel s gitarou a so psom, nech si zaspieva. Zaspieval a princezná hľadí, či je to on, jej rytier drahý? Sama mu nesie víno na podnose. Ale keď sa napil, je v pohári princezninho prsteň. Hneď vzala milého Jána za ruku, doviedla ho k otcovi a hovorí:

„Páni drahí, poviem vám rozprávku. Mala som zlatý zámok, otvárala som ho zlatým kľúčom. Zlatý kľúč som stratila, medený získala. A teraz zlatý nachádzam. Ktorý z nich si nechať mám?"

Ženích sa smial, to je vraj ľahká vec, že zlatý — kto by si vraj nechával medený? Princezná ukázala na Jána a povedala ženíchovi:

„Toto je môj kľúč zlatý, rytier pravý, ten draka zabil a ty si v kaplnke sedel, smrťou si mi hrozil."

Ženích vyskočil na Jána, ale ako sa pohol, chrt po ňom a už na ňom stál na zemi, vrčal mu do tváre, až milý sluha volal o milosť. Ján sa zasmial a hovorí:

„Toto je podivná vec, draka sa nebál a psej papule sa bojí!"

Zahvizdol, chrt pustil, sluha kľakol, všetko vyrozprával, prosil o odpustenie. Kráľ ho chcel hneď obesiť, ale Ján prosil, aby ho nechal tak, poslal ho domov s odkazom, ako pochodil. A že už bola svadba pripravená, princezná, ako držala Jána za ruku, hneď si ho viedla do kostola a starý kráľ mu dal svoje kráľovstvo.