Kráľovský dar

Bol raz jeden kráľ a bola raz jedna kráľovná a tí sa tak milovali, že to svet ešte nevidel. Jedného dňa však kráľovná ľahla a už viac nevstala. Každý deň chodil kráľ k jej hrobu a tam svetu žaloval na svoj žiaľ. Jedného dňa ho stretla nejaká starenka a tá sa ho pýtala, prečo je taký smutný. „Ty to nevieš? Umrela mi kráľovná.“ čudoval sa kráľ. „Neviem, panáčik, neviem, prichádzam z ďaleka. Bola som za trikrát siedmimi vysokými horami, siedmimi hlbokými morami a siedmimi čiernymi lesmi, kde žijú tri podivuhodné princezné.“ Od toho dňa kráľ myslel na tie princezné, či sú krásne, či sú bohaté a či by mu mohli nahradiť jeho kráľovnú. Za nejaký čas mu jeho zvedavosť už nedala spať, odovzdal vládu svojim radcom a vydal sa na cestu za podivuhodnými princeznami.

Prekonal sedem vysokých hôr, preplával sedem hlbokých morí a prešiel sedem čiernych lesov, keď tu prišiel k prekrásnemu zámku, kde bývala prekrásna princezná. „Čo mi nesieš, kráľu?“ „Nesiem ti svoj žiaľ, umrela mi moja milovaná žena a ja hľadám tú, ktorá ju nahradí.“ „Nechcem tvoj žiaľ, kráľu. Ale za siedmimi horami, siedmimi morami a siedmimi lesmi býva moja mladšia sestra, možno ten tvoj žiaľ unesie.“ Tak sa kráľ vydal na ďalšiu cestu.

Prekonal sedem vysokých hôr, preplával sedem hlbokých morí, prešiel sedem čiernych lesov a prišiel k ešte krajšiemu zámku, v ktorom bývala ešte krajšia princezná. „Čo mi nesieš, kráľu?“ „Nesiem ti svoj žiaľ, umrela mi milovaná žena a ja hľadám tú, ktorá by ju nahradila.“ „Nechcem tvoj žiaľ, kráľu. Ale za siedmimi horami, za siedmimi morami a siedmimi lesmi žije moja mladšia sestra, možno ten tvoj žiaľ unesie.“ Tak sa kráľ vydal na ďalšiu cestu.

Prekonal sedem vysokých hôr, preplával sedem hlbokých morí a prešiel sedem čiernych lesov a prišiel k ešte krajšiemu zámku, v ktorom bývala princezná, ktorá bola škaredá ako noc. „Čo mi nesieš, kráľu?“ A kráľovi sa nad tou škaredosťou striaslo srdce a zašepkal: „Ach, moje srdce.“ „Prijímam ten dar, kráľu, a rada sa stanem tvojou ženou.“ usmiala sa princezná. Tak sa kráľ vydal s nevestou na spiatočnú cestu.

Prešli sedem čiernych lesov, preplávali sedem hlbokých morí a prekonali sedem vysokých hôr, keď prišli k zámku prostrednej princeznej. „Čo mi nesieš, kráľu?“ „Nič ti nenesiem, sebe veziem nevestu škaredú ako noc.“ „Tá unesie tvoj žiaľ?“ „Nie, moje srdce.“ povedal kráľ a vydal sa na ďalšiu cestu.

Prešli sedem čiernych lesov, preplávali sedem hlbokých morí a prekonali sedem vysokých hôr, keď dorazili k zámku najstaršej princeznej. „Čo mi nesieš, kráľu?“ „Nič ti nenesiem, sebe veziem nevestu škaredú ako noc.“ „Tej si dal svoj žiaľ?“ „Nie, svoje srdce.“ odvetil kráľ a vydal sa s nevestou ďalej.

Prešli sedem čiernych lesov, preplávali sedem hlbokých morí a prekonali sedem vysokých hôr, keď dorazili do zámku, kde býval kráľ. Kráľ zvolal svojich radcov a povedal im: „Toto je moja nevesta a vaša budúca kráľovná.“ A srdcia radcov sa pri pohľade na tú škaredosť striasli a oni šepkali: „Ach, naše srdcia.“ A tu sa princezná usmiala a povedala: „Prijímam vaše dary a stanem sa vašou kráľovnou.“ A bola svadba, na ktorej sa zišlo celé kráľovstvo. A kto pozrel na novú kráľovnú, tomu sa nad tou škaredosťou striaslo srdce a ten zašepkal: „Ach, moje srdce.“

A od tých čias bolo toto kráľovstvo tým najšťastnejším kráľovstvom na svete, pretože všetci ľudia v ňom dali svoje srdce svojej kráľovnej. A nebolo medzi nimi sváru a nebolo medzi nimi zlých skutkov, lebo až do konca svojich dní kráľovná škaredá ako noc strážila ich srdcia ako tie najvzácnejšie dary.