Ako jež uhonil zajaca na smrť

Tento príbeh je vlastne vylhaný, ale pravda to musí byť tiež, lebo môj dedko nikdy nezabudol, keď nám to rozprával, dodať:
„Pravda to byť musí, synak, inak by to nikto nerozprával.“
Ten príbeh sa stal takto:
Bolo to jedného nedeľného jesenného rána, práve v čase, keď kvitne pohánka, slnko práve vyšlo na oblohu, nad strniskom fúkal teplý vietor, vysoko v oblakoch spievali škovránky, v pohánke bzučali včely, sviatočne odiati ľudia kráčali do kostola a medzi všetkými tými tvormi bol najspokojnejší jež. Stál na priedomí, ruky mal založené a skúmal ranný vzduch, chvíľami si len tak pre seba bručal pesničku, čisto a falošne, ako to v nedeľné ráno dokážu zaspievať iba ježe. Kým si tak prespevoval, prišla mu na um myšlienka, že by sa mohol zatiaľ, kým jeho žena umyje a oblečie deti, ísť pozrieť na polia a pozrieť sa tam, ako sa darí jeho kvake. Kvaka rástla na poli neďaleko jeho domu a on ju so svojou rodinou zbieral, preto sa na ňu pozeral, akoby mu patrila. Povedané, urobené. Zabuchol za sebou domáce dvere a vybral sa na prechádzku na pole. Neprešiel veľa a bral sa práve popri tŕňovom kríku, keď stretol zajaca, ktorý vyšiel s podobným zámerom, totiž aby si obzrel svoju kapustu.
Keď jež zajaca uvidel, dal mu kresťanský pozdrav, ale zajac, ktorý na svojej lúke platil za urodzeného pána a bol preto strašne namyslený, na ježov pozdrav neodvetil, ale povedal podozrievavo:
„Akože sa to stalo, že tu za včasného rána pobehuješ po poli?“
„Idem sa prejsť,“ odvetil jež. „Prejsť?“ smial sa zajac:
„No, na nič lepšie tie svoje nohy aj tak nepoužiješ.“ Táto odpoveď ježa popudila. Všetko dokázal prehltnúť, ale na svoje nohy nedal dopustiť, hoci ich mal od prírody krivé. „Ty si namýšľaš, že by si s tými svojimi nohami dokázal viac ako ja?“ povedal. „To si teda myslím,“ odpovedal zajac. „No, tak to by sa mohlo vyskúšať,“ myslel si jež:
„ja hovorím, že keď pobežíme o preteky, budem rýchlejší, než si ty.“
„Ty krivonožko?“ smial sa zajac, „to je naozaj na popukanie. Ale keď máš na to toľko chuti, o čo sa teda staviame?“
„O jeden zlaťák a fľašu pálenky k tomu.“
„Dobre,“ povedal zajac:
„povedz teraz! a pobežíme.“
„No, až tak sa zase neponáhľa,“ povedal jež:
„ja som ešte nič nejedol. Najprv zájdem domov a trochu sa naraňajkujem. O hodinku som tu.“ S tým zajac súhlasil. Cestou domov si jež mrmlal popod fúzy:
„Zajac sa spolieha na svoje dlhé nohy, ale ja ho napriek tomu porazím. On je síce urodzený pán, ale aj veľký hlupák a za to teraz zaplatí.“
Keď prišiel jež domov, povedal svojej žene:
„Ženo, rýchlo sa obleč, musíš ísť so mnou von.“
„Čo sa deje?“ pýtala sa. „Staval som sa so zajacom o zlaťák a fľašu pálenky, že s ním pobežím o preteky. A musíš tam byť aj ty.“
„Jaj, mužu,“ začala žena nariekať:
„stratil si azda rozum? Ako by si mohol bežať o preteky so zajacom?“
„Zadrž, ženo,“ povedal jež:
„a nepleť sa do mužských záležitostí! Hni sa, obleč sa a poď so mnou!“ Čo mala pani ježová robiť? Musela poslúchnuť, či chcela, alebo nie. Keď boli na ceste, povedal jež žene:
„Teraz dávaj pozor, čo ti poviem. Tu na tomto širokom poli pobežíme o preteky. Zajac pobeží v jednej brázde a ja v druhej, začneme tam hore. Nebudeš robiť nič iné, len sa postavíš tu dole do brázdy, a keď pribehne zajac, zavoláš mu na privítanie: ja už som tu!“
Prišli k poľu, jež ukázal žene jej miesto a išiel poľom hore. Keď tam prišiel, zajac už čakal. „Tak ideme na to?“ opýtal sa nedočkavo. „Samozrejme,“ odvetil jež. Každý sa postavil do svojej brázdy. Zajac odpočítaval:
„jeden, dva, tri!“ A vyrazil ako vietor dole poľom.
Jež prebehol sotva tri kroky, plesol sa do brázdy a spokojne odpočíval. A keď zajac v plnom šprinte dorazil do cieľa, volala mu pani ježová v ústrety:
„Ja už som tu!“ Zajac bol nemálo prekvapený, lebo veril, že má pred sebou toho istého ježa. Pani ježové, ako je známe, totiž vyzerajú celkom rovnako ako ježe. „To je nejaké divné,“ povedal zajac:
„ešte raz a v opačnom smere!“
A opäť vyrazil ako vietor, až mu uši lietali okolo hlavy. Pani ježová ostala v pokoji na mieste, a keď zajac pribehol hore, zavolal mu jež oproti:
„Ja už som tu!“ Zajac bol bez seba od zlosti a reval:
„Ešte raz, ešte raz!“
„Pre mňa za mňa,“ povedal jež:
„koľkokrát budeš chcieť.“ Tak bežal zajac ešte sedemdesiattrikrát a jež s ním stále držal krok. Vždy, keď pribehol do horného alebo dolného cieľa, povedali mu jež alebo pani ježová:
„Ja už som tu!“
Pri sedemdesiatom štvrtom pretekaní zajac do cieľa už nedobehol. Uprostred poľa padol k zemi, z nosa mu tiekla krv a zostal tam v brázde ležať celkom mŕtvy. Jež si vzal svoj vyhraný dukát a fľašu pálenky, zavolal svoju ženu z jej miesta na konci brázdy a spokojne šli obaja domov. A ak nepomreli, žijú dodnes.
Tak sa to vtedy stalo, keď jež na poli uhonil zajaca na smrť a od toho času sa žiadny zajac neodvážil bežať s ježom o preteky. A poučenie z tohto príbehu? Tak po prvé, nikto, nech sa má za akokoľvek urodzeného, sa nemá nikdy vysmievať ani tomu najmenšiemu, aj keby to bol len jež. A po druhé, že je dobre, ak sa niekto žení, aby si vzal ženu sebe rovnú. Keď je niekto jež, musí dávať pozor, aby jeho žena bola tiež jež.