Potrestaná pýcha

Na kráľovský hrad povolali maliarov, aby namaľovali podobizeň kráľa Miroslava. Mladý kráľ by sa bol rád oženil. Medzi mnohými obrazmi, ktoré dostal od princezien a kňažných, bol jeden takej krásy, že Miroslav po ňom od prvého pohľadu zahorel láskou a nijakú inú si za kráľovnú vybrať nechcel. Preto sa teraz dal maľovať, aby jej mohol poslať svoj obraz a zároveň požiadať o jej ruku. Maliari sa zišli a kráľ im povedal takto:
„Slovutní páni a majstri! Dal som Vás zvolať preto, aby ma každý raz namaľoval. Nechcem však, aby ste mi krásu pridávali, radšej si nechám páčiť, ak bude obraz škaredší, než je moja tvár.“
„Načo by sme Tebe, pane a kráľu náš, krásu dodávali?“ povedali umelci. „My budeme radi, keď náš štetec dokáže zobraziť skutočnosť.“
Chutne sa maliari pustili do práce a v krátkom čase postavili v peknej sieni niekoľko podobizní kráľových a kráľ sa so svojou radou prišiel na ne pozrieť, ktorá zo všetkých by sa najlepšie hodila na poslanie.
„Ja myslím, milostivý kráľ,“ povedal dvorný radca, „že Vaša tvár všetky tie podobizne prevyšuje, lebo sa mi nezdá, že by ktorákoľvek z nich bola celkom taká ako tvár Vašej Milosti.“
„Ani som nechcel, aby ma dobre vystihli. Myslím, že sa princezná hnevať nebude, keď budem skutočne o niečo krajší než na obraze.“
V tom domnení vybral aj obraz, ktorý sa mu páčil najmenej, dal ho vsadiť do zlatého rámu s drahými kameňmi a poslal svojich najprednejších dvorných radcov s veľkým koňstvom a darmi k otcovi krásnej princeznej, aby požiadali o jej ruku.
S nevýslovnou túžbou očakával ich návrat. O nejaký týždeň prišli, ale všetci boli smutní a mrzutí, takže Miroslav z ich úst nič potešiteľné nečakal.
„Pane a kráľu náš,“ povedali vyslanci, keď predstúpili pred kráľa, „neslýchaná je tá urážka, ktorá sa nám stala, a bojíme sa Vašej Milosti všetko vyjaviť.“
„Len hovorte, nech je to čokoľvek.“
„Od kráľa sme boli láskavo a pohostinne prijatí a celý dvor sa potešil, že Vaša kráľovská Milosť chce princeznú Krasomilu za paniu. Na druhý deň sme išli k princeznej s poklonou; nikomu ešte nebolo dopriate dotknúť sa jej ruky, a tak aj my sme museli pobozkať len lem jej rúcha. Pohŕdavo pozrela na obraz Vašej Milosti a podávajúc nám ho späť, povedala: Kráľ, ktorý je tu zobrazený, nie je hoden, aby mi obuv zaväzoval!
Krv nás od hanby pálila, ale starý kráľ nás prosil, aby sme pravú príčinu zamlčali, že on sám od svojej dcéry veľa vytrpí, ale že sa to azda dá všetko napraviť a princezná predsa musí privoliť. No taká kráľovná sa nám nezdala byť pravou matkou svojich poddaných, a my sme radšej odišli, nedbajúc na nič.“
„To bolo najmúdrejšie, som s vaším konaním úplne spokojný. O ostatné sa postarám sám,“ odpovedal kráľ, ale líca mu horeli hnevom nad pyšnou pannou. Dlho rozmýšľal, čo má teraz robiť, až napokon jeho bystrý rozum našiel cestu, po ktorej sa mu zdalo najvhodnejšie kráčať. Zavolal svojho starého radcu a správcu a tomu jedinému zveril svoj zámer, ktorý on schválil.
Na druhý deň sa to na hrade len tak hmýrilo, lebo kráľ sa chystal na cestu, správu krajiny odovzdal svojim radcom a hrad starému správcovi. Tretí deň odišiel. Na pomedzí svojho kráľovstva poslal všetku svoju družinu so všetkým, čo mala, späť a vzal si len nejaké šaty a peniaze a išiel ďalej celkom sám.
Bol krásny jarný deň a princezná Krasomila sa prechádzala po záhrade. Krásna bola, pravda, ako bohyňa Lada, ale jej tvár bola ruža bez vône, záhrada nezohriata slnečnými lúčmi. A predsa mala v duši jemný cit, lebo často nad nešťastím chudobného zaplakala a rozdávala hojné almužny; no bližšie k nej nesmel pristúpiť nijaký žobrák, aby sa jej nedotkol svojou špinavou rukou. Množstvo panovníkov sa už uchádzalo o jej ruku, ona však každým pohrdla. Jej myšlienky mali orlie krídla a rady by sa boli vzniesli až k slnku. Starý kráľ ju často karhal a pre prílišnú hrdosť jej hrozil trestom božím. Na to mu však odpovedala:
„Môj ženích sa musí nad iných skvieť krásou, vznešenosťou, umením a šľachetnosťou, inak nikdy nebude mojím.“
Keď sa tak prechádza v záhrade, vojde k nej otec a vraví:
„Dcéra moja, prijal som do služby mladého muža a urobil som ho hlavným záhradníkom. Ale zdá sa mi na ten úrad príliš učený; vyzná sa v záhradníctve rovnako dobre ako v písomníctve, v tom ako v hudbe, takže som nad ním až ostal ohromený a s radosťou som ho prijal na svoj dvor. Takého učeného muža nemáme. Čo myslíš?“
„Nemôžem nič povedať, lebo som ho nevidela. Ale myslím, že si, otec, urobil dobre, lebo taký muž je pri dvore ako drahý klenot. Ak je v hudbe naozaj taký zbehlý, ako hovoríš, a inak je človek ušľachtilých mravov, mohol by ma doučiť na harfu; nerada postrádam svojho zosnulého učiteľa. Pošli teda po cudzinca.“
Kráľ na to pristal a princezná vošla do letnej siene, do ktorej o malú chvíľu vstúpil Miroslav.
„Najhlbšiu poklonu skladám k Vašim nohám, milostivá pani, a čakám na Vaše rozkazy,“ povedal Miroslav, sklonil hlavu k jej nohám a pobozkal lem drahého rúcha, pričom pozrel na princeznú okom, s akým sa ona doteraz nestretla. Začervenala sa hrdá panna a upriamila zrak na ružu, ktorú si pred chvíľou v záhrade odtrhla.
„Aké je Vaše meno?“ pýtala sa po chvíli Miroslava prívetivým hlasom.
„Miroslav,“ odpovedal on.
„Otec mi povedal, Miroslav, že sa vyznáte v hudbe, a ja som si už dávno priala mať učiteľa, ktorý by ma doučil hrať na harfe. Veľmi by som Vám bola vďačná, keby ste nastúpili na miesto môjho zosnulého učiteľa.“
„Ak moje skromné umenie bude dostačovať na to, aby mohlo túto službu zastávať, budem sa pokladať za šťastného.“
„Ostatné Vám povie kráľ,“ povedala na to princezná a kývla rukou na znamenie, že cudzinec je prepustený. Krasomila ešte dlho stála a nevedela, čo sa to s ňou stalo, v hlave jej to šepkalo a šumelo ako lákavé hlasy, ako sladká hudba, a v srdci jej to pálilo, ako keď sa na väzňa po dlhej tmavej noci prvýkrát usmeje slniečko, otvorí dokorán brány jeho srdca, aby sa každý kútik naplnil nebeským svetlom. Ozvali sa kroky a Krasomila sa z myšlienok prebrala. Bol to kráľ.
„Nuž,“ pýtal sa, „prijala si Miroslava za učiteľa?“
„Ja som mu to navrhla, ale kedy mám začať, o tom práve rozmýšľam.“
„Urob podľa ľúbosti. Čo sa mňa týka, pri jeho mene si pripomínam kráľa Miroslava a denne sa bojím, že tú urážku od Teba nezvládne a vypovie mi vojnu. Dcéra, dcéra, vtedy si veľmi pochybila.“
„Netrap ma, otec! Ja by som bola nešťastná, keby som si musela vziať toho kráľa; preto zostanem pri svojom.“
Kráľ sa zamyslel a mrzuto odišiel.
Na druhý deň sa všetko urovnalo a hodiny sa začali.
Miroslav bol horlivý učiteľ, Krasomila bola pozornou žiačkou a ľadová kôra, ktorou jej pýcha obložila srdce, sa deň čo deň viac a viac rozohrievala. Jej panny si často šeptali:
„Čo sa to len s našou princeznou stalo, nikdy sa človek nesmel opovážiť dotknúť sa jej ruky, a teraz jej nevadí, keď jej Miroslav pri odchode ruku pobozká.“
Láska premohla hrdú pannu. Už to bol dlhší čas, čo bol Miroslav pri dvore; všetci ho milovali, nadovšetko však Krasomila, hoci by to bola rada sama pred sebou zaprela. Tu prišla do záhrady, hrdo pozdravila hlavného dozorcu sadov, ale predsa si nesadla nikam inam ako na lavičku alebo do voňavej besiedky, ktorú jej kvôli Miroslav cez noc dal urobiť. Nemohla byť taká neláskavá, aby za ten dôkaz jeho úcty nepoďakovala milým slovom. Z niekoľkých slov sa rozvinul rozhovor, lebo princezná sa mala veľa čo pýtať a rozkazovať. S učením to bolo práve tak; občas, keď ju napadli zlé rozmary, musel sluha učiteľa odbaviť, že princezná nemá chuť učiť sa. O chvíľu ju to zase prešlo a sluha musel opäť bežať, aby učiteľ prišiel. Často mu, aby rozjasnila zamračenú tvár, podala ruku na pobozkanie, a takáto česť sa nestala ani tým najvyšším šľachticom.
Bolo podvečer, princezná sedela pri otvorenom okne, hrala na harfe a spievala, vedľa nej Miroslav, s okom upretým na jej líce, zlatou žiarou zapadajúceho slnka zaliate. Zrazu sa zarazila a podala harfu učiteľovi.
„Ak Vaša Milosť dovolí, zaspievam teraz svoju pieseň,“ povedal Miroslav a Krasomila prikývla.
Začal: ale aký to spev! Čoskoro sa Krasomile zdalo, že počuje zvonenie strieborných zvonov, ktoré ju volajú do chrámu Pánovho na zbožnú modlitbu; čoskoro zase, že ju láka ťahavý, lákavý hlas slávika do tienistej besiedky do náručia milencovho. Slnko zapadlo za vysokú horu; jeho posledný blesk zaletel do okna a strhol ľadovú rúšku, ktorá ešte ako pavučina držala v putách srdce hrdej princeznej. Ticho sklonila hlavu k Miroslavovi a slza padla na jeho ruku.
Ako by si to nevšimol, povedal Miroslav:
„Tá pieseň bola na rozlúčku, milostivá kráľovná moja! Zajtra musím odtiaľto preč.“
„Čo hovoríš, Miroslav? Ty nesmieš odtiaľto preč, nie, nie takto!“ vykríkla Krasomila trasúcim sa hlasom a chytila Miroslava za ruku. Vtom sa otvorili dvere a cez prah vkročil otec. „Toto je teda ten muž, ktorého miluješ?“ spýtal sa chladne zarazenej dcéry.
„Áno, otec, milujem ho,“ odpovedala Krasomila a hrdo sa vzpriamila.
„A vieš ty, že mu chýba jedna z tých čností, ktoré si si pri svojom budúcom manželovi vymienila?“
„Viem, že Miroslavovi chýba vznešený rod, ale preto ho predsa milujem, aj keby bol postavený ešte nižšie.“
„Dobre teda, nech je Tvojím manželom ešte túto hodinu. Ale dlhšie v mojom zámku nezostaneš, aby si na moju hlavu nepriviedla väčší posmech.“
„O milostivý kráľ,“ povedal teraz Miroslav a poklonil sa pred kráľom na koleno, „nemôžem privoliť, aby bola princezná cezo mňa nešťastná. Ja odchádzam odtiaľto a všetko nech je zabudnuté.“
Avšak kráľ na to nedbal. Čoskoro priviedol svojho spovedníka a o nejakú hodinu bola Krasomila, hrdá princezná, ženou chudobného Miroslava a stála vo svojich najjednoduchších šatách pred hradom, ťažko sa v duchu lúčiac s otcom, ktorý sa s ňou tak nevľúdne rozlúčil a vyhnal ju z domu ako chudobnú slúžku. Čoskoro sa však osmelila, vzala svojho manžela za ruku a skočila s ním do voza, ktorý ich mal zaviezť až na kráľovské hranice.
Keď prišli až na pomedzie tej krajiny, kde mala byť Krasomila raz panovníčkou, zliezli z voza a išli pešo ďalej.
„Žena, moja drahá duša,“ povedal Miroslav Krasomile, „čo teraz počneme? Ja mám síce v hlavnom meste brata, ktorý je u dvora a pomôže mi k službe, ale dovtedy sa len-len vyhneme núdzi.“
„Veď niečo peňazí ešte máme, zatiaľ budem pre ľudí pracovať a vynasnažím sa, aby som Tvoje starosti zmiernila,“ potešovala Krasomila zarmúteného muža, hoci jej nebolo na srdci ľahko.
V najbližšom mestečku najal Miroslav zase voz, aby nemusela žena, nezvyknutá na chôdzu, ísť ďalej pešo.
Keď prišli až do kráľovského hlavného mesta, najal Miroslav malú izbičku a tam sa s Krasomilou ubytoval. A dohodli sa, že všetky nádherné šaty predajú a že kúpia jednoduchšie, čo naozaj urobili, ba aj jediný prsteň, ktorý mala Krasomila na ruke, obetovala na živobytie.
„Teraz pôjdem,“ povedal na druhý deň Miroslav, „zaobstarám Ti prácu a sebe službu, v ktorej mi brat azda pomôže.“
Odišiel a napoludnie sa vrátil s malým uzlíkom. Rozviazal ho, vybral jemné plátno a trochu ovocia. „Hľa, srdce moje, tu Ti nesiem prácu, ktorá Ti, keď ju dokončíš, bude dobre zaplatená; ovocie som dostal od svojho brata. O žena milá, ako som Ťa, kráľovskú dcéru, mohol uvrhnúť do takého živobytia? Zvyknutá na všetky radosti, máš teraz pre ľudí pracovať a znášať núdzu. O ja nešťastník!“ tak nariekal Miroslav a bozkával ruky svojej ženy, ktorej až po svadbe povedal, ako veľmi ju miluje.
„A čo nariekaš,“ odpovedala a jej oko sa na muža usmievalo, „veď ja som to sama tak chcela. Tvoja láska mi za všetko odplatí.“
S radosťou vzala jemné plátno a chutne sa pustila do práce. Pilne šila, nedopriala si pokoj ani v noci, a len na chvíľu odbehla, keď mužovi chystala jedlo. Keď mala dielo hotové, vzala si na hlavu belostný jednoduchý čepiec a šla s Miroslavom, aby prácu odovzdala. Bol to pekný dom, na ktorý jej Miroslav ukázal, a sluha ju viedol cez nádherné izby až ku komornej. Predsa jej bolo úzko, keď komorná prácu prezerala a potom všeličo vytýkala a chcela jej ukrátiť z peňazí. Už sa jej tváre zapaľovali a slzy sa jej tisli do očí, vtom sa otvorili dvere a vošla do nich vážna dáma. Spýtala sa komornej, o čo ide, a keď prácu prezrela, prikázala, aby sa šičke vyplatila mzda. Krasomila sa s poďakovaním poklonila a ponáhľala sa z domu von. Miroslavovi nepovedala ani slovo o tom, čo sa jej prihodilo. Spomenula si, že to asi tak robievali aj jej vlastné komorné s úbohými šičkami a inými robotníkmi.
Asi o dva dni prišiel zase Miroslav a ponúkol jej službu u jednej vznešenej dámy, kde by sa mala veľmi dobre. Krasomila bola spokojná, zahalila si tvár a išla k tej pani do služby. Pani si ju prezrela od hlavy po päty, potom sa pýtala, čo všetko vie, a keď jej to Krasomila povedala, dáma povedala, aby zostala dva dni na skúšku.
Ale to boli trpké dva dni! Teraz videla, čo taká slúžka od rozmarných urodzených vytrpí, ako pohŕdavo sa s ňou zaobchádza. To bolo strojenie, behanie, znášanie, a koľko krikotu a hádok, či nebol jeden kolieska vlasov presne taký ako druhý, či sa živôtik dosť málo krčil. A predsa nie je také božie stvorenie lepšie ako iné; to Krasomila nemohla vydržať a po dvoch dňoch šla späť.
„Vieš, čo je nové, ženuška?“ povedal Miroslav o niekoľko dní nato, keď s rozjasnenou tvárou vstupoval do dverí. „Náš kráľ si priviezol nevestu a zajtra bude na zámku veľká hostina, pri ktorej ju predstaví svojim poddaným pánom. Najímajú vraj veľa kuchárok a kuchárov a každý dostane za ten deň niekoľko kusov dukátov. Hľa, Ty vieš variť a veľa práce mať nebudeš, nešla by si tam za kuchárku?“
„Prečo nie, pôjdem. Toľko peňazí za deň tak ľahko nezarobím,“ odpovedala Krasomila.
Ráno zavčasu sa obliekla, uviazala si na hlavu obyčajnú šatku a šla s mužom do kráľovského hradu.
„Ja si zatiaľ budem tiež hľadať nejaký zárobok a večer po Teba zase prídem,“ povedal Miroslav, keď odchádzal z kuchyne, kam ženu doviedol.
Krasomila sa chutne dala do práce, ktorú jej najpredný kuchár vykázal na celý deň, a z túžby na zámku si nič nevšímala. Všetko sa dobre darilo, už sa schádzali hostia a vozom nebolo konca. Práve bežala Krasomila cez chodbu, keď jej cez cestu vbehol pán samé zlato a striebro, takže mu pre lesk nebolo ani do tváre vidieť.
„Prosím Vás,“ hovorí hlbokým hlasom Krasomile, „zavolajte niekoho, aby mi zaviazal črevic.“
Krasomila sa na neho spod oka obzrela, a keď podľa šiat videla, že je to sám kráľ, zohne sa a zaviaže mu črevic sama. Kráľ jej poďakoval a odišiel. O malú chvíľu prišiel kráľov sluha a pýta sa, kde je tá kuchárka, čo viazala kráľovi črevic, aby išla do horných izieb k pani komornej. Krasomila urobila, ako jej bolo prikázané.
Vojde ku komornej, tá sa poklonila a prosila ju, aby vošla do ďalších izieb. S údivom sa Krasomila obzerala po nádherných komnatách, kde jej všetko pripomínalo domov. Boli to izby zriadené pre paniu a Krasomila si pomyslela, že tu určite bude bývať mladá kráľovná, ale čo má tu robiť ona, to ešte nevedela. Tu prišla až do šatne, kde ležali plné stoličky drahých šiat, plné stolíky klenotov.
„Tu si máte vybrať jedny šaty a k tomu klenoty; ja Vás oblečiem. Náš kráľ Vás chce za tú zdvorilosť, ktorú ste mu preukázala, raz vziať do tanca.“
„Pre pána Boha!“ zľakla sa Krasomila, „čo by povedal môj muž! Ja mám tancovať s kráľom, obliecť sa do týchto šiat? Nie, nie, to neurobím.“
„Ani keď Ťa ja budem prosiť?“ spýtal sa za ňou hlas a ona videla pri sebe kráľa ..... spoznala svojho Miroslava!
Krasomila sa zľakla a v úžase sa predsa akosi bolestne spýtala:
„A prečo si to všetko urobil a tak si so mnou jednal?“
„Pamätáš sa azda, s akou hrdou odpoveďou si poslala späť moje dvorné radcov s mojím obrazom? Vtedy som prisahal, že chcem Tvoju hrdosť pokoriť. Tvoj otec ma v tom utvrdil a Tvoja láska mi bola nápomocná. Avšak nebol by som Ťa tak dlho skúšal, keby to Tvoj otec nebol prikázal; ja som trpel s Tebou.“
Vtom sa otvorili dvere a vošiel starý kráľ; všetci traja sa srdečne objímali.
„Dcéra, tá skúška bola síce trochu trpká, ale ver mi, že bude blahodarná pre Teba a pre Tvoje deti!“ povedal otec.
Vtom prichádzali hostia, a keď videli novú kráľovnú v drahom, zlatom vyšívanom rúchu a v kráľovskej korune, všetci boli jej krásou očarení, lebo ku všetkej spanilosti nastúpila na miesto hrdosti a pýchy teraz prívetivosť a dobrota.
S hrdým čelom viedol Miroslav svoju milovanú ženu do siene, kde bola zhromaždená vrchnosť, a s jasotom mladú kráľovnú privítala!