Nezbedný chlapec

Bol raz jeden starý básnik, taký naozaj starý dobrý básnik. Raz večer, keď sedel doma, nastalo vonku hrozne škaredé počasie. Dážď sa lial v prúdoch, ale starý básnik sedel v príjemnom suchu a teple pri svojej kachľovej piecke, v ktorej horel oheň a syčali pečúce sa jablká.
„Na tých úbožiakoch, ktorí sú teraz v tom nečase vonku, nezostane nitka suchá!“ ľutoval ich básnik, pretože bol taký veľký dobrák.
„Otvorte mi! Trasiem sa od zimy a som celý premočený!“ ozvalo sa zrazu zvonku volanie malého decka. Dieťa plakalo a búchalo na dvere, zatiaľ čo dážď sa lial v prúdoch a víchor sa opieral do okien, až sa všetky otriasali.
„Ty môj úbožiak!“ povedal starý básnik a išiel otvoriť dvere. Stál tam malý chlapec. Bol celkom nahý a voda mu crčala z dlhých plavých vlasov. Triasol sa od zimy. Keby neprišiel dovnútra, iste by v tom zlom nečase zahynul.
„Ty môj úbožiak!“ opakoval starý básnik a vzal ho za ruku. „Poď ku mne, ja sa už postarám, aby si sa zohrial! Dostaneš víno a jablko, pretože si milý chlapec!“
A naozaj bol. Jeho oči vyzerali ako dve jasné hviezdy, a hoci mu voda stekala z plavých vlasov, predsa sa mu krásne kučeravili. Vyzeral ako malý anjelik, len bol od zimy úplne bledý a trasol sa na celom tele. V ruke držal pekný luk, ktorý však bol od dažďa celý pokazený. Všetky farby na krásnych šípoch sa tou vlhkosťou rozpili.
Starý básnik si sadol ku kachľovej piecke, vzal malého chlapca na kolená, vyžmýkal mu vodu z vlasov, ohrial mu ruky vo svojich a uvaril mu sladký čaj. A tak sa chlapec spamätal, líca mu sčerveneli, zoskočil na zem a dal sa do tanca okolo starého básnika.
„Ty si ale veselý chlapec!“ povedal starý básnik. „Akože sa voláš?“
„Amor!“ odpovedal chlapec. „Veď ma poznáš? Tamto leží môj luk, to by si videl, ako s ním viem strieľať! ..... Pozri sa, vonku je už zase pekné počasie, mesiac svieti!“
„Ale Tvoj luk je pokazený!“ povedal starý básnik.
„To je hlúpe!“ povedal chlapec, vzal luk do ruky a obzeral si ho. „Ó, je celkom suchý, vôbec sa mu nič nestalo! Tetiva je pevná a pekne napnutá! A teraz si ho vyskúšam!“

Zrazu sa tak čudne pozrel, zapálil a priložil šíp, napol luk, zamieril a strelil starého básnika rovno do srdca:
„Tak vidíš, že môj luk nie je pokazený!“ povedal, nahlas sa zasmial a ušiel. Nezbedný chlapec, takto strieľať na starého básnika, ktorý ho vpustil do teplej izby, bol naňho taký dobrý a dal mu výborný čaj a svoje najlepšie jablko!

Dobrý básnik ležal na zemi a plakal, bol naozaj zasiahnutý priamo do srdca, a potom povedal:
„Hanba! Aký je ten Amor nezbedný chlapec! Musím to povedať všetkým dobrým deťom, aby si dali pozor a nikdy sa s ním nehrali, pretože im ublíži!“
Všetky dobré deti, chlapci a dievčatá, ktorým to rozprával, si potom na škaredého Amora dávali pozor, ale Amor ich napriek tomu oklamal, pretože je nesmierne prefíkaný. Keď idú študenti z prednášok, beží vedľa nich, s knižkou pod pazuchou a v čiernych šatách. Vôbec ho nevedia spoznať, a tak ho vezmú medzi seba a myslia si, že je to tiež nejaký študent. Ale on im potom vrazí šíp do pŕs. Keď idú dievčatá od birmovky a keď potom stoja v kostole, hneď im je v pätách. Áno, Amor večne za niekým slídi! Sedí vo veľkom lustri v divadle a horí jasným plameňom, takže si ľudia myslia, že je to skutočná lampa, ale čoskoro spoznajú niečo iné. Pobehuje v Kráľovskej záhrade a na Hradbách a dokonca raz strelil priamo do srdca aj Tvojho ocka a mamičku! Len sa ich na to opýtaj, začuješ, čo Ti povedia. Áno, je to škaredý chlapec, ten Amor, radšej sa s ním nikdy nezačínaj! ..... Slídi po všetkých ľuďoch. Predstav si, raz dokonca vystrelil na starú mamu! Vonku bol sneh a ona mu chcela dať teplú kukuricu ..... Ale to už je dávno, to už pominulo. Stará mama však na niečo také nikdy nezabudne. Hanba mu, škaredému Amorovi!

Treba si naňho dávať pozor neustále. Niekedy napríklad sedí na streche, že ho ani nevidíte, aké je to vysoko, a pokojne Vás trafí aj odtiaľ. Nikdy nemíňa .....

Ale teraz ho poznáš! Vieš, aký je to nezbedný chlapec.