Čert a Káča

V jednej dedine bola stará slúžka, menom Káča. Mala chalúpku, záhradu a k tomu ešte pár zlatých peňazí, ale keby bola celá v zlate sedela, nebol by si ju zobral ani ten najchudobnejší mládenec, pretože bola ako čert zlá a jazyčná. Mala starú matku, a občas pomoc potrebovala, ale keby bol mohol niekoho krajciar spasiť a ona platila dukáty, nebol by jej urobil ani to najmenšie, pretože sa hneď o každé slovo hádala a škriepila, až to bolo počuť na desať honov. K tomu všetkému nebola pekná, a tak zostávala na octe, až mala už pomaly štyridsať rokov. Ako to z väčšej časti v dedinách býva, že je každú nedeľu popoludní muzika, bolo to aj tu; ako sa ozvali u richtára alebo v krčme gajdy, hneď bola plná izba chlapcov, v sieni a na priedomí stáli dievčatá a pri oknách deti. Ale najprednejšia zo všetkých bola Káča; chlapci na dievčatá kývali a tie sa uberali do kola, ale Káčenke sa toho šťastia za živa ani raz nedostalo, hoci by gajdošovi aj sama bola zaplatila, no napriek tomu nevynechala ani jednu nedeľu. Raz ide tiež a myslí si po ceste: „Taká stará som už, a ešte som s chlapcom netancovala, nie je to na zlosť? Veru dnes by som tancovala aj s čertom.“

So zlosťou príde do krčmy, sadne si ku kachliam a pozerá, ktorý ktorú berie do tanca. Zrazu vojde do dverí pán v poľovníckom odeve, sadne si neďaleko Káčenky za stôl a dá si naliať. Slúžka prinesie pivo, pán ho vezme a nesie Káčenke pripiť. Káčenka sa chvíľu v duchu čudovala, že jej ten pán preukazuje takú česť, chvíľku sa naťahovala, ale napokon sa ešte rada napila. Pán krčah postaví, vytiahne z vrecka dukát, hodí ho gajdošovi a kričí: „Sólo, chlapci!“ Chlapci sa rozostúpia a pán berie Káču do tanca.

„Ale kýho šľaka, kto asi je?“ pýtajú sa starí a zastrkujú hlavy; chlapci sa uškŕňajú a dievčatá skrývajú hlavu jedna za druhou a zakrývajú si ústa zásterou, aby Káča nezazrela, že sa jej smejú. Ale Káča nevidela žiadneho, ona bola rada, že tancuje, aj keby sa jej bol celý svet smial, nebola by si z toho nič robila. Celé popoludnie, celý večer tancoval pán len s Káčou, kupoval marcipán i sladkú vodku, a keď prišiel čas ísť domov, odprevadil ju cez dedinu.

„Kiež by som mohla s vami tak do smrti tancovať ako dnes,“ povedala Káča, keď sa mali rozchádzať.

„Ale to sa ti môže stať, poď so mnou.“

„A kde bývate?“

„Chyť sa ma okolo krku, ja ti poviem.“

Káča ho schmatla, ale v tom okamihu sa pán premenil na čerta a letel s ňou rovno do pekla. Pri bráne sa zastavil a búchal, kamaráti prišli, otvorili, a keď uvideli tovariša, že je celý zadychčaný, chceli mu uľahčiť a Káču z neho zložiť. Ale tá sa držala ako kliešť a živou mocou sa odtrhnúť nedala; chtiac-nechtiac musel sa čert s Káčou na krku odobrať k pánovi Antikristovi.

„Koho si to nesieš?“ pýtal sa ho pán.

A tu rozprával čert, ako chodil po zemi, že začul Káčin nárek za tanečníkom, a mysliac ju trochu postrašiť, že sa s ňou pustil do tanca, a potom že jej na chvíľu chcel aj peklo ukázať. „Ja som nevedel,“ dokončil, „že sa ma nebude chcieť pustiť.“

„Pretože si hlupák a moje poučenie si nepamätáš,“ vyštartoval naňho starý pán. „Skôr než s niekým niečo začneš, máš jeho zmýšľanie poznať; keby si bol na to spomenul, keď ťa Káča odprevádzala, nebol by si ju bral so sebou. Teraz mi zmizni z očí a hľaď, ako sa jej zbavíš.“

Plný mrzutosti štrachal sa čert s pannou Káčenkou na zem. Sľuboval jej hory-doly, ak ho pustí, preklínal ju, ale všetko nič platné. Utrmácaný, rozhnevaný príde so svojím bremenom na jednu lúku, kde mladý ovčiak v obrovskom kožuchu zabalený ovce pásol. Čert bol premenený na obyčajného človeka, a tak ho ovčiak nespoznal. „A koho to nesiete, priateľu?“ pýta sa dôverne čerta.

„Ach, milý človek, sotva dýcham. Považujte len, ja som išiel svojou cestou, na nič ani nepomysliac, tu mi skočí tá ženská na krk a nechce sa ma živou mocou pustiť. Chcel som ju niesť až do najbližšej dediny a tam sa jej nejako zbaviť, ale nie som v stave, nohy podo mnou klesajú.“

„No, počkajte chvíľku, ja vám od tej neodbytnice pomôžem, ale nie na dlho, pretože musím zase pásť; asi na pol cesty ju odnesiem.“

„Ach, to budem rád.“

„Počuješ, ty, chyť sa ma,“ kričal ovčiak na Káču.

Len čo to Káča začula, pustila sa čerta a chytila sa huňatého kožucha. Teraz mal štíhly ovčiak čo niesť Káču aj hrozne veľký kožuch, ktorý si bol ráno od nádvorníka požičal. Avšak aj ho to dosť skoro omrzelo; i rozmýšľal, ako by sa Káče zbavil. Príde k rybníku, a tu mu napadne, aby ju tam hodil. Ale ako? Keby bol mohol kožuch aj s ňou vyzliecť! Bol mu síce dosť voľný, a preto sa o to pomaličky pokúšal, či by to išlo. A hľa! vytiahne jednu ruku, Káča nevie nič, vytiahne druhú, Káča nevie ešte nič, rozopne prvú pentličku z gombíka, rozopne druhú, tretiu a žblnk – Káča leží v rybníku aj s kožuchom.

Čert nešiel za ovčiakom, on sedel na medzi a pásol ovce, pozerajúc sa, či sa ovčiak s Káčou čoskoro vráti. Nemusel dlho čakať. Mokrý kožuch na pleci, ponáhľal sa ovčiak k lúke, mysliac, že bude cudzinec už azda pri dedine a ovce že sú samy. Keď sa zazreli, pozeral jeden na druhého. Čert, že ide ovčiak bez Káče, a ovčiak, že tam pán ešte sedí. Keď sa dohovorili, povedal čert ovčiakovi: „Ďakujem ti, preukázal si mi veľkú službu, lebo by som sa bol azda musel až do súdneho dňa s Káčou nosiť. Nikdy na teba nezabudnem a raz sa ti bohato odmením. Aby si ale vedel, komu si z núdze pomohol, poviem ti, že som čert.“

To dopovedal a zmizol. Ovčiak zostal chvíľu ako omámený stáť, potom povedal sám k sebe: „Ak sú všetci takí hlúpi ako on, tak je dobre.“

Nad krajinou, kde náš ovčiak žil, panoval mladý knieža. Bohatstva mal dosť; keďže bol slobodným pánom nad všetkým, užíval všetko v plnej miere. Deň za dňom sa kochal v rozkošiach, aké len svet môže poskytnúť, a keď nastala noc, ozýval sa z kniežacích siení spev rozpustilých hýrivých mladíkov. Krajinu spravovali dvaja správcovia, ktorí neboli o nič lepší ako sám pán. Čo neprehýril knieža, nechali si títo dvaja, a úbohý ľud nevedel, kde má už peňazí nabrať. Kto mal krásnu dcéru alebo peniaze, ten nemal utešené chvíle, lebo mohol s istotou očakávať rozkaz, že to knieža so všetkým právom pre seba požiada, a milosť božia tomu, kto by sa jeho vôli protivil! Kto by mohol takého panovníka milovať? Po celej krajine preklínal ľud kniežaťa i správcov krajiny. Raz, keď už nevedel, čo si má vymyslieť, povolal knieža hviezdara a prikázal, aby jemu i dvom jeho správcom planéty čítal. Hviezdar poslúchol a skúmal v hviezdach, aký koniec vezme život troch márnotratníkov.

„Odpusť, kniežacia Milosť,“ povedal, hotový so svojím skúmaním, „tvojmu životu i tvojim správcom hrozí také nebezpečenstvo, že sa to vysloviť obávam.“

„Len hovor, nech je to čokoľvek! Ty ale tu zostať musíš, a ak sa nevyplnia tvoje slová, prídeš o hlavu.“

„Ja sa rád spravodlivému rozkazu podvoľujem. Počúvaj teda: kým bude druhá štvrť mesiaca, príde po oboch správcov čert, v tú a tú hodinu, ten a ten deň, a v splne príde potom aj po teba, kniežacia Milosť, a všetkých troch vás zaživa odnesie do pekla.“

„Do väzenia odveďte toho luhára a šibala!“ prikázal knieža a služobníci urobili podľa rozkazu. V srdci kniežaťa nebolo tak, ako sa tváril; slová hviezdarove ním otriasli ako hlas súdny. Prvý raz sa v ňom ozvalo svedomie! Správcov odviezli polomŕtvych domov, nikto z nich do úst nič nevzal. Pozbierali všetok svoj majetok, sadli do vozov, odviezli sa na svoje statky a dali hrady zo všetkých strán zatarasiť, aby si po nich čerti nemohli prísť. Knieža sa obrátil na pravú cestu, žil ticho a pokojne a postupne sa púšťal do spravovania krajiny, dúfajúc, že sa azda predsa krutý osud nevyplní.

O týchto veciach nemal chudobný ovčiak ani poňatia; deň čo deň pásol svoje stádo a nestaral sa nič o to, čo sa vo svete deje. Jedného dňa zrazu stojí pred ním čert a hovorí mu: „Prišiel som, ovčiačik, aby som sa ti za tvoju službu odmenil. Keď bude štvrť mesiaca, mám odniesť do pekla bývalých správcov krajiny, pretože okrádali chudobný ľud a kniežaťu zle radili. Ale vieš čo, keďže vidím, že sa polepšia, nechám ich tu a pritom sa ti hneď odmením. Keď príde ten a ten deň, vojdi do prvého hradu, kde bude množstvo ľudu. Keď sa strhne v hrade krik, služobníci otvoria bránu a ja pána preč povediem, vtedy ku mne pristúp a povedz: ‚Odíď v tú chvíľu, inak bude zle!‘ Ja ťa poslúchnem a pôjdem. Potom si ale daj od pána dve vrecia zlata, a ak nebude chcieť, povedz len, že ma zavoláš. Odtiaľ choď k druhému hradu a tiež tak urob a rovnakú odmenu si vyžiadaj. S peniazmi ale dobre hospodár a používaj ich na dobré. Keď bude mesiac v splne, musím odniesť samého kniežaťa, ale to by som ti neradil, aby si ho chcel vyslobodiť, inak by si musel vlastnú kožu nastaviť.“ To dopovedal a odišiel.

Ovčiak si pamätal každé slovo. Keď bola štvrť mesiaca, vypovedal službu a šiel k hradu, kde jeden z tých dvoch správcov zostával. Prišiel tam práve včas. Zástupy ľudí tu stáli a pozerali sa, kedy čert pána ponesie. Tu sa strhne v zámku zúfalý krik, brána sa otvorí a čierny ťahá pána von, zosinalého a polomŕtveho. Tu vystúpi z ľudu ovčiak, vezme pána za ruku a čerta odstrčiac volá: „Odíď, inak bude s tebou zle!“ V tú chvíľu čert zmizne a potešený pán bozkáva ovčiakovi ruku, pýtajúc sa ho, čo žiada za odmenu. Keď povedal ovčiak, že dve vrecia zlata, prikázal pán, aby sa mu ho toľko bez meškania vydalo.

Spokojný šiel ovčiak k druhému hradu a tiež tak dobre ako pri prvom pochodil. Rozumie sa samo sebou, že sa knieža dosť skoro o ovčiakovi dozvedelo, lebo sa aj tak stále vypytovalo, ako to s pánmi dopadlo. Keď to všetko začul, poslal voz so štyrmi koňmi po milého ovčiaka, a keď ho priviezli, úpenlivo ho prosil, aby sa aj nad ním zmiloval a z pazúrov pekelných ho vyslobodil.

„Pane môj,“ odpovedal ovčiak, „vám to sľúbiť nemôžem; ide tu o mňa. Vy ste veľký hriešnik, ale keby ste sa chceli celkom polepšiť, spravodlivo, dobrotivo a múdro svoj ľud spravovať, ako sa na knieža patrí a sluší, pokúsil by som sa o to, aj keby som mal sám za vás ísť do horúceho pekla.“

Knieža s úprimnou mysľou všetko sľúbilo a ovčiak odišiel, prisľúbiac mu, že sa v určitý deň nájde.

So strachom a hrôzou očakávali všade spln mesiaca. Ako to spočiatku kniežaťu priali, tak ho teraz ľutovali, lebo od tej chvíle, čo sa polepšilo, nemohol si nikto lepšieho kniežaťa priať. Dni plynú, či ich človek počíta s radosťou, alebo so žiaľom! Skôr než sa knieža nazdalo, bol za dverami deň, v ktorom sa so všetkým, čo ho tešilo, rozlúčiť musel. Načierno odiaty, na smrť vyľakaný sedel knieža a očakával buď ovčiaka, alebo čerta. Zrazu sa otvoria dvere a čierny stojí pred ním.

„Strojte sa, pane knieža, hodina vypršala, ja som tu po teba.“

Ani slova neodpovedajúc, vstalo knieža a kráčalo za čertom na dvor, kde stálo nesmierne množstvo ľudí. Tu sa prediera davom ovčiak celý zadychčaný a beží rovno k čertovi, volajúc zďaleka:

„Uteč, uteč, inak bude s tebou zle!“

„Ako sa môžeš opovážiť ma zdržiavať? Nevieš, čo som ti povedal?“ pošepol čert ovčiakovi.

„Blázon, mne tu nejde o knieža, ale ide mi o teba. Káča je živá a pýta sa po tebe.“

Len čo čert začul o Káči, bol hneď fuč a nechal knieža na pokoji. Ovčiak sa mu v duchu vysmial a bol rád, že touto lsťou knieža vyslobodil. Za to ho urobilo knieža svojím najprednejším dvoranom a ako vlastného brata ho milovalo. Avšak aj sa s ním dobre vyviedlo, lebo bol chudobný pastier úprimný radca a správny dvoran. Zo štyroch vriec zlata si nenechal ani krajciar; pomohol nimi tým, od ktorých ich správcovia vydierali.