CHYTRÁ HORALKA

Boli dvaja bratia. Jeden z nich bol bohatý statkár, nemal žiadne deti a bol veľmi lakomý. Druhý, chudobný chalupník, mal jedinú dcéru a bol príliš dobrý. Keď dievčaťu išiel dvanásty rok, dal ju k bratovi za husiarku. Dva roky slúžila za stravu, po dvoch rokoch zosilnela a nastúpila za slúžku.

„Slúž len, Manka (Mária), spravodlivo,“ povedal jej strýko, „až odídeš, dám ti namiesto mzdy jalovicu. Práve mám štyritýždňové teliatko, to dochovám a tebe bude určite milšie než peniaze.“

„Veď áno,“ odpovedala Manka a od tej chvíle bola do práce ako oheň a strýkovi ani halier nepremrhala. Ale strýko bol šelma. Manka slúžila tri roky spravodlivo a bez reptania, otec však chorľavel a starol a ona musela domov. Žiadala teda jalovicu, z ktorej už bola poriadna krava. Tu milý strýko zmenil taktiku, vravel čosi, že jej toľko nedá, že jej to nesľúbil, a chcel úbohú Manku niekoľkými grošmi odbiť. Tá však nebola taká hlúpa, aby peniaze prijala, ale doma s plačom všetko otcovi porozprávala a nástojila, aby išiel k pánovi prokurátorovi žalovať. Otec, rozhnevaný na bezcitného brata, išiel bez meškania do mesta a žalobu predniesol. Pán prokurátor ho vypočul a poslal po sedliaka. Sedliak však dobre tušil, že ak to pán prokurátor nejako nespraví, musí jalovicu dať, preto sa snažil, ako by si ho získal na svoju stranu. Pán prokurátor bol v rozpakoch. Bohatého by nerád rozhneval, a chudobný mal predsa právo na svojej strane. Rozsúdil teda šikovným spôsobom. Zavolal si každého zvlášť a dal im hádanky: „Čo je najbystrejšie, čo je najsladšie a čo je najbohatšie?“ s tým dodatkom, že kto to uhádne, dostane jalovicu.

Zamračení odišli bratia domov, celou cestou rozmýšľali, čo by to asi mohlo byť, ale ani jeden, ani druhý sa nemohol pravdy dopátrať.

„Tak ako?“ pýtala sa žena bohatého sedliaka, keď prišiel domov.

„Čert aby tie súdy vzal, teraz som v bryndzi,“ povedal sedliak a hodil tchorovkou o stôl.

„No a prečo, čo sa ti stalo, prehral si?“

„Čo prehral! Neprehral, ale najskôr ešte len prehrám. Prokurátor mi dal hádanku: Čo je najbystrejšie, čo najsladšie a čo najbohatšie? Ak to uhádnem, zachovám si jalovicu.“

„To sú veci s hádankou. Ja ju sama uhádnem. Čo by mohlo byť bystrejšie ako náš čierny špic, čo sladšie ako náš sud medu, čo bohatšie ako naša truhlica toliarov?“

„Dobre máš, ženo, ty si to uhádla, jalovica je naša.“ Tak sa milý sedliak upokojil a nechal si chutiť, čo mu žena pripravila.

Chalupník prišiel domov celý smutný, zavesil klobúk na klinec a sadol si za stôl.

„No ako ste pochodili, otecko?“ pýtala sa Manka.

„Ba pochodil. Sú to páni, tí by človeka div nezbláznili.“

„No a čo, rozprávajte predsa.“

Otec rozprával, čo mu pán prokurátor uložil.

„No a čo viac? To ja sama uhádnem, len nebuďte smutný, ráno vám to poviem.“

Chalupník však predsa celú noc oka nezažmúril. Ráno príde Manka do izby a hovorí: „Keď sa vás bude prokurátor pýtať, povedzte, že najsladšie je spanie, najbystrejšie je oko a najbohatšia je zem, z ktorej všetko pochádza. Ale to vám hovorím, nehovorte, od koho ste sa to dozvedeli.“ Chalupník šiel k pánovi prokurátorovi a bol zvedavý, či bude tá odpoveď dobrá.

Najprv zavolal prokurátor sedliaka a pýtal sa ho na riešenie hádaniek.

„Veru, ja myslím,“ odpovedal sedliak, „že nemôže byť nič bystrejšie ako môj špic, ktorý všetko vyňuchá a vystopuje, nič sladšie ako môj sud medu, ktorý už štyri roky leží, nič bohatšie ako moja truhlica toliarov.“

„Milý sedliaku,“ povedal pán prokurátor a pokrčil plecami, „to sa mi nezdá, ale vypočujem si, s čím prišiel brat.“

„Milostivý pane, ja myslím, že najbystrejšie je oko, ktoré v okamihu všetko prehliadne, najsladšie je spanie, lebo nech je človek akokoľvek zarmútený a vyčerpaný, keď spí, nevie o ničom a niekedy sa aj vo sne poteší, a najbohatšia je zem, z ktorej všetko naše bohatstvo pochádza.“

„Uhádol si a dostaneš jalovicu. Ale povedz mi, kto ti to povedal, lebo viem, že sa to z tvojej hlavy nevyliahlo.“

Dlho nechcel chalupník povedať, ale keď na neho pán naliehal, zamotal sa a vyšiel s farbou von.

„Dobre teda, keď je tvoja dcéra taká chytrá, nech príde zajtra ku mne, ale nech to nie je ani vo dne, ani v noci, ani oblečená, ani nahá, ani pešo, ani na voze.“

To bol chalupníkovi zasa kameň na srdci.

„Milá Manka!“ povedal, keď prišiel domov, „peknú si to spravila, prokurátor nechcel veriť, že to mám zo svojej hlavy, ja som musel povedať, čo som vedel, a teraz máš k nemu prísť, ale nemá to byť ani vo dne, ani v noci, nemáš byť ani nahá, ani oblečená a nemáš prísť ani pešo, ani na voze.“

„No, to je ešte čo, len nechajte, však ja to vybavím.“

Dve hodiny po polnoci Manka vstala, vzala režné, veľmi riedke vrece, obliekla si ho, na jednu nohu obula pančuchu, na druhú naboso črievik, a keď sa blížila tretia hodina, medzi dňom a nocou, sadla na kozu a napoly pešo, napoly po jazdecky sa dostala do mesta. Pán prokurátor sa pozeral z okna a chytrú horalku už očakával. Keď videl, že svoju úlohu tak dobre splnila, vyšiel jej naproti a povedal: „Teraz vidím, že si dôvtipné dievča, ak chceš, vezmem si ťa za ženu.“

„Prečo nie, chcem,“ odpovedala Manka a premerala pána prokurátora od hlavy po päty. Ženích vzal peknú nevestu pod pazuchu a viedol ju do izby. Potom poslal po otca, po krajčíra a dal ušiť šaty pre budúcu pani prokurátorovú.

Deň pred svadbou prikázal ženích neveste, aby sa nikdy nemiešala do jeho vecí, do žiadneho súdu ani do ničoho iného, inak že sa musí v tej chvíli vrátiť k otcovi.

„Urobím podľa tvojej vôle,“ odpovedala nevesta.

Na druhý deň bola svadba a z Manky sa stala veľká pani. Ona sa však do všetkého dobre hodila, ku každému bola láskavá a svojho manžela milovala, za to si ju aj každý veľmi vážil. Raz prišli k pánovi prokurátorovi dvaja sedliaci, jeden mal žrebca, druhý kobylu. Oba kone však mali spolu. Keď kobyla dostala žriebä, vznikla otázka, komu patrí. Sedliak, ktorý mal žrebca, tvrdil, že celkom právom patrí žriebä jemu, sedliak, ktorému patrila kobyla, dokazoval, že má na žriebä ešte väčšie právo. Tak sa hádali, až sa dostali k pánovi prokurátorovi. Sedliak, ktorého bol žrebec, mal veľké bohatstvo, a tak dal pánovi prokurátorovi dobré slovo bokom a žrebec dostal žriebä.

Zatiaľ však pani prokurátorová všetko v susednej izbe vypočula; a nepáčil sa jej nespravodlivý rozsudok pána manžela. Keď chudobnejší sedliak vyšiel von, pokynula naňho a povedala mu bokom: „Vy hlúpy, prečo ste sa dali tak oklamať? Kto to kedy počul, aby mal žrebec žriebä?“

„Veru, ja si, pravda, myslím, že sa mi stala veľká krivda, ale keď to milosťpán tak rozhodol, čo mám robiť?“

„Verím vám, ale počúvajte, čo vám poviem, pod podmienkou, že sa nikto nedozvie, kto vám túto radu dal. Zajtra okolo poludnia vezmite siete, vyjdite na Skarman (vrch blízko Domažlíc) a robte, akoby ste chytali ryby. Môj muž pôjde v tom čase s niekoľkými pánmi okolo. Keď vás zbadajú, budú sa vás pýtať, čo tam robíte, vy im odpovedzte: keď môžu mať žrebce žriebätá, môžu aj na vrchu ryby rásť.“

Sedliak sa pani poďakoval a sľúbil, že sa podľa rady zachová. Na druhý deň si vyšiel pán prokurátor s niekoľkými pánmi na poľovačku. Tu vidí už zďaleka na Skarmane sedliaka rozťahovať siete. Pustili sa všetci do smiechu, a keď prišli až k samému vrchu, pýtali sa sedliaka, čo na vrchu robí.

„Chytám ryby,“ odpovedal sedliak.

„Ty blázon!“ kričal pán prokurátor, „kto to kedy počul, aby na vrchu rástli ryby?“

„Keď môžu mať žrebce žriebätá, môžu aj na vrchu ryby rásť,“ odpovedal sedliak.

Pán prokurátor zostal ako pivonka; hneď si však sedliaka zavolal dolu, vzal ho nabok a povedal: „To žriebä je tvoje, ale predtým mi povieš, kto ti tú radu dal.“

Sedliak zapieral, čo mohol, ale nakoniec predsa len prezradil pani prokurátorovú.

Podvečer príde pán prokurátor domov, ale pani si ani nevšíma, chodí po izbe, nehovorí ani slovo a na žiadnu otázku neodpovedá. Pani si hneď pomyslela, aký chrobák mu v mozgu vŕta, no trpezlivo očakávala, ako sa to skončí.

Po dlhšej chvíli zostal pán manžel so zamračenou tvárou pred ňou stáť a povedal: „Vieš ty, čo som ti pred svadbou prikazoval?“

„Viem, viem.“

„Prečo si teda sedliakovi radila?“

„Pretože nespravodlivosť zniesť nemôžem. Úbohý sedliak bol ošudený.“

„Nech bol ošudený, alebo nie, tebe do toho nič nebolo. Teraz sa vráť, odkiaľ si prišla; aby si však nepovedala, že som aj s tebou naložil nespravodlivo, dovolím ti odtiaľto vziať, čo je tebe najmilšie.“

„Ďakujem, milý muži, za tvoju dobrotu, a keď to inak byť nemôže, poslúchnem. Dovoľ, aby som ešte naposledy s tebou povečerala, a to tak veselo, akoby sa medzi nami nič nebolo stalo.“

Manka bežala hneď do kuchyne, dala pripraviť dobrú večeru a nachystať to najlepšie víno.

Keď boli jedlá na stole, sadli si obaja za stôl, jedli, pili a rozprávali sa ako na hostine. Pani pripíjala pánovi manželovi dosť a dosť, a keď videla, že je trochu opitý, prikázala sluhovi, aby jej ešte ten naliaty pohár vína podal.

„Milý muži! Ten pohár vína vypi na moje zdravie a na rozlúčku. Keď to urobíš, pôjdem domov.“

Pán manžel vzal víno a jedným dúškom ho vypil na zdravie manželkino; ale už len sotva jazykom hýbal. Po chvíľke mu hlava klesla a on tvrdo zaspal. Pani všetko zamkla, sluhovia pána uložili, potom ho vzali aj s posteľou na plecia a šli za pani. Otec spínal ruky, keď videl neskoro v noci čudný sprievod prichádzať k chalupe. Až keď mu dcéra všetko vysvetlila, bol spokojný.

Slnko stálo pekne vysoko, keď sa pán prokurátor prebudil. Pozerá, mädlí si oči a nemôže sa spamätať, čo sa to s ním stalo. Tu vojde do dverí jeho pani v obyčajnej, ale čistej roľníckej sukni, s čiernym čepcom na hlave. „Ty si tu ešte?“ pýta sa jej.

„No, prečo by som nebola? Veď som doma.“ „A čo ja tu robím?“

„Čože si mi nedovolil, aby som si vzala so sebou, čo je mi najmilšie, ty si mi najmilší, tak som si vzala teba.“

Pán prokurátor sa dal do smiechu a povedal: „Nech ti je odpustené! Vidím však zreteľne, že si múdrejšia než ja, preto budeš od dnešného dňa súdiť ty, a nie ja.“

Pani prokurátorová bola z toho rada a od toho dňa súdila ona a bolo všade dobre.