Bazová mamička

Bol raz jeden chlapec a ten prechladol; prišiel raz domov s mokrými nohami a nikto nechápal, kde sa tak zmáčal, keď bolo všade sucho a krásne počasie. Mamička ho vyzliekla, uložila do postele a dala priniesť samovar, aby mu pripravila šálku dobrého bazového odvaru na zahriatie.
Vtom vošiel do dverí starý, priateľský muž, ktorý býval celkom hore v dome a žil sám, nemajúc ani ženu, ani deti; ale mal veľmi rád všetky deti a vedel im rozprávať rozprávky a príbehy, že to bola radosť.
„Teraz si vypi svoj čaj,“ povedala matka dieťaťu, „a potom azda začuješ rozprávku.“
„Áno, keby som tak len vedel nejakú novú!“ povedal starý muž a priateľsky pokyvkával hlavou. „Ale kdeže sa maličkému zmočili nohy?“ pýtal sa.
„Áno, to je práve to,“ povedala matka, „nikto nechápe kde.“
„Budeš rozprávať rozprávku?“ pýtal sa chlapec.
„Áno, ale najprv mi musíš aspoň približne povedať, aká hlboká je stoka v uličke, kade chodíš do školy, lebo to potrebujem vedieť.“
„Práve do pol lýtok,“ povedal chlapec. „Ale to musím strčiť nohu do hlbokého otvoru!“
„Hľa, odkiaľ má mokré nohy,“ povedal starec. „A teraz by som mal rozprávať rozprávku, ale už žiadnu nepoznám!“
„Veď si môžete nejakú vymyslieť,“ povedal chlapec. „Mamička hovorí, že všetko, na čo sa pozriete, sa stáva rozprávkou, a o všetkom, čoho sa dotknete, viete porozprávať príbeh!“
„Samozrejme, ale takéto rozprávky a príbehy nie sú pekné. Tie pravé prichádzajú samy od seba, zaklopú na čelo a povedia: Tu som!“
„Neklope už nejaká?“ pýtal sa chlapec a matka sa smiala, nasypala bazový kvet do kanvice a naliala naň vriacu vodu.
„Rozprávajte! Rozprávajte!“
„Keby tak niektorá rozprávka prišla sama! Býva to potom pekné, ale tá prichádza, len keď sa jej samej zachce, ale počkaj!“ povedal náhle. „Tu ju máme! Daj pozor, je teraz v čajovej kanvici!“
A chlapec sa díval na kanvicu, z ktorej sa veko dvíhalo čoraz viac a bazové kvety spod neho vyrážali svieže a belostné a vysielali dlhé, veľké vetvy; aj z hubičky kanvice vyrastali, šírili sa na všetky strany a stále sa zväčšovali, až z nich bol prekrásny bazový ker, celý strom, ktorý siahal až k posteli a odhrnul závesy nabok. Ako kvitol a voňal! A uprostred stromu sedela stará, priateľská žena, oblečená v čudesné šaty celkom zelené ako listy bazy a popretkávané veľkými, bielymi bazovými kvetmi, takže nebolo hneď vidieť, či je to odev, alebo živá zeleň a kvety.
„Ako sa volá tá žena?“ pýtal sa chlapec.
„No,“ povedal starý muž, „Rimania a Gréci ju nazývali dryádou, ale tomu my nerozumieme. Na predmestí majú pre ňu lepšie meno, nazývajú ju bazovou mamičkou, a tou ona naozaj je. Daj teraz pozor, čo ti poviem, a pozeraj sa na ten krásny bazový strom!
Práve taký veľký, kvitnúci strom stojí na predmestí; vyrástol v kúte malého chudobného dvora. Pod týmto stromom sedeli raz popoludní, keď slnko krásne svietilo, dvaja starí ľudia. Bol to starý, prastarý námorník a jeho stará, prastará žena. Boli už pradedko a prababka a mali čoskoro sláviť zlatú svadbu, ale nevedeli si dobre spomenúť na deň, kedy sa to malo konať. Bazová mamička sedela na strome a pozerala sa práve tak veselo ako tu.
„Veď ja viem, kedy bude vaša zlatá svadba!“ povedala, ale oni to nepočuli a rozprávali sa o starých časoch.
„Pamätáš sa azda,“ povedal starý námorník, „keď sme boli ešte celkom mladí, ako sme pobehovali a hrávali sa práve na tomto dvore, kde teraz sedíme, ako sme zastrkovali halúzky do zeme a robili si záhradku?“
„Áno,“ povedala stará žena, „dobre sa na to pamätám. Polievali sme tie halúzky a jedna z nich, bazová vetvička, zapustila korene, vyhnala dlhé konáre a stala sa týmto veľkým stromom, pod ktorým teraz ako starí sedíme.“
„Samozrejme, samozrejme,“ povedal on, „a tamto v kúte stávala kaďa s vodou; tam plávala moja lodička, ktorú som si sám urobil. A ako plávala! Veď som sa čoskoro naučil plávať inak!“
„Áno, ale predtým sme chodili do školy a všeličo sa naučili,“ povedala stará žena. „A potom raz popoludní sme išli ruka v ruke na Okrúhlu vežu a pozerali sa na svet, cez Kodaň a more. Potom sme išli do Frederiksbergu, kde sa po kanáloch viezli ako kráľ s kráľovnou.“
„Ale ja som sa, samozrejme, dostal na more iným spôsobom a potom som bol mnoho rokov ďaleko odtiaľto na dlhých cestách.“
„Áno, plakala som často za tebou,“ hovorila stará žena. „Domnievala som sa, že si mŕtvy a stratený a že azda ležíš tam dole v morskej hlbine! Často som v noci vstala a išla sa prejsť.
„No, ale ty si mu dala jednu cez ucho, až to plesklo.“
„Veď som nevedela, že si to ty! Prišiel si v tom čase, keď došiel list; a bol si taký krásny ..... Si doteraz krásny. Mal si vo vrecku dlhú, žltú hodvábnu vreckovku a na hlave pekný klobúk. Bol si veľmi pekne vystrojený. Bože, a aké to bolo nečasie a ako vyzerala ulica!“
„Potom sme sa vzali!“ povedal dedko. „Pamätáš sa na to? A ako sa nám potom narodil prvý chlapček a potom Marienka a Niels a Per a Jan Kristián!“
„Áno, a ako všetci vyrástli a stali sa z nich dobrí ľudia, ktorých má každý rád!“
„A ich deti majú takisto detičky!“ povedal starý námorník. „Samozrejme, to sú pravnuci, a tu sme pri tom, zdá sa mi, že práve v tomto ročnom období sme mali svadbu!“
„Áno, práve dnes je váš svadobný deň!“ povedala bazová mamička a strčila hlavu rovno medzi oboch starkých a oni sa domnievali, že im to prikyvuje ich susedka. Pozerali sa na seba a držali sa za ruky.
Chvíľu nato prichádzali vnuci a deti; dobre vedeli, že je dnes ich svadobný deň, aj zablahoželali starkým už ráno, ale oni na to zabudli, hoci si pamätali dobre všetko, čo sa stalo pred mnohými rokmi.
A baza voňala tak silno a slnko, schyľujúc sa k západu, svietilo obom starkým priamo do tváre. Obaja vyzerali tak zarumenení, najmenší vnúčik tancoval okolo nich a volal, žiariac radosťou, že dnes večer sa budú mať veľmi dobre, že budú mať teplé zemiaky. A bazová mamička pokyvovala na strome hlavou a volala spolu s ostatnými:
„Sláva!“
„Ale to predsa nebola žiadna rozprávka!“ zvolal chlapec, ktorý počúval rozprávanie.
„No, ale tej musíš rozumieť!“ povedal starý muž. „Opýtajme sa bazovej mamičky!“
„To nebola žiadna rozprávka!“ povedala bazová mamička. „Teraz však to príde. Zo skutočnosti vyrastá práve najkrajšia rozprávka, inak by môj krásny bazový ker nebol mohol vyskočiť z čajovej kanvice.“
Potom vzala chlapca z postele, privinula si ho k hrudi a okolo nich sa ovinuli bazové vetvičky, plné kvetov, takže sedeli ako v najhlbšej besiedke, ktorá s nimi letela vzduchom. Bolo to prekrásne. Z bazovej mamičky sa zrazu stalo malé, milé dievčatko, ale šaty mala ešte z tej istej zelenej, bielymi kvetmi posiatej látky, akú nosila bazová mamička. Na prsiach mala skutočný bazový kvet a okolo svetlých, kučeravých vláskov celý veniec bazových kvetov. Oči mala tak veľké, tak modré, že bolo na ňu milo pozrieť. Pobozkali sa s chlapcom: boli rovnako mladí a mali rovnakú radosť.
Vyšli ruka v ruke z besiedky a ocitli sa v krásnom sade doma. Pri sviežom trávniku bola otcova palica priviazaná ku kolíku; pre oboch maličkých palica ožila. Len čo sa na ňu posadili obkročmo, zmenil sa modrý gombík na nádhernú, ržiacu hlavu, dlhá, čierna hriva viala a vyrástli štyri štíhle, silné nohy. Zviera bolo silné a divoké. Klusom objazdili trávnik! Hejsa!
„Teraz ideme mnoho míľ odtiaľto!“ povedal chlapec. „Ideme na panský dvor, kde sme boli vlani!“
A išli a išli okolo trávnika. A stále volalo dievčatko, ktoré, ako vieme, nebolo nikto iný ako bazová mamička:
„Už sme na vidieku. Vidíš roľnícky dom s veľkou pecou, ktorá ako obrovské vajce vyčnieva do cesty? Veľká baza rozkladá nad ním svoje konáre a kohút tam chodí a vyhrabáva sliepkam potravu; vidíš, ako sa nafukuje?
Už sme pri kostole; ten stojí vysoko na kopci medzi veľkými dubmi, z ktorých jeden je už napoly zaschnutý. Teraz sme pri kováčskej dielni, v ktorej horí oheň a polonahí muži búchajú kladivami, až iskry lietajú dookola. Ďalej, ďalej do nádherného panského dvora!“
A všetko, o čom dievčatko hovorilo, sediac vzadu na palici, aj letelo okolo nich. Chlapec to videl, a predsa behali len okolo trávnika. Potom sa hrali na postrannej cestičke a urobili si v piesku malú záhradku. Dievča vybralo z vlasov bazový kvet, zasadilo ho a on rástol práve tak, ako rástol obom starkým na predmestí vtedy pred časmi, keď boli ešte malí, ako sme o tom práve rozprávali. Išli ruka v ruke, ako to robievali obaja starkí, keď boli deťmi, ale nie hore na Okrúhlu vežu alebo do sadu vo Frederiksbergu, nie, dievčatko vzalo chlapca okolo pása a potom leteli ďaleko, okolo celého Dánska; a bola jar a nastalo leto a bola jeseň a prišla zima, a tisíce obrazov sa zrkadlilo v očiach i srdci malého chlapca, a stále mu dievčatko spievalo:
„Na toto nikdy nezabudneš!“
A keď tak leteli, stále voňala sladko a prekrásne baza. Chlapec síce cítil aj ruže a čerstvú vôňu buka, ale baza voňala ešte podivuhodnejšie, lebo jej kvety spočívali na srdci dievčatka, na ktoré za letu často skláňal hlavu.
„Tu je krásne na jar!“ povedalo dievčatko. Stáli v rašiacom bukovom lese, v ktorom voňala pri ich nohách zelená materina dúška a z trávy vyzerali ružové veternice. „Ó, kiež by bola stále jar v tom voňavom dánskom bukovom lese!“
„Tu je krásne v lete!“ povedalo. A išli okolo starých panských sídel z rytierskych čias; zubaté cimburie a červené múry sa zrkadlili v zaplavených priekopách, po ktorých plávali labute a pozerali sa do starých, tienistých stromoradí. Na poli sa vlnilo obilie, akoby to bolo more, v priekopách a na medziach kvitli červené a žlté kvety, po plotoch pri záhradách sa pnul chmeľ a kvitnúci slak. A podvečer vyšiel mesiac, okrúhly a veľký, a kopy sena na lúkach voňali tak sladko!
„Na toto nikdy nezabudneš!“
„Tu je krásne na jeseň!“ povedalo dievčatko a vzduch bol zrazu jasne priezračný a modrý, les horel prekrásnymi farbami, červenou, žltou a zelenou, honiace psy sa preháňali, celé kŕdle divých vtákov lietali s krikom ponad mohyly, na ktorých černica obopínala staré náhrobné kamene. More bolo temne modré a na ňom sa bielali plachty, a za humnami sedeli staré ženy, dievčatá i deti a trhali chmeľ do veľkej nádoby. Mladí spievali piesne, ale starí rozprávali rozprávky o škriatkoch a trpaslíkoch. Lepšie to nemohlo byť!
„Tu je krásne v zime!“ tešilo sa dievčatko a všetky stromy boli pokryté inovaťou, takže vyzerali ako biele koraly, sneh vŕzgal pod nohami, akoby si mal neustále nové topánky, a z neba padala hviezda za hviezdou. V izbe rozsvietili vianočný stromček a bolo tam mnoho darov i dobrej nálady. Na vidieku zneli v roľníckej izbe husle a pri stole sa hral „čierny Peter“. Aj najchudobnejšie dieťa hovorilo:
„Je predsa len krásne v zime!“
Áno, bolo to krásne! Dievčatko ukazovalo všetko chlapcovi a stále viala červená vlajka s bielym krížom, vlajka, pod ktorou vyplával starý námorník z predmestia.
A z chlapca sa stal muž a mal vycestovať do širokého sveta, ďaleko, až do teplých krajín, kde dozrieva káva. Ale pri rozlúčke vzalo dievčatko bazový kvet zo svojich prsí a dalo mu ho na pamiatku; on ho vložil do modlitebnej knihy a zakaždým, keď v cudzej krajine otvoril knihu, bolo to práve na tom mieste, kde pamätný kvet ležal, a čím dlhšie sa naň díval, tým bol sviežejší. Akoby cítil vôňu dánskych lesov a jasne videl, ako sa spomedzi okvetných lupienkov díva dievčatko jasnými modrými očami a ako šepká:
„Tu je krásne na jar, v lete, na jeseň aj v zime!“ A tisíce obrazov mu prechádzalo dušou.
Tak uplynulo mnoho rokov a on bol teraz už starec a sedel so svojou starou ženou pod kvitnúcim stromom. Držali sa za ruky, ako to robili dedko a babka z predmestia, a rozprávali sa ako oni o starých časoch a o zlatej svadbe. Modrooké dievčatko sedelo hore na strome, bazové kvety vo vlasoch, kývalo na oboch a hovorilo:
„Dnes je zlatá svadba!“ A potom vzalo dva kvety zo svojho venca, pobozkalo ich a tie zažiarili najprv ako striebro, potom ako zlato, a keď ich položilo obom starkým na hlavu, premenil sa každý kvet na zlatú korunu. Tu sedeli obaja, ako kráľ a kráľovná, pod voňavým stromom, ktorý celkom a úplne vyzeral ako baza, a on rozprával svojej starej žene príbeh o bazovej mamičke, tak ako ho počul, keď bol malým chlapcom, a obom sa zdalo, že v ňom bolo mnoho, čo sa podobalo ich životu, a práve to sa im zdalo najlepšie.
„Áno, tak to je!“ povedalo dievčatko na strome. „Niektorí ma nazývajú bazovou mamičkou, iní mi hovoria dryáda, a vlastne sa volám spomienka. Ja som v strome, ktorý rastie a rastie, ja viem rozprávať! Ukáž, či máš ešte svoj kvet!“
A starec otvoril svoju modlitebnú knihu a v nej ležal kvet bazy, tak svieži, akoby ho tam práve položil, a spomienka pokyvovala a obaja starkí so zlatými korunkami na hlavách sedeli v ružovom podvečernom slnku. Privierali oči a áno, a potom bol koniec rozprávky!
Chlapec ležal vo svojej postieľke a nevedel, či sa mu to snívalo, alebo to azda počul rozprávať. Čajová kanvica stála na stole, ale nevyrastal z nej bazový strom, a starý muž, ktorý rozprával, bol práve na odchode. Odišiel.
„To bolo krásne!“ povedal chlapec. „Mamička, ja som bol v teplých krajinách!“
„No, to si myslím!“ povedala matka. „Keď do seba vpravíš dve plné šálky bazového čaju, potom sa iste dostaneš do teplých krajín!“
A dobre ho prikryla, aby sa znova neprechladil.
„Ty si asi spal, keď som tu sedela a prela sa s ním, či je to príbeh, alebo rozprávka.“
„A kde je bazová mamička?“ pýtal sa chlapec.
„Je v čajovej kanvici,“ povedala matka, „a len nech tam zostane!“