Ako mal jeden pre strach urobené

V jednej dedine žil, bol jeden sedliak, ktorý mal dosť peňazí a jediného synčeka, na ktorého veľmi dbal; myslel si, že za svoje peniaze musí mať niečo poriadne, a tak si prial mať učeného syna. Preto zašiel k učiteľovi a dohodli sa na peniazoch, ktoré tento dostane, ak bude jeho synčeka Petra okrem normálnej školy cez všetky dni učiť aj na extra hodinách. Od tej chvíle sedával chlapec od skorého rána až do hlbokej noci v škole a každú sobotu dostal so sebou domov vysvedčenie, aby otec videl, ako ďaleko to už dotiahli, s čím bol sedliak veľmi spokojný.

Ale jedného večera poslal otec Petra na pole, aby priniesol trávnicu s ďatelinou, ktorú tam nedopatrením nechali ležať. Keď chcel chlapec ten náklad zodvihnúť, prišiel mu ťažký, a tak sa obzeral dookola, či tam nie je niekto, kto by mu pomohol. Zrazu vedľa neho stál čierny chlap, pomohol mu s trávnicou na chrbát a pri tom sa ho pýtal, či sa takto sám v noci na poli nebojí. „Báť sa?“ Peter o tom ešte nikdy nič nepočul a nevedel, čo by to malo byť, a tak mužovi neodpovedal a išiel pokojne domov, kde otcovi tú príhodu rozprával a pýtal sa ho, čo tým chcel ten chlap povedať. „Ty teda nevieš, čo je to strach?“ povedal sedliak. „Nie.“ odvetil. Vtedy starý spráskol ruky nad hlavou a zvolal: „Tvoj učiteľ mi musí vrátiť peniaze! Už rok k nemu chodíš a nevieš, čo je to strach.“

Nasledujúceho dňa, hneď zavčasu ráno vzal Petra za ruku a išli do školy. „Ak chlapca do zajtra nenaučíte, čo je to strach,“ povedal učiteľovi, „tak mi vrátite peniaze!“ „Buďte uistený,“ odvetil učiteľ, „že do zajtrajšieho rána bude strachu rozumieť od základu.“ A pretože sa blížila noc, zaviedol Petra do kostola a zatvoril za ním veľkú bránu. V kostole sa jeden mohol strachu priučiť, lebo s tým svätostánkom nebolo už od pradávna čosi v poriadku. Peter si odvážne vyliezol na chór, pod hlavu si zložil kazajku a zaspal. Ale nie nadlho. Zrazu čosi zadunelo, potom to začalo rinčať a rachotiť, ako by oživeli kostolné lavice, a spoza oltára vyšli tri mužské postavy a prišli na chór za Petrom. Chlapec sa na lakťoch zodvihol vyššie a bol zvedavý, čo tí traja chlapi vlastne chcú. Tí rozostavili kolky a potom jeden zavolal: „Chlapče, postav nám tie kolky.“ „Pre mňa za mňa, prečo nie.“ povedal Peter, vstal a urobil, ako mu prikázali, ale keď z tých troch každý hodil, zvolal: „Kto stavia, môže aj hádzať, teraz som na rade ja!“ S tým vzal gule a hodil jednu po druhej dolu, tým mužom medzi nohy, potom schmatol kolky a začal ich duchom jeden po druhom metať na hlavy. Na tú deviatu nečakali, ale zmizli, a tak potom mohol pokojne spať, kým dnu cez kostolné okno nenazrel jasný deň. Vtedy do kostola prišiel učiteľ a bol celý bez seba, aby sa pozrel, či chlapcovi duchovia nekrútili krkom, ale ten naňho len otrávene zíval, a keď sa ho pýtal, či už teraz vie, čo je to strach, odvetil: „Nie. Bolo tu len zopár čiernych chlapov, ktorí mi prikazovali, aby som im stavial kolky, ale o strachu so mnou nikto nehovoril.“ Vtedy ho učiteľ vyhlásil za totálneho tupca, ale starého sedliaka, keď tam prišiel, utešoval, že bude určite spokojný, len nech počká do druhého dňa, on to s chlapcom ešte skúsi.

Hneď ako sa zotmelo, musel Peter opäť do kostola. „Tentoraz by ma mohli nechať na pokoji.“ povedal si a vyliezol celkom hore na organ, aby tam mal pokoj na spanie. Ale len čo na veži odbila jedenásta hodina, dalo sa do behu hrmotenie a rachotenie, ale tentoraz ešte zlostnejšie a divokejšie než predošlej noci. Zrazu sa pred oltárom objavila smolne čierna dáma s dlhým zlatočerveným závojom a vrhla sa na kolená, ako by sa chcela vrúcne modliť. „Tak táto sa istotne nemodlí k nášmu Pánovi,“ povedal si Peter, „ale ten zlatý závoj by pristal aj mojej sestre, keď pôjde v nedeľu do kostola.“ Opatrne zliezol z organa a plížil sa zozadu ku klačiacej ženskej postave, v okamihu jej strhol závoj z pliec dolu a skočil ako veverička zase hore na svoje miestečko. Dáma ho žalostne prosila, aby jej závoj vrátil, lebo iný nemá, ale hore za ním nemohla a tu dolu mohla do Petra hučať, ako dlho chcela. On sa opäť pokojne uložil a spal až do druhého dňa, a keď otec aj s učiteľom vošli, mali námahu ho nájsť a zobudiť; ale o strachu sa nenaučil ani za mak. Tentoraz bol učiteľ nahnevaný ako čert a povedal, že to s tým hlúpym chlapcom skúsi ešte tretí raz.

Tretej noci nebolo chlapcovi najlepšie a takmer mu prišlo, akoby sa predsa len čo-to o strachu mohol naučiť. „Vleziem si do farárovej lavice.“ povedal si: „Tam budem v bezpečí, keď ma tá ženská bude hľadať za organom.“ Povedané, urobené. Opäť rýchlo zaspal, ale zrazu sa ozvala rana taká veľká, že sa všetky okná zatriasli a zhora sa spustil žltý lúč svetla. „Jeden by si myslel, že prichádza sám diabol, aby pobudol v kostole.“ pomyslel si Peter. Tak nejako to aj bolo, lebo diabol spadol dolu v ľudskej podobe a sadol si tesne vedľa Petra, na sedadlo na mieste pre farára. Chlapec bol tichý ako myška, kým zloduch siahol do svojho vreca, vytiahol zväzok papierov a začal ním listovať. Boli to samé úpisy urodzených aj nepatrných ľudí, ktorí sa diablovi hriešne poddali. Ako sa tým tak zaoberal a prepočítaval, nedopatrením mu z nich pár spadlo na podlahu. Toho si Peter všimol a skôr než to diabol spozoroval, tak ich schmatol a schoval. Za chvíľu peklník zase zmizol a on mohol spať. Keď ráno prišiel učiteľ, všetko mu rozprával, predtým si však tie papiere prečítal a stálo v nich aj učiteľovo meno. Vtedy mu tento úpis nahnevane vytrhol a povedal starému sedliakovi, že mu peniaze za učenie jeho nepodareného syna vráti, ale pre toho nie je žiadna iná rada, než ho poslať do širokého sveta, lebo všetka námaha a učenosť je pre neho stratená, pokiaľ sa mu vo svete v hlave konečne nerozsvieti. Tak dal starý chlapcovi dvesto zlatých a prikázal mu, aby sa nevracal skôr, kým z neho nebude naozaj múdry muž. Peter sa sám čudoval, že človek môže byť taký hlúpy ako on, ale inak bol spokojný, vzal si peniaze a išiel.

Prešiel pekný kus cesty, keď tu stretol chlapca so stádom svíň. „Poď so mnou do sveta.“ povedal mu: „Načo by si pásol svine, ja mám toľko peňazí, že ich nikdy neminiem.“ Malý pastierik ošípaných spočiatku tvrdil, že musí domov k svojim živiteľom, ale za malú chvíľu sa nechal prehovoriť a išiel s ním. A tak títo dvaja smelo mašírovali do sveta, kým nebol večer a nemali hlad. Ale naokolo nebolo než hlboký čierny les. Nakoniec prišli k akémusi zámku, a pretože brána bola otvorená, vošli dnu a všetko si poprezerali. Nenašli tu ani živú dušu, len na dvore poletovala hydina všetkého druhu, husi, kohúty, dokonca aj waleské sliepky. Hladný Peter zodvihol pár kameňov a pár tých vtákov zabil. „Teraz máme niečo na jedenie.“ povedal a išiel s pastierikom ošípaných do zámockej kuchyne, aby tam rozložili oheň. Potom naň prisunuli kotol, oškubali hydinu a začali ju variť. Ale ako to v kotli vrelo a bublalo, že sa pri tom srdce smialo, odkiaľ sa vzal, tam sa vzal, prišiel domov zámocký pán a nebol to nik iný ako diabol sám.

Už na nádvorí začal čuchať a ňuchať, a práve keď Peter do kotla ponoril vidličku, aby si vytiahol kúsok mäsa, stál zrazu pri ňom ten čierny a hovoril: „To si dám s vami!“ „Najprv choď von a nejakú hydinu si zabi, inak nemáš nič na varenie.“ odvetil Peter: „A keď nemáš navarené, nemáš nič na jedenie, lebo ak dostaneš niečo odo mňa, to nech som do konca života hlupákom!“ Tak sa diabol vrátil späť na dvor a zo všetkých síl začal hádzať kamene, pretože mal veľký hlad, ale čoskoro prišiel hore a povedal: „Nemôžem nič trafiť.“ „To kvôli tým tvojim dlhým pazúrom.“ povedal chlapec: „Zájdi do dielne a prines mi odtiaľ zverák, mám dobré srdce a tie nechty ti ostrihám.“ Vtedy nemal hlúpy čert na práci nič iné, než naozaj zverák doniesť a vložiť doň svoje čierne laby. „Pekne drž,“ povedal Peter a zverák poriadne utiahol a zloduch bol chytený. Potom chlapci schmatli palice a vyšibali ho ako vzpurného osla. „Pustite ma!“ revel diabol: „Ja vám dám, čo si prajete.“ Dlho satanášovi žiadne vytie ani krik nepomohli, ale nakoniec Peter povedal, že by ho aj pustil, keď mu dá úpis na zámok, že je jeho aj so všetkým, čo sa vo vnútri nachádza. S tým diabol súhlasil a úpis ležal ihneď na stole. Vtedy chcel pastierik ošípaných zverák povoliť, ale Peter zvolal: „Zadrž! Najprv sa pozriem, či je to v poriadku. Ja viem čítať, nadarmo som nebol v učení u majstra.“ A tak si úpis prečítal a zistil, že ho chcel diabol oklamať, lebo v úpise bolo písané len o stodole a vedľajšej budove, ale nie o zámku. „Tak múdri ako ty sme aj my!“ povedal Peter: „Ešte nepadli všetky rany!“ S tým začali opäť s takým výpraskom, ktorý mohol prežiť len diabol, a neprestali skôr, kým im nevydal správny úpis, na celý zámok a všetky polia, a tiež na celý ten les, ktorý k nemu patril. Keď mali všetky papiere v poriadku, povedali: „Za to ťa pustíme, ale nie ihneď, ale až ráno za svetla, keď nad nami nemáš žiadnu moc, zatiaľ si prezrieme komnaty, či je všetko v poriadku.“

S fakľami a zväzkom kľúčov, ktorý im musel diabol vydať, prechádzali celým zámkom a otvorili dvere všetkých komnát. Keď prišli do tej poslednej, išli im v ústrety tri čierne dievčatá, ktoré im rozprávali, že sú tri princezné, ktoré diabol začaroval, že počuli, čo sa udialo, a tak veľmi prosili, či by nechceli tomu zloduchovi ešte pár rán pridať, aby ich zase urobil bielymi, ako boli predtým. To si Peter nenechal povedať dvakrát, tie posledné rany sú vždy tie najlepšie, čím viac ale diabol nariekal a revel, o to viac sa z dievčat strácala čierna farba z tela aj z tváre, a čoskoro tam stáli namiesto troch čiernych panien tri prekrásne princezné. Veľmi tým dvom ďakovali, ale prosili, aby toho diabla pustili, pretože je biely deň. Peter však zverák otvoril len spolovice a už sa zloduch z neho vytrhol, nechal na ňom visieť kožu aj s pazúrmi a uháňal do svojho lesa. Lebo nebol taký hlúpy, aby prepísal celý les na Petra, kúsok si nechal pre seba. Pastierik a Peter sa čoskoro s princeznami dohodli, že tie dve staršie si vezmú za ženy a tá najmladšia im zostane na zámku k ruke.

Tak spoločne žili v radosti a spokojnosti, dobre jedli a pili a pre zábavu chodievali na lov. Ale jedného dňa sa stalo, že Peter strelil zajaca a aj s pastierikom za ním uháňali, až k tomu kúsku lesa, ktorý mal diabol ešte vo svojej moci. Tomu to prišlo vhod! Už tam dlho sedel a čakal. Veľkými skokmi sa tam prihnal a revel na Petra: „Čo robíš tu v mojom lese?!“ Vtedy schmatol Peter kamaráta pastierika a postavil ho na hlavu a s jeho nohami klapal ako so zverákom. „Chceš opäť dnu?“ Vtedy sa diabol zľakol tak, že upaľoval preč najrýchlejšie, ako len mohol, a už sa nikdy neukázal.