Hazmburská saň (Krvavé kvietky)

Bol horúci augustový deň a v auguste podvečer, keď zapadne slnko a človek sa usadí vysoko medzi nebom a zemou, sa dýcha najvoľnejšie. A v takom podvečer som vystúpil na temeno čierneho, zvetraného Hanžburku v českom Poohří. – Až za chvíľku som si všimol starca, ktorý sedel na skalnatom výbežku pod štvorhrannou vežou, akoby tunajší hrad bol jeho hradom a on v tom hrade svojvoľným kráľom. Vedľa neho ležali husle len o dvoch strunách. Zoznámili sme sa spolu rýchlo. Mám ten zvyk, že veľmi rád hovorím so starými ľuďmi. „Bývam tu noc ako noc, od jari do zimy! Hm! – Čo teraz! Ale boli, pane, časy, že by tu nikto neprenocoval, rob čo rob, aj keby mu sľubovali Libochovský zámok!“
„A prečo?“ spýtal som sa zhovorčivého starca. A starec začal rozprávať.
„O tomto zámku hovoria, že ho zbúral Žižka. Ale nie je to pravda. Hanžburk zanikol sám. Kedy, to neviem. Ale rozpadol sa, ako sa rozplynula sláva jeho pánov. Priviedli to vraj až na palicu. Hovorí sa, že si páni Zajícovia pripíjali s Košťálovskými po drôtoch. S českými kráľmi bývali často na meče a vždy sa im lepšie páčila cudzina ako domáce ohnisko. Na ich hradoch bývalo hlučno ako na Hradčanoch a českí páni posielali svojich synov na tunajší zámok, aby sa tu učili dvornosti. A preto boli tí Zajícovia nesmierne hrdí. Ak kráľ povedal: áno, Zajícovia povedali na Hanžburku: nie. A dcéry vydávali za prvých českých pánov. Ale pán Mikuláš myslel ešte vyššie ako na zástavový erb; saskí vojvodovia bývali jeho najvítanejšími hosťami a niektorému z nich by bol najradšej dal dcéru. Že by bola jeho Lucia svoje srdce už rozdelila s mladým Košťálovcom, ani vo sne mu nenapadlo, pretože na Košťálove nemali čoskoro nič okrem holých múrov a museli žiť ako vladykovia z toho, čo im Pánboh na poliach nadelil. Pán Mikuláš mal síce svoju dcéru príliš rád, ale na vojvodskú korunu si už tiež príliš zvykol a odvykať týmto snom by mu bolo ako zdvihnúť sa z Hanžburku a bývať niekde v sedliackom dvore. A už to tak býva, že keď sa človek uspí tými najkrajšími snami, náhle sa prebudí a zazrie pred sebou mrzutú skutočnosť. Pánovi Mikulášovi sa viedlo tiež tak. Už určil deň zasnúbenia a na ten deň zvolal pánstvo z ďaleka-široka. Prišli cudzinci aj z ríše a syn saského kurfirsta – ženích – sa dostavil v sprievode početného rytierstva, pretože hanžburský pán pripravil na dnešok skvelý turnaj.
– Pán Mikuláš až dnešným ránom zašiel k slečne Lucii, doniesol jej osobne skvostné šaty, samé perly a samý drahokam, ale s novými šatami aj správu, že bude od dneška nevestou pána Albrechta Saského a že k erbu Zajíców sa pridruží saský voliteľský znak.
„A keby sa k nášmu erbu mala pridružiť aj cisárska koruna, musel by si sa vzdať tých nádejí!“ pevne a odhodlane povedala jeho dcéra. Pán Mikuláš sa zarazil.
„A ty si ma, otče môj, zasnúbil bezo mňa?“
„Bez teba, dcéra moja, pretože viem, že si otca poslúchala odjakživa a že ho poslúchneš aj dnes, keď ťa povýši nad všetky české rody, aj nad samých Rožmberkovcov.“
„A keby si sa zmýlil, otče môj, a keby som povedala ja, že nechcem byť povýšená nad všetky české rody a nad Rožmberkovcov najmenej?“ „Nebola by si ani mojou dcérou!“
„Že by si mohol svoju krv zaprieť, ocko môj?“ „Nehovorme viac o tom a važ si šťastie, ktoré ťa čaká!“ „A ak nemôžem a nepodám ruku cudzincovi?“
Pán Mikuláš sa pozrel na svoju dcéru ostro, trikrát zmenil farbu v tvári, pery sa mu chveli a zdalo sa, že sa ho pokúša závrat.
„A komu by si sa odhodlala podať svoju ruku?“
„Pýtaš sa, otče, úprimne?“
„Úprimne, dcéra moja!“
„Věslavovi Košťálovskému – jedinému, ocko!“
A s týmito slovami sa vrhla slečna Lucia otcovi do náručia. Ale pán Mikuláš sa jej zľahka vymkol a rýchlo odišiel.
V hrade sa už hemžilo množstvo rytierstva a roh strážcu ešte každú minútu oznamoval nových a nových hostí. A keď hlásatelia dali znamenie k súboju a na lešenie si sadla slečna Lucia oblečená v nádherných šatách, pán ženích sa ako prvý pustil do boja a za ním ostatné kniežatá. Ale neznámy rytier jedného po druhom vyrážal zo sedla a neveste sa červenali tváre najjemnejším červcom a oči sa jej leskli svitom zornice, pretože tušila, kto je neznámy rytier, pred ktorým sa dosiaľ každá kopija sklonila. Saskí páni nevedeli, kam sa od hanby podieť, ženích sa k dcére pána Mikuláša ani neodvážil, pretože cena víťaza sa dostane inému – šťastnejšiemu. Pán Mikuláš sedel ticho, akoby v ňom nebolo života: len jeho oči svedčili, že je v ňom života až príliš.
„Daru nevestinho ste, jasný pane, nepriaznivým osudom zbavený, ale jej ruky, myslím, že nie!“
A s týmito slovami dal pán Mikuláš znamenie na ukončenie súboja.
„S cenou víťaza podám, otče môj, udatnému rytierovi aj svoje srdce, nech je ktokoľvek.“
„Odklopte hľadí, pane rytieri!“ rozkázal pán Mikuláš.
Víťaz poslúchol okamžite; na tvári všetkých sa prejavil úžas, s úžasom u jedných zúrivosť, u druhých zášť, u iných posmech, radosť na máločom.
Bol to Věslav z Košťálova.
„Dcéra moja vám podáva, udatný rytieri, s cenou víťaza aj svoje srdce. Súhlasím s tým, ale pod touto podmienkou...“
V zástupoch sa rozhostilo ticho, ako býva v našich dňoch na tunajšom hrade deň čo deň, týždeň čo týždeň, rok čo rok.
„Vydáte sa na cesty a z tých ciest mi privediete na reťaziach živého draka, podobného tomu, ktorému na Hradčanskom zámku svätý Juraj prerazí hrdlo kopijou.“
Mladý rytier sa uklonil, pozrel sa na nevestu, ktorá zbelela ako sneh. Pán Mikuláš vstal a hlásateľ dával znamenie k hostine vo veľkej rytierskej sieni...
A už na druhý deň odchádzal na bujnom koni od Třebenic pán Věslav, v oknách hradu sa objavila slečna a pozerala sa za odchádzajúcim s očami plnými bohatých sĺz. A keď zašiel za vrchy, klesla naspäť, zaplakala, a keď do komnaty pribehli slúžky, našli ju v mdlobách.
Ďaleko-široko po českých krajoch sa rozniesla správa o nemilosrdnom pánovi Mikulášovi, všetok ľud ľutoval z tých dobrých duší svojich Košťálovského Věslava a prosili Pánaboha, aby sa vrátil s drakom živý a zdravý. Jediné pánstvo prialo úbohému zo srdca jašterieho všetko zlé, prečo že sa odvážil pozdvihnúť oči k dcére prvého českého bohatiera.
Deň plynul za dňom s Ohrou do Labe a s Labom do mora, mesiac za mesiacom míňal nad starými vežami hanžburskými, prešlo leto, prešla zima, už začali topiť snehy, okolité vrchy sa obliekali do sviežej zelene, priletali škovránky z ďalekých krajín zámorských a lastovičky obletovali cimburie hrdého hradu – ale o mladom rytierovi neprinieslo správu ani jediné. Nikde o ňom ani chýru ani rozprávky.
Dcéra pána Mikuláša chradla vidieť. Zomierala pomaly, ako keď sa do lákavého kvetu zahryzne červ a hlodá ho, ohlodáva, až dohryzie. Do hradu prichádzali lekári až z Talianska, tí najslávnejší, ale odchádzali s nepochodením kývajúc hlavami.
Pán Mikuláš začal v Budyni stavať nový, ešte nádhernejší zámok, pretože na Hanžburku mu bolo smutno až do zúfalstva.
A keď po tretí raz priletely lastovičky, obleteli hrad a sadli na chvíľočku do okien, bolo jedno okno otvorené, tým oknom odlietala biela holubica k nebu tak vysoko, ako nedoletela ešte žiadna lastovička, a s holubicou duša Lucinkina...
Bola jeseň siedmeho roku od tých čias a večer už poriadne chladno.
Posledné sťahovavé vtáky odleteli za more. Už sa šerilo, keď sa blížil k Hanžburku pomalým krokom vysoký muž s fúzmi až po pás a v podivnom odeve. Vliekol čosi za sebou, akési obrovské teleso. Išiel so sklonenou hlavou a očami upretými do cesty, ktorá zarastala trávnikom. A kade išiel, vybiehali ľudia zo stavení, ale okamžite sa zase schovávali a znamenali si čelá krížom, pretože sa vracal Věslav z Košťálova pre nevestu a že viedol na reťazi živého draka, navlas podobného tomu, ktorému sv. Juraj na Hradčanskom zámku rozráža kopijou hrdlo.
Hradná brána bola už zatvorená. Pútnik búšil na ťažké, železom pobité vráta už po druhý raz a až teraz otvoril vrátnik bránku vo vrátach.
„Ideme na nocľah, necháš nás tu?“
„Na Hanžburku nikto nebýva,“ odpovedal opäť vrátnik, ale ešte nevrlšie a zas sa chystal zatarasiť bránku závorou, pretože sa toho neznámeho, dotieravého muža bál.
„Nepoznáš ma? Som Věslav z Košťálova, prichádzam upomenúť pána Mikuláša na jeho sľub.“
„Pán Mikuláš býva v Budyni, slečna Lucia leží tu v sklenenej truhle vo veľkej rytierskej sieni a ja som jej strážcom.“
A ešte hovoril, keď rozovrel bránu Věslavovi dokorán, a keď uvidel za ním krotko kráčať netvora niekoľko siah dlhého, div že dušu nevypustil, aj krížom sa poznamenať zabudol proti všetkým zlým úkladom.
Naozaj nebolo na hrade živej duše. Hanžburk sa podobal obrovskej hrobke. Dvere do rytierskej siene boli otvorené, uprostred na márach vystavená truhla, zvonka kovová a vnútri z krištáľu.
Okolo truhly horelo šesť mnoholibrových voskoviek a v truhle s rukami prekríženými cez prsia mladé dievča s ľahunkým úsmevom na perách a v tvárach s výrazom nebeského pokoja a na hlave s myrtovým vencom.
Pútnik urobil na sklenenom veku tri kríže, pobozkal truhlu, kľakol si na mramorovú dlažbu a dal sa do modlenia. Strašlivý jeho spoločník ľahol na prah siene ako na stráž.
A keď dolu v dedine dohučal roh nočného strážcu jedenástu, zdalo sa mu, že veko truhly odstáva, že mladé dievča ožíva, že sa prebúdza z hlbokého sna, že jej z tváre mizne mŕtvolná bledosť, zraky že nadobúdajú opäť niekdajší svit, že sa vznáša už pomaly nad jeho hlavou, z labutích pŕs že sa jej prýšti krv a na mramorovej dlažbe že sa tie kvapky krvi menia na kvietky červené ako krv, aké nikde v celom okolí nerastú, a že dievča tie kvietky zbiera, uvije z nich veniec a tým vencom ovenčuje jeho spánky so slovami, ktoré hlaholia hudbou, privádzajúcou krv do prudkého prúdenia: „Hľa! – Náš svadobný veniec!“ a náhle že cíti jej objatie, na perách svojich jej pery a okolo ramien svojich jej lakte...
Pútnik sa ráno z rytierskej siene nevracal. Starý vrátnik sa pokropil svätenou vodou, do rúk vzal ruženec, krížik pritisol k perám a hore ho presvedčil jediný pohľad z diaľky o všetkom.
Věslav objímal truhlu oboma rukami, priamo nad hlavou nebohej mal položenú svoju hlavu, sviece horeli ako zo večera, jedine že pútnik už o sebe nevedel, že jeho duša dlela za oblakmi a na prahu rytierskej siene že strážil svojho pána netvor, aký si v Čechách zvykli vídať len na obrazoch svätého Juraja.
Vrátnik zatvoril opatrne hlavnú bránu a šiel do Budyně k pánovi Mikulášovi.
„Počuli ste, pane, ako vial v noci vietor? Na hrade to hvízdalo všetkými oknami, nezdriemol som celú noc, vo vašich izbách sú všetky okná rozbité a nábytok prevrátený.“
Takto dopovedal strážca nebohej slečny Lucie, čo počul a videl v noci minulej a dnes ráno.
Pán Mikuláš na to nepovedal ani jediné slovo; len ruky mal zopäté, pery zovreté kŕčovito sa mu chveli, akoby sa naňho plazila zimnica a oči upieral na starý kríž na protiľahlej stene, ktorý vraj sám pápež poslal pred rokmi jednému z jeho predkov z Ríma za to, že stál verne po boku kráľa Žigmunda. A potom dal na sväté omše za duše svojej dcéry a Věslava vo všetkých kostoloch na svojich panstvách a do Ríma poslal značnú sumu žltákov na získanie odpustkov. – Drak z rytierskej siene sa nepohol, kým nezdrevenel. Strážil verne svojho pána aj po smrti, keď ho uložili vedľa slečny Lucie. A niekde si hovoria, že je to ten istý drak, ktorý visí dodnes na reťaziach na radnici v Budyni na večnú pamiatku.
Od tých čias Hanžburk pustol, rozpadával sa kus po kuse, najprv strechy, po strechách trámy, s trámami cimburie, s cimburím klenby, s klenbami nádherné komnaty, až zostali už len dve veže a nepatrné múry, hoci tieto stoja dodnes pevne, akoby boli z liatiny.
Hovoria, že tunajší hrad zbúral Žižka. Ale choďte kamkoľvek a ak uvidíte ruiny, spýtajte sa, kto to urobil, a všade vám povedia, že Žižka.
Hanžburk zanikol sám, práve tak ako sláva jeho niekdajších pánov. Priviedli to takmer na mošnu. Chceli sa naučiť, ako sa robí zlato, a naučili sa, ako sa rozhadzuje zlato...“ Tak mi rozprával starec. A keď dokončil, zase sa tak bystro na mňa pozrel, opäť sa usmial tak šelmovsky a pokračoval:
„V mojich detských rokoch by sa tu nezdržal nikto ani do súmraku, nieto ešte aby tu prenocoval. Zakaždým, keď dohučal v Klapém roh jedenástu, vyplynulo nad hradom mladé dievča s rozpustenými vlasmi, v bielom svadobnom rúchu, vznášalo sa nižšie a nižšie, z pŕs sa jej prýštili potôčiky krvi a keď dopadli do ruín a na skaly, vyrastali z tých ruín a z tých skál červené krvavé kvietky a ráno ich tu vraj deti zbierali, hrávali sa s nimi, pletali z nich vence, ale nikdy nedopletli, pretože sa im pod rukami rozdrobili. A prvým zahučaním dvanástej zmizlo zase tajomné zjavenie v oblakoch.“
Starec stíchol a zadíval sa k nebu.
Dnešná noc bola naozaj pôvabná. Na nebi jasno, hviezda vedľa hviezdy a nad neďalekým Řípom zasrpený mesiac a vedľa mňa starec so svojimi povesťami zo zašlých rokov.
„A vy ste nikdy nevideli slečnu Luciu?“
„Videl a nevidel. Sám Pánboh vie, čo to vtedy bolo. Len raz, viackrát už nikdy. Azda jej vyšiel čas. Ale o tom svojom videní rozprávam nerád.“
V Klapém trúbil nočný strážca, neviem už koľkú, na vidieku trúbievajú niekedy aj dvadsaťštyri, nad okrúhlou vežou vyplynul náhle obláčik, zakryl na okamih dve trblietavé hviezdy, ale za chvíľočku sa zase rozplynul – či to bola dcéra pána Mikuláša?
„Dobrú noc, starečku!
kedy sa zas uvidíme?“
„Či vôbec kedy!“
Starec rozprestrel svoj roztrhaný vojenský plášť na hranolovitom čadiči tak ľahostajne, akoby tá skala bola najjemnejším vankúšom.
„Ľudia sa na svete zídu, spoznajú sa a rozídu sa zas; ale raz sa stretnú všetci,“ povedal mi dobrý starec na rozlúčku.