Ján Roháč z Dubé

Ako sa cisárovi vzpieral a ako proti nemu odpor v Čechách zdvihol a sám potom do poslednej chvíle so svojimi vernými bojoval a nepokoril sa

Keď si cisár Žigmund po bitke pri Lipanoch podmanil väčšinu zemských pánov, chcel, aby mu všetci vzdali poctu a uznávali iba jeho za hlavu krajiny. Pán Ján Roháč z Dubé sa dal verejne v Čáslavi počuť ako krajský hajtman, že sa mu nepodrobí. Potom zdvihol svoju čeľaď a nariadil, že pôjdu hneď domov. Mal totiž neďaleko Kutnej Hory a Čáslavi niekoľko dedín s malým hrádkom.
„Už mám dosť tých márnych rečí,“ hneval sa hajtman. „Žigmund, tá líška ryšavá, nás všetkých ešte zhltne, ak sa mu znova nepostavíme. A preto vyhlasujem svoj hrad za Sión, oporu nášho svätého práva, a kto chce ísť so mnou proti Žigmundovi, nech ide.“
Čáslavskí mešťania a páni poznali pána Roháča z Dubé ako udatného bojovníka aj výrečného rečníka, ktorý vedel na vysokom učení v pražskom Karolíne prehovoriť k majstrom a verejne brániť Husovo učenie. Ale teraz ho opatrne chlácholili a radili mu, aby sa cisárovi nevzpieral. On s nimi už ani nehovoril. Vedel, že nie je veľa takých, ktorí by boli ochotní bojovať proti cisárovi, a preto sa so všetkou rozvahou dal naložiť na vozy všetko, čo v jeho dome bolo, a bez rozlúčky vyšiel z mesta. Hajtman Roháč z Dubé bol už statný päťdesiatnik a na tele mal nejednu jazvu, ktorú si vyslúžil v bojoch. A majetný tiež nebol. Len ťažko držal niekoľko dedín okolo svojho hrádku, pretože čo pobral v poli, rozdal zvyčajne chudobným, ktorých bolo v Čechách vždy dosť.
„Ešte dobre, že sa toho brat Žižka nedožil. Ťažko by sme sa mu zodpovedali, ako sa to všetko mohlo stať, že sme stratili svoje nadobudnuté práva. Ako si bohatší páni zase spomenuli na svoje statky a snažia sa, kde môžu, aby pre seba niečo urvali,“ uvažoval cestou Ján Roháč a chmúrne myšlienky mu neustále ťahali hlavou. Za ním sa hnal na koni Výšek Račinský, mladý rytier z Poľska, ktorý už dávno spoločne s husitmi bojoval a bil sa za ich práva. Keď videl, že pán Roháč sa zachmúrene díva pred seba, mlčky išiel vedľa neho. Keď zazrel uprostred lesov na výšine múry Roháčovho hradu, osmelil sa ho opýtať:
„Hajtman, mal by si ešte raz všetko zvážiť a cisára proti sebe nepodnecovať.
Inak pritiahne s vojskom sem do kraja a my sa mu len ťažko ubránime.“
„Máš strach, Výšek?“ vyštekol naňho hajtman a líca mu zbrunátneli od hnevu. „Tak ja ti niečo poradím. Obráť koňa a ujdi, kým je čas. Ja pri sebe nebudem nikoho držať násilím.“
Výšek sa však nezľakol, pretože poznal jeho prchkú povahu. Spomenul si ale na uplakanú pani Elišku, ako ich bude na hrádku vítať so slzami v očiach a celá sa od šťastia rozplývať, že má hajtmana doma. A on jej vezie iba nové starosti. „Pôjdem s tebou, hajtman, pretože nie som žiadna padavka. Ale myslel som na pani Elišku.“
„Máš pravdu,“ povzdychol si pán Roháč z Dubé, mierny zase ako baránok, „tá si to zo mňa zaslúži najmenej. Ale budem sa o ňu musieť nejako postarať, aby bola dobre zaistená, keby som tu ja nebol.“
Potom už spolu o tom nehovorili. A keď prichádzali pod hrad, ozbrojená čeľaď ich spoznala. Na hradbách vypukol krik a jasot, bránu otvárali o preteky. Hajtman Ján Roháč z Dubé s pánom Výškom vchádzali dovnútra a zo všetkých strán ich radostne vítali. Pani Eliška vybehla na dvor iba v jednoduchých šatách a v bielej šatke a volala:
„Vítam ťa, pán Ján! Aj teba, pán Výšek! To je prekvapenie! Že ste neposlali vopred posla, niečo dobré by som vám bola pripravila na jedenie.“
„Nerob si s nami starosti, pani Eliška!“ vravel jej dobrácky hajtman Roháč.
„Obaja sme hladní ako vlci a zjeme všetko, čo nám predložíš na stôl. Ale pamätaj, že za nami ešte príde čeľaď s koňmi a vozmi. Tá bude ešte len hladná. Mala by si dať v kuchyni uvariť niečo poriadne, aby si ich všetkých nakŕmila. Vraciam sa z Čáslavi domov už navždy.“
Pani sa neodvážila pred ľuďmi opýtať, čo sa stalo, ale hneď ich viedla do siene s peknými kachľovými pecami a veľkým stolom, kde pán Roháč najradšej pobýval. Obaja rytieri sa usadili a slúžka im doniesla misu s vodou na umytie rúk a pani kúsok studeného mäsa s chlebom. Potom sluha doniesol dva veľké džbány vína a postavil ich doprostred stola.
„Urobte si pohodlie a jedzte!“ nabádala ich pani. „Ja musím do kuchyne, aby sa čoskoro všetko uvarilo.“
Keď pani odbehla a rytieri zostali v sieni sami, pán Roháč sa zase zachmúril a bolo vidieť, že má veľké starosti. Potom sa spamätal a povedal:
„Zajtra musím dať okolo hradu vyčistiť priekopy a vysekať krovie. Tiež treba obnoviť hradby. Všetka čeľaď bude pomáhať. Potrebujeme opraviť a pripraviť zbrane, to si vezme na starosť zbrojár Zelený. Možno bude dobré vyrúbať aj kus lesa, aby sa v ňom nepriateľ nemohol usadiť. Mnohé som tu zanedbával a teraz bude treba všetko dohnať. Musíme získať ďalšie zásoby a to si vezmeš na starosť ty, Výšek! Vezmi, kde vezmi, pozbieraj, na čo prídeš! Bude nám treba všetkého. Keď sa Žigmund dozvie, že som sa stiahol na Sión, nedá si pokoj a páni ho budú proti mne ešte podnecovať.“
„Nie všetci, hajtman! Sú aj takí, ktorí by šli radi s tebou!“ odporoval mu Výšek, ktorému sa pitím rozviazal jazyk. „Ale ktorí?“ pýtal sa pán Roháč. „Keby sa nebáli o svoj krk a statky, možno by sa niektorí našli. Ale teraz všetci sedia doma za pecou a čakajú, ako to všetko dopadne.“
Vtom vošla do siene pani Eliška, prezlečená do iných šiat, a keď započula ich rozhorlené hlasy, usmiala sa:
„Vy sa spolu vždy musíte nejako škriepiť. Azda sa tu zase neradíte, vy sprisahanci? A ja hlúpa som si myslela, že teraz bude pán Roháč konečne hospodáriť a trochu si od všetkého oddýchne.“
Pani už tiež nebola najmladšia, ale bola pekná a milá. K pánovi Roháčovi stále iba vzhliadala a nikdy by mu v ničom nebola bránila ani slovom. On sa trochu zahanbil a potom sa rozhodol, že bude najlepšie, keď jej všetko povie po pravde. „Prisadni k nám, pani Eliška, pretože ti musím povedať niečo vážne. Vyhlásil som náš hrad za Sión, ktorý sa nikdy nepoddá cisárovi Žigmundovi. Rýchlo musím dať priviezť zásoby a opraviť hradby. Niektorí páni sa k nám ešte pridajú a bude tu čoskoro horúco. Ty ale musíš odtiaľto. Vyber si, kam by si sa najradšej odviezla a mala dobrú ochranu. Pán Výšek ťa tam zavedie.“
Pani sedela na stoličke ako skamenená. Líca jej zblednuli, až zošedli, a ruky sa v lone nepokojne chveli. Potom ich zopla a začala sa potichu modliť. Keď hajtman dohovoril, v sieni bolo ticho až do zalknutia. Jemu samému z toho nebolo dobre a hneď si dolial do pohára, aby nabral síl. Potom vyzval pani, aby niečo povedala, a ona mu odpovedala tak ako nikdy:
„Dobre som ťa počula, Roháč, a viem, že je všetkému koniec. Už nemám síl, aby som ťa prehovárala. Aj tak by to bolo zbytočné, už si sa rozhodol. Keď ma teda pri sebe nechceš, je mi jedno, kam pôjdem. Inak by som rada s tebou zostala až do konca.“
„To nie je nič pre ženské,“ odpovedal jej hajtman a bolo mu všelijako. Pani Eliška potom vstala a pomalým krokom odišla do svojej izby, kde sa zamkla na kľúč a toho dňa už odtiaľ nevyšla. Hajtman Roháč čoskoro začal rozprávať o niečom inom, a keď dorazila jeho čeľaď, sám zišiel na dvor a dával všetkým rozkazy. Ján Roháč z Dubé sa nemýlil. Keď sa cisár Žigmund v Prahe dozvedel o jeho vyhlásení, dal hneď vyhlásiť zemskú hotovosť a nariadiť dobyť hrad Sión. Keďže nemal medzi českými pánmi veľa spoľahlivých, vymyslel si, že hajtmanom vojska bude pán Hynek z Pirkenštejna, synovec pána Roháča. Dal ho k sebe zavolať. „Viem, pán Ptáček, že by si sa mi rád zavďačil a vyslúžil si nejaké bohaté úrady. Teraz máš na to práve veľkú príležitosť. Povedieš k pánovi strýkovi vojsko a povieš mu, aby sa dobrovoľne podrobil svojmu cisárovi. Ak to neurobí, potom ho dostaneš mocou a jeho hrad Sión zrovnáš so zemou.“
Pán Ptáček nebol nijako nadšený touto cisárovou milosťou, ale v tej chvíli nevedel, ako by sa najlepšie vyhovoril. Pravdou bolo, že svojho strýka nemal zvlášť v obľube a bolo mu jedno, či mu niekoľko jeho chlapov obesia alebo pobijú. Predsa však boli obaja jedného rodu a to sa už netýkalo iba pána Ptáčka.
„Milosť, ešte by si mal všetko dobre uvážiť, či som práve ja z pánov najlepší,“ začal opatrne, aby cisára nahneval. Ale ten mu hneď odpovedal: „Myslím, že bude najužitočnejšie, pán Ptáček, keď sa budeš chystať na Sión a nebudeš si robiť zbytočné starosti. Ja verím, že si skúsený bojovník, a keby bolo treba, pošlem za tebou posilu.“ S tým ho cisár prepustil a pán Ptáček veľmi ľutoval, že v tej chvíli nesedí radšej niekde na Pirkenštejne a nelúpe cvrčky. Na Sióne bolo plno práce. Pán Roháč z Dubé poslal po ľudí do svojich dedín, aby prišli tiež na pomoc. A bolo ich tu všade ako mravcov. Pani Eliška stále chodila medzi kuchyňou a špajzou ako telo bez ducha. Ale čo bolo potrebné, všetko zariadila. Hajtman Roháč celý deň pobehoval po hradbách a sám dbal na to, aby sa práce neodbavovali a ľudia nelenošili. Do toho všetkého zhonu pritiahol celý húf ľudí od Hradca s chorúhvami a viedol ich kňaz Martin Prostředek. Keď sa to pán Roháč dozvedel, radostne sa usmial.
„Predsa teda nezostaneme opustení. Ľudia sa dvíhajú.“
Potom ale kňaz Martin pri dobrom jedle rozprával nevalné veci. Ako zle s nimi hradeckí páni zaobchádzali a ako im nezostalo nič iné než tajne odísť na Sión, keď sa nechceli poddať.
„Držíme sa našej viery a nemôžeme zabudnúť na slávu Jána Žižku blahej pamäti a jeho odkazu. Preto sme prišli k tebe, hajtman Roháč, a veríme, že nás zo Siónu nevyženieš.“
„Prečo by som vás mal vyháňať?“ čudoval sa pán Roháč z Dubé. „Som rád, že ste konečne prehliadli a nedáte sa nikým zastrašiť. Ale tu to nebude ľahké. Žigmund už zvolával zemskú hotovosť a nás nenechá dlho na pokoji. Preto stavíme nové opevnenia. Ak tu chceš s ľuďmi zostať, musíte sa všetci pustiť do práce.“
„Zostaneme, hajtman! To ti prisahám,“ povedal slávnostne kňaz Martin Prostředek a hneď bežal svojim ľuďom povedať, ako ho hajtman Roháč prijal. Čím viac pribúdalo ľudí na Sióne, tým viac bolo treba jedla a pitia. Pán Výšek jazdil so svojimi špajzovými vozmi po kraji a bral, na čo prišiel. Pani Eliška zatiaľ zostala na Sióne, aby pomohla všetky tie zásoby riadne uložiť. Pred kuchyňu dala postaviť veľké kotly a polievka sa varila od rána do večera, ľudia boli stále vyhladovaní. Raz večer k nej zašiel pán Roháč do komory.
„Už je čas, aby si odišla. Dostal som správu, že Hynek z Pirkenštejna ťahá na Sión. O pár dní tu môžu byť a to by si už potom nemohla odísť.“
Pani Eliška sa posadila na debnu, ktorú mala pripravenú na cestu. Do rečí jej nebolo a jemu tiež nie. Keď stále mlčala, hajtman musel povedať, čo ešte bolo treba. „Odpusť mi, že som ťa takto previedol životom. Keby si si bola vzala iného muža, mohla si byť všemocnou paňou a nemusela si sa stále starať o živobytie.“
„Nehovor takto, Roháč!“ vyštekla naňho pani Eliška a pritisla si šatku na ústa, aby nebolo počuť jej štkanie. „Čo sme si boli, o tom si my dvaja nemusíme rozprávať. Možno bola chyba, že som ťa vždy vo všetkom poslúchala. A preto ťa poslúchnem aj teraz a pôjdem, kam budeš chcieť. Ešte som ti však nepovedala, že som našetrila veľký hrniec peňazí a ten treba niekde ukryť. Je v ňom aj nejaká tá zlatá retiazka a prsteň od teba, ja ich už nikdy nebudem nosiť. Nech to všetko zostane tu, kde mi bolo najlepšie.“
Pán Ján sa začudoval, pretože to bolo prvýkrát, keď mu pani Eliška povedala toľko naraz. A o poklade nemal vôbec tušenie.
„Nebolo by lepšie, keby si tie peniaze vzala so sebou?“ opýtal sa jej.
„Nie, nechcem ich! Schraňovala som ich pre teba. Ale kam ich dáme, neviem. Ešte sa ti môžu hodiť, Roháč!“ Hajtman bol dojatý.
„Nechaj to teda už na mne, pani Eliška! Ja sám sa poobzerám po nejakom tajnom úkryte. Len ty, prosím ťa, zajtra ráno odíď! Pán Výšek ťa doprevadí do Čáslavi,“ potom ju pobozkal na čelo a naposledy objal.
Pani sedela ako skamenená, ani sa nepohla. Až keď sa za pánom Roháčom zavreli dvere, vypukla v hrozný plač.
Nasledujúceho dňa dal hajtman pristaviť panský voz. S niekoľkými sluhami naložili debnu a niečo málo ženských vecí. Potom naň vysadili pani Elišku. Slúžky sa s ňou lúčili s plačom a ona všetkým ešte prikazovala, čo ktorá má urobiť. Ján Roháč prikázal, aby vyšli, a podal pani ruku. Keď voz prešiel cez padací most, ani sa neobzrela, len sa vrúcne modlila, aby tomu všetkému bol už koniec.
Zatiaľ pán Ptáček z Pirkenštejna viedol vojsko na Sión. Zemskí páni neboli ochotní proti pánovi Roháčovi otvorene bojovať, a tak sa schádzali liknavo, hoci im cisár hrozil rôznymi trestami. Nakoniec mu nezostalo nič iné než sedieť v Prahe a čakať, ako pán z Pirkenštejna pochodí.
Na Sióne sa pripravovali na tuhý boj. Zbrojár Zelený dával so svojimi pomocníkmi pánovi Roháčovi do poriadku zbrane a všetci verili, že sa proti cisárovi pozdvihnú aj ostatní páni a vyženú ho z Čiech. Hajtman Ján Roháč mal veľa starostí a bol rád, keď sa rytier Výšek vrátil a oznámil mu, že o pani Elišku sa postaral a je v bezpečí.
„To je dobre, aspoň si kvôli nej nemusím robiť žiadne výčitky svedomia,“ povedal hajtman a on sa mu neodvážil odporovať, pretože veril v jeho múdrosť a rozvahu. Dávno obdivoval jeho odvahu, s ktorou viedol neúnavne boj s cisárom, a veril vo víťazstvo.
Pán Roháč z Dubé tajne zakopal Eliškin poklad v jednej pivnici a na tých miestach zasadil do múru kachľu s dvoma anjelmi s kalichom, ktorá zostala po stavbe veľkých pecí v panskej sieni. Vedel, že keby mu nepriatelia rozbili celý hrad, peniaze tu nájde vždy.
Keď pán Ptáček pritiahol s vojskom k Siónu a obkľúčil ho, vyzval herolda, aby vyhlásil cisárovu výzvu. Herold s niekoľkými jazdcami a bielou zástavou vyšli na násyp a volali, aby na nich z hradu nestrieľali. Pán Roháč prikázal, že nikto nesmie proti nim pozdvihnúť zbraň, kým sám nedovolí, a vyšiel na hradby s pánom Výškom a kňazom Prostředkom.
„Len povedz, čo ti je prikázané, radi ťa vypočujeme!“ volal na herolda. Ten potom prečítal list cisára Žigmunda, v ktorom ho vyzýva, aby sa mu dobrovoľne podrobil a odišiel zo svojho hradu. Namiesto odpovede sa ozval smiech a krik a veľa hany na cisára letelo dole cez hradby. Hajtman Ján Roháč z Dubé mávol rukou a razom bolo ticho.
„Chcem hovoriť s pánom Ptáčkom, nech predstúpi!“
Pánu synovcovi sa veľmi nechcelo a čakal s koňom pekne v húfe. Ale keď strýko nechcel hovoriť s nikým iným, vyšiel na násyp, aby si pred vojakmi nezadal. „Tu som, pán strýko, a čakám, že nám dáš riadnu odpoveď!“
„To si uhádol, milý synovec!“ odpovedal mu hajtman pokojne, ale pritom bolo na ňom vidieť, aký s ním lomcuje hnev. „Odkáž svojmu cisárovi, tej líške ryšavej, že som mu už raz dal vedieť, že ho nikdy za svojho cisára dobrovoľne neprijmem. Nemôžem ho poslúchať, pretože mu nejde o našu krajinu a ľud, ale o bohaté statky a peniaze, ktoré si tu chce nahrabať. Dosť sa mu toho už podarilo a má radosť, ako sa medzi sebou bijeme a stojíme proti sebe. Ja sa ale nikdy nepokorím a ponesiem odkaz hajtmana Jána Žižku z Trocnova až do konca.“
Sotva hajtman dohovoril, ozval sa na Sióne veľký krik a provolávanie slávy a vernosti. Pán Hynek Ptáček veľmi ľutoval, že sa musel takto s vlastným strýkom stretnúť. Bez pozdravu zišiel z násypu a prikázal poslovi, aby čo najrýchlejšie dojazdil do Prahy k cisárovi a odkázal mu, že bude hrad Sión obliehať.
Keďže sa Ján Roháč z Dubé bránil na Sióne so svojimi vernými urputne, na oboch stranách bolo veľa strát. Veľké praky metali do hradu kamenné gule a drvili murivo. Cez hlbokú priekopu pršali strely na obe strany. Hajtman Ján Roháč povzbudzoval svojich bojovníkov v nádeji, že im prídu českí páni na pomoc. Sám šiel všetkým príkladom, ale pomoci sa nedočkal. Mnoho týždňov sa bojovalo o Sión a iba lsťou sa podarilo cisárskemu vojsku dobyť hrad.
Ján Roháč z Dubé ustúpil so svojimi najvernejšími až k veži a bil sa ako lev. Bol ale prepadnutý zozadu a zviazaný ako nejaký sprostý zbojník. S ním potom aj rytier Výšek, zbrojár Zelený a kňaz Martin Prostředek. Keď sa to pán Hynek z Pirkenštejna dozvedel, vyslal ďalšieho posla k cisárovi, aby mu povedal tú novinu. Potom dal chytených pánov aj ich čeľaď viesť pešo do Prahy. Hrad Sión zbúral a nakoniec zapálil, aby z neho nič nezostalo.
Hoci bol hajtman Ján Roháč z Dubé vypytovaný útrpným právom a mučený, odmietol byť cisárovi poslušný a s ním aj jeho ľudia. Za to ich cisár odsúdil na trest smrti. Prostý ľud plakal a nariekal, keď úbohých pánov viedli na šibenicu. Nikto sa ale neodvážil zdvihnúť sa proti cisárovi, ktorý sa s radosťou díval, ako ich vešajú na obecnej šibenici na Staromestskom pražskom rynku. Ján Roháč z Dubé z nich visel najvyššie a pred smrťou už nemohol ani prehovoriť. Ale pozeral sa prísne cisárovi do tváre, kým nevypustil svoju dušu. A ako naschvál chytil v ten deň cisára do nohy pekelný oheň a žiadny mu od tej choroby nemohol pomôcť. Preto sa sťahoval z Čiech, ale zo svojho víťazstva nad českými pánmi sa dlho netešil. V Uhorsku čoskoro zomrel.
Hrad Sión mal upadnúť do zabudnutia, ale nestalo sa tak, hoci na jeho mieste nesmel byť nikdy žiadny hrad postavený. Neďaleký kostolík prevzal jeho slávne meno, ktoré pretrvalo veky. Medzi prostým ľudom zostal Ján Roháč dobrým pánom. Aj po smrti ho stále spomínali ako statočného muža. Na hrade sa vraj ukazovali dvaja anjeli so zlatým kalichom, ale málokto z ľudí sa tam odvážil kopať, pretože sa hrad Sión stal pre nich posvätným miestom. Až po mnohých stovkách rokov bola znovu odkrytá sláva Siónu a nájdený hrniec plný peňazí aj tí dvaja anjeli s kalichom, ktorí sa vznášali nad erbom hajtmana Jána Roháča z Dubé na hlinenej kachli.