Modrý vtáčik

Raz pred mnohými a mnohými rokmi umrela jedna mama a zostal po nej vdovec s malým dievčatkom; volalo sa Baruška. Jej tatko bol dobrý a na ženenie dlho ani nepomyslel. Ale keď musel potom sám variť, umývať, prať a ešte pritom videl malú Barušku rozstrapatenú a neučesanú, povedal si:
„Takto to ďalej nejde. Musím sa oženiť a dieťaťu priviesť novú mamu.“
Nevyhliadol si žiadnu mladicu, ale vdovu, ktorá mala tiež jedno dieťa a tiež dievčatko ako on. Volali ju Hančička. Myslel si:
„Ja budem mať rád jej dieťa ako svoje, a ona potom tiež nebude robiť medzi deťmi rozdiel.“
Ale prepočítal sa. Macocha nemohla Barušku vystáť, nechcela ju ani vidieť, deň čo deň ju hneď zrána vyháňala z domu pásť husi a dávala jej so sebou na celý deň iba malú zemiakovú placku. Vie sa, že pri takej chudobnej strave bolo dievčatko hneď kosť a koža. Otec, keď sa večer vrátil domov z práce, smutne sa pozeral, ako sa mu dieťa stráca pred očami, ale nenapadlo mu nič zlé.
Napriek všetkej biede rástla Baruška ako z vody a pekná bola ako obrázok. Raz zasa tak pásla husi na medzi a tie sa jej zatúlali do jačmeňa. Keď Baruška videla, koľko tam napáchali škody, zľakla sa, čo na to povie macocha. Sadla si pod krík a dala sa do plaču. Plakala od strachu aj od ľútosti, spomínala si na nebohú mamu, vzdychala za ňou a volala:
„Mama, moja zlatá mama! Poďte si po mňa, poďte si po mňa!“
Odkiaľ sa vzal, tam sa vzal, zrazu sedí pri nej na kríku malý vtáčik a štebotá ľudskou rečou:
„Baruško, beruško, viac sa už nebudeš trápiť, odteraz ti ja sám budem slúžiť.“
Baruška z vtáčika nemohla oči odtrhnúť, taký sa jej páčil. Bol celý modrý ako nebo, hlas mal lahodný ako striebro a perie na sebe ako zamatové.
„Toho mi iste posiela mama,“ napadlo Barušku, mala vtáčika odvtedy rada a ničoho sa ho nebála. Lietal k nej každý deň, zakaždým jej priniesol plást medu na obed a zakaždým jej zaspieval:
„Baruško, beruško, nesiem ti z lesov medu plást, kým ho zješ, budem za teba husi pásť.“
Vie sa, že sa teraz Baruška naberala, pribrala, líca jej očerveneli, až si to všimla macocha.
„To dievča sa akosi zbiera, z vody a placiek človek nepookreje. Čo asi jedáva?“
Išla raz potajomky za ňou a vidí, čo sa deje.
„Počkaj, ja ti ukážem!“ pomyslela si a celá nahnevaná sa vrátila domov. Na druhý deň zrána dala svojmu dievčatku maslový koláč a prikázala:
„Hančičko, dnes budeš husi pásť ty!“
Baruška sa dala do žalostného plaču, nariekala a prosila, aby ju nechali pásť husi, až sa macocha nahnevala a zavrela ju do kurníka. Hodila jej tam kôrku chleba a postavila k nej hrnček vody.
Na obed ako inokedy priletel na pastvu modrý vtáčik, uvidel Hančičku a hneď sa pýtal:
„Kde je len moja Baruška, beruška? Nesiem jej z lesov medu plást a idem za ňu husi pásť.“
„To musíš za ňou do kurníka, mama ju tam zavrela,“ zasmiala sa zlomyseľne Hančička a chrúmala maslový koláč.
Vtáčik hneď odletel a rovno zamieril k Barušce. Tá sedela v kútiku v kurníku, spomínala na vtáčika a plakala, až sa jej srdiečko lámalo.
„Neplač, moja Baruško, beruško,“ ozvalo sa jej zrazu priamo nad hlavou, a keď Baruška zdvihla hlavu, modrý vtáčik tam.
„Nesiem ti cukrovú hrušočku, aby som ti potešil dušičku,“
šepkal jej lahodným hláskom, zasa sa s ňou hral, pekne jej spieval, hladkať sa nechal a sľúbil, že priletí zajtra znova. Baruška zjedla hrušočku a hneď jej bolo blažene ako v nebi.
Na druhý deň naozaj priletel a zaspieval:
„Baruško, beruško maličká, nesiem ti červené jabĺčka, nesiem ich z rajskej krajiny, chutia lepšie ako maliny.“
Keď ich Baruška zjedla, hneď celá krásou rozkvitla ako ruža, až sa tomu macocha veľmi čudovala, keď jej zasa zrána strkala do kurníka hrnček s vodou a kôrku chleba. Dávala zasa usilovne pozor a pristihla na obed vtáčika, ako vletel k Barušce do kurníka, niečo jej nosil v zobáčiku a zaspieval vtáčou rečou, ktorej macocha nerozumela:
„Baruško, beruško, nesiem ti košíček, nájdeš v ňom mandľový oriešok.“
Ani to doriecť nemohol, vtom macocha chytila kameň a hodila ním po vtáčikovi. Ten sa zľakol a odletel.
„Počkaj, ja ti dám!“ vyhrážala sa macocha ešte za vtáčikom a potom sa pustila do Barušky:
„Moje nešťastné dieťa, úbohá Hančička, mrzne na pastve, chudne, chodí biela ako snežienka, a ty, darebnica jedna, ty si budeš vyhrievať ako nejaká princezná?“ Hneď priniesla náruč šípových prútov, do kurníka napichala špendlíkov a ihiel, koľko sa ich tam zmestilo, celý ho opletla tŕním a pomazala lepom, takže úbohú Barušku v kurníku ani vidieť nebolo. Krčila sa tam smutná, hladná, slabá, ani oriešok si od smútku rozlúsknuť nemohla.
Ďalší deň zavčasu ráno, keď ešte macocha spala, priletel modrý vtáčik ku kurníku. Počuje Barušku nariekať, vidí všade plno ihiel, tŕnia a špendlíkov, ale nedbá na to, hľadá, hľadá, až si našiel miestečko a predral sa dovnútra k Barušce.
Bol samá krv, samá rana, modré pierka mal vytrhané, nožičky poškriabané, krídelká odreté, až sa nad ním Baruška od ľútosti dala do usedavého plaču. Aj vtáčik smutne zaplakal a hovorí:
„Dnes som tu naposledy!“
Vtedy sa Baruška dala do ešte väčšieho náreku a prosila so zopnutými rukami:
„Môj vtáčik Modráčik, pre všetko na svete, neopúšťaj ma!“
„Musím, moja Baruško, beruško, niet pomoci,“ smutne odpovedal vtáčik, „dnes v noci nám prišiel príkaz, náš vtáči kráľ nás volá, zima sa už blíži, všetci vtáčikovia bratčekovia už odleteli, ja som tu posledný, a pozri sa na mňa, samá rana, samá krv, veď by som tu zahynul. Maj sa tu zbohom, viackrát neprídem,“ a stratil sa, Baruška nevedela kam. Viackrát naozaj neprilietol. Baruška div v kurníku nezúfala. Macocha ju trápila čoraz väčšmi, otec sa oňu nestaral, ani sa na ňu neprišiel pozrieť, slovkom ju potešiť. A tu, keď jej bolo najhoršie, spomenula si, že má ešte od vtáčika Modráčika oriešok. Rozlúskla ho, a len čo ho zjedla, hneď pocítila vo všetkých údoch silu; hneď aj prestala plakať a márne nariekať, rozbila kurník, vyskočila z neho, rovno bežala k otcovi a hovorí:
„Ja tu už nevydržím. Ja musím za svojím vtáčikom Modráčikom, ja bez neho nemôžem žiť, ja by som od žiaľu umrela.“
„Veď je zima na krku, zamrzneš niekde na ceste,“ bránil jej otec a rozhováral jej to, ako najlepšie vedel, ale neubránil.
Tak Baruška šla a šla, kam ju oči viedli. Na samý večer prišla do hrozného čierneho lesa a v tom lese k malej drevenej chalúpke, a hneď odvážne zaklopala skrehnutou ručičkou na okienko.
„Kto to klope? Dobrý, alebo zlý?“ ozval sa vnútri hlas,
„Veľmi dobrý,“ odpovedala hneď Baruška.
Dvere sa otvorili a na prahu stojí stará sivá babička. „Baruško, kde sa tu berieš,“ hneď ju babička spoznala a viedla ju ďalej do izbietky, kde mala teplo ako v kúpeli.
„Idem za svojím modrým vtáčikom a už nemôžem ďalej, nohy ma už neunesú,“ žalovala Baruška a hneď si sadla ku kachliam.
„Tadeto nemôžeš zostať,“ hovorí jej starostlivo babička, „ja mám za muža Vetra, ten sa o chvíľu vráti. Keby ťa tu uhliadol, hneď by ťa na kusy roztrhal a roznosil po svete. Musí si na teba zvyknúť, a ak si zvykne, máš vyhrané, poradí ti a pomôže. Skry sa zatiaľ tuto do pece.“
Baruška hneď poslušne vliezla do pece, babička ju prikryla drevenou pokrievkou, a už sa rozšumel les, v komíne zahvízdalo, okná i dvere sa zatriasli, do izby sa prihnal babičkin muž Vietor a hneď spustil:
„Šumy, šumy, šumy, šum, človečinou plný dom, koho tu, žena, máš a kde ho skrývaš?“
Čuchal pritom, až mu v nose hvízdalo, točil sa okolo kachlí, ale nenapadlo mu pozrieť sa do pece.
„Ak neublížiš, tak ti to poviem,“ sľubovala babička.
„Neublížim, ak je to dobrý človek,“ hovorí Vietor.
„Veľmi dobrý,“ usmiala sa babička, odklopila pokrievku a z pece vyskočila Baruška.
„Á, Baruška!“ ako starú známu ju privítal Vietor; poznal ju dobre z pastvy. „Ty iste hľadáš svojho modrého vtáčika, však? Toho už viackrát neuhliadneš, ten má o tri dni svadbu.“
„To ja musím hneď za svojím zlatým vtáčikom Modráčikom,“ dala sa do plaču Baruška a dvíhala sa, že pôjde.
„Počkaj tu do rána, odpočiň si. Ja ťa ráno vyprevadím, sama by si tam nedošla.“
Baruška sa ani rána dočkať nemohla, vstala ešte skôr ako Vietor a veľmi prosila, aby jej ukázal cestu.
„Obuj si tieto míľové topánky, choď stále na východ, kým neprídeš k celkom takej chalúpke, ako je táto. Tam býva môj brat Mesiac. Toho pozdravuj, a on ti povie ďalej.“ Postavil pred ňu pár ľahkých črievičkov a odletel. Babička jej ešte ukázala, ako ich má na bosé nôžky obuť, na cestu jej podala hrušku, takú, aká jej nosieval modrý vtáčik, a povedala:
„Tú hrušku rozkroj, keď ti bude zle.“
Baruška za všetko poďakovala, dala si hrušku do mošničky a vyšla z chalúpky. Ale ako urobila krok, vždy bol dlhý desať míľ, a tak jej cesta ubúdala. Skôr než sa nazdala, prišla na samý večer naozaj k chalúpke. Mesiačik stál pri okne pripravený na cestu a jeho babička ho ešte oprašovala, aby sa poriadne lesol.
„Á, Baruška ide k nám,“ zasmial sa na Barušku Mesiačik ešte skôr, ako mohla vyriadiť pekný pozdrav od brata Vetra. „Ty iste hľadáš svojho modrého vtáčika, však? Toho už viackrát neuhliadneš, ten má o dva dni svadbu s vtáčou princeznou.“
Baruška sa dala do plaču.
„Neplač, úbožiatko,“ pohladil ju Mesiačik, „odpočiň si a vyspi sa. Keď sa k ránu vrátim, poradím ti, čo a ako.“
Baruška zasa ani spať nemohla. Počula, ako sa k ránu ticho vracia unavený Mesiačik z cesty, a hneď vyskočila.
„Tu máš míľové topánky, choď stále na východ, kým neprídeš k celkom takej chalúpke, ako je moja. Tam býva môj brat Slnko, toho pozdravuj, a on ti povie ďalej. Ja si musím ísť odpočinúť.“
Babička jej pomohla obuť nové črievičky, ľahké a dosť veľké, takže ich mohla natiahnuť cez tie staré, podala jej na cestu celkom také jabĺčko, aké jej nosieval modrý vtáčik, a povedala:
„To jablko rozkroj, keď ti bude zle.“
Baruška zasa za všetko poďakovala a vykročila. Išlo sa jej veľmi ľahko a každý jej krok meral dvadsať míľ, ale predsa to trvalo dlho, kým uzrela za vysokou ľadovou horou krčiť sa malú chalúpku, celú osvetlenú, akoby horela. To tam sedelo Slniečko na veľkom kozube, odpočívalo a driemalo. Len čo zašuchotali kroky, hneď pozdvihlo viečka, usmialo sa na Barušku a hovorí:
„Á, tu je Baruška! Čakal som, či predsa prídeš. Máš najvyšší čas. Hľadáš svojho modrého vtáčika. Ten má zajtra svadbu s vtáčou princeznou vo vtáčom meste.“
„Kde leží to mesto?“ hneď sa dychtivo pýtala Baruška.
„Ty by si tam sama nedošla, vyspi sa u nás a ja ťa ráno vyprevadím.“
Babička postlala Barušce na zem a ona hneď tvrdo zaspala, takže ju ráno museli budiť.
„Vstávaj, Baruško,“ volalo Slnko, už na cestu pripravené, „obuj si rýchlo míľové topánky a poď za mnou!“
Babička jej zasa pomohla obuť tretí pár črievičkov, do ruky jej strčila oriešok, celkom taký, aký jej nosieval vtáčik Modráčik, a pošepkala jej do uška:
„Ten orech si schovaj a rozlúskni ho, keď ti bude najhoršie.“ Potom ju pustila von.
Baruška ani nemala čas poriadne poďakovať. Ako urobila krok, už bola tridsať míľ, ale slniečko tiež náhlilo; mala čo robiť, aby mu stačila. Za každým krokom sa menil kraj. Snehy aj ľady prestali, tráva sa zelenala, stromy kvitli, kvety voňali, ako v raji bolo na zemi. A keď slnko stálo na poludní, uvidela Baruška pred sebou čudesné mesto, plné všelijakých veží a vežičiek, všetky zvony tam zvonili ako z najčistejšieho striebra, krásny spev sa rozliehal ďaleko široko a plno ľudí sa náhlilo k mestu.
Slniečko sa v tú chvíľu schovalo za mrak a Baruška ako vo videní sa pýtala ľudí:
„Kamže sa to náhlite, ľudkovia?“
„Do vtáčieho mesta, modrému vtáčikovi na svadbu. Kráľova dcéra si ho berie za muža,“ odpovedal kdekto Barušce radostne.
Baruška sa zľakla, až jej nohy zdrevenali, ani pohnúť sa z miesta nemohla. Ale čoskoro sa spamätala a rozbehla sa za ľuďmi. Cesta jej už tak neubúdala, aj sa pozrie a vidí, že je bosá, ako keď vyšla z domu. Ale bežala, čo jej nohy stačili, a pribehla, keď sa svadba práve valila z kostola na hostinu, ktorá mala trvať tri dni.
„Už je po sobáši,“ pichlo Barušku až pri srdci. Postavila sa rýchlo do radu medzi divákov a zazrela modrého vtáčika s pekným meňavým perím, ako ide s kráľovou dcérou. Srdiečko jej poskočilo radosťou, ale hneď zasa usedalo žiaľom, keď mimovoľne vykríkla:
„To je môj vtáčik Modráčik, môj najmilší miláčik!“
Ale pretože kričal a slávu vyvolával každý, kto mal hrdlo, nikto si toho nevšimol, ani modrý vtáčik nie, v tlačenici Barušku dopredu nepustili, a tak svadba prešla, zástupy sa valili za ňou a Baruška zostala za chvíľu celkom sama. Sadla si na kostolné schody a dala sa zasa do plaču:
„Je po všetkom, prišla som neskoro!“
„Keď ti bude zle, rozkroj tú hrušočku,“ počuje zrazu Baruška, akoby jej niekto šepkal do uška.
Siahla hneď do mošničky, vytiahla hrušku, nožíkom ju rozkrojila a vidí, že sú v nej poskladané strieborné šaty, jemné ako pavučina. Aj črievičky, aj pančušky, všetko tam mala. Hneď sa obliekla a išla po meste. Kdekto sa za ňou obzeral, lebo tu za živa nikto takú krásu nevidel. Došla až pred kráľovský zámok, kde sedela celá svadba za stolmi, a tam sa pred oknami zastavila.
Hneď vyšla von kráľova dcéra a hovorí:
„Ty máš krásne šaty, lepšie ako ja, nepredala by si mi ich?“
„Predala.“
„Tak čo za ne?“
„Aby som večer sama smela prehovoriť aspoň jedno slovíčko k tvojmu ženíchovi.“
„A hoci desať!“ zasmiala sa nevesta a pozvala Barušku, aby k nej večer prišla a šaty priniesla. Pri obede potom nalievala modrému vtáčikovi toľko vtáčieho vína, až sa opil. A keď k nemu večer Baruška prišla, hovorila naň a volala ho, ležal ako zabitý. Ráno dala princeznej s ťažkým srdcom strieborné šaty a v sivom kabátiku s mošničkou na ruke šla smutná späť ku kostolu. Sadla si na prah a myslí si:
„Čo teraz robiť?“
„Keď ti bude veľmi zle, rozkroj to jabĺčko,“ počuje zrazu šepkať Mesiačikovu babičku.
Rýchlo siahne do mošničky, nahmatá jabĺčko, nožíkom ho rozpolí a vidí, že sú v ňom poskladané zlaté šaty, jemné ako plamienok. Rýchlo si ich obliekla a ide rovno pred kráľovský zámok. Tam zasa všetci hostia sedeli pospolu, jedli, pili, dobrú náladu spolu mali, vonku pred zámkom hrala hudba, tancovalo sa a spievalo. Keď prišla Baruška, všetko stíchlo a užasnulo nad tou krásou.
„Za čo tie šaty?“ vybehla hneď nevesta pred zámok.
„Za jedno slovíčko so ženíchom.“
„Hoci za desať! Príď ku mne večer.“
Opila zasa do nemoty modrého vtáčika, a keď k nemu prišla večer Baruška, ani o sebe nevedel; márne ho budila najsladšími menami, márne sa s ním škriepila, márne mu to vyčítala. Ráno vyzliekla zlaté šaty, odovzdala ich princeznej a sama zasa kráčala smutná ku kostolu, sadla si do kútika, veľmi smútila, ale vtom si spomenula na oriešok.
„Keď ti bude najhoršie, rozlúskni si tento oriešok,“ počuje šepkať Slniečkovu babičku. Hneď sa prikrčila do kútika, nožík z vrecka von, nahmatala oriešok a po hmate ho v mošni rozlúskla; z mošny vyšľahla žiara, až musela Baruška obe oči privrieť. Až keď si zvykla, vidí, že v oriešku sú poskladané diamantové šaty. Jemné boli ako para, blýskali sa ako rosa, keď na ňu svieti ranné slnko, a keď v nich Baruška vyšla z kostola, hrali všetkými farbami ako božia dúha.
Celé mesto sa za ňou obracalo, ale ona išla rovno cestou pred kráľovský zámok. Tam už boli všetci veselí, spievali, vyskakovali; vie sa, tri dni jesť a piť, to je čo povedať, a môžeme si myslieť, ako to tam vyzeralo.
Baruška ako čerstvá ružička sa prechádzala pred oknami sem a tam.
„Za čo tie šaty?“ vybehla za ňou zo zámku rozpálená nevesta.
„Za jedno slovíčko so ženíchom.“
„A hoci za desať!“ zavýskla si kráľovská princezná a pozvala Barušku, aby zasa prišla večer, až bude po hostine.
Ale modrému vtáčikovi už bolo veľmi čudné, prečo ho jeho nevesta každý deň opíja vtáčím vínom. Nepovedal nikomu nič, ale priviazal si pod zobáčik na volátko kožené vrecúško a miesto do volátka púšťal víno doň. K večeru sa robil opitým, ľahol do postele, robil, akoby spal, ale čakal, čo sa bude diať ďalej.
A dialo sa! Po chvíľke sa otvorili dvere, zasa sa opatrne zavreli, ozvali sa ľahké kroky a blížili sa k lôžku. Vtáčik už chcel vyskočiť, keď vtom počul zanariekať:
„Prebuď sa, prebuď, môj vtáčik Modráčik, môj najmilší miláčik!“
„Baruška!“ vykríkol modrý vtáčik, po hlase ju spoznal, a keď sa na ňu pozrel, nemohol z nej oči odtrhnúť. Stála tu pri jeho lôžku v diamantových šatách, mesiačik oknom na ňu svietil a pohrával sa s diamantmi. Takú krásu ani vtáčik, čo je na svete, nevidel.
„Akože si sa sem dostala? Kto ti cestu ukázal?“ švitoril vtáčik, Baruška si musela sadnúť k nemu na lôžko a rozprávať mu celú noc, čo a ako bolo.
„Vidíš, Baruško, my sme si súdení. Ja som tú princeznú nechcel ani vidieť, ale ona chcela mňa, a kráľ ma veľmi nútil. Teraz sa už ani kráľa nebojím. Hneď ráno pôjdeme spolu k nemu.“
Vonku už svitalo, vstával pekný deň. Kráľ sedel na tróne a práve raňajkoval, keď k nemu prišiel modrý vtáčik. Šiel k nemu sám, Barušku nechal zatiaľ stáť za dverami.
„Čože si tak zavčasu želáš?“ usmial sa kráľ na svojho zaťa.
„Pane kráľu,“ hovorí vtáčik, „rád by som sa ťa na niečo opýtal.“
„Tak sa pýtaj!“
„Stratil som zlatý kľúč od svojho zámku, dostal som nový, ale ten je iba strieborný. Teraz som našiel ten zlatý, takže mám dva, a to nerobí dobrotu. Poraď mi, ktorý mám zahodiť.“
„Ten nový!“ bez veľkého rozmýšľania rozhodol kráľ.
„Tak poď sem,“ obrátil sa ku dverám modrý vtáčik, a dovnútra vošla Baruška v diamantových šatách.
Aj starému kráľovi sa zatajil dych nad takou krásou.
„To je ten starý a pravý kľúč k môjmu srdcu,“ vykríkol vtáčik.
Až teraz sa kráľovi rozsvietilo.
„Preč z mojich očí!“ rozkričal sa a hnal sa s mečom po Modráčikovi. Ale v tú chvíľu skočila k vtáčikovi Baruška, schmatla ho do náručia a oboma rukami si ho pritisla k srdcu. Ale netisla už vtáčika, tisla krásneho princa s modrým perím na klobúku, na pleciach mu visel dlhý meňavý plášť, po boku kord a na nohách mal všetky míľové črievičky, čo dal Barušce Vietor a jeho bratia Mesiac a Slnko.
Skôr než sa kráľ zo zľaknutia spamätal, už bol rytier aj s Baruškou ktovie kde.
Len my sme sa tu ešte dozvedeli, že si za diamantové šaty kúpili krásny zámok a odkázali po otca, či chce, aby k nim prišiel, že sa bude mať do smrti dobre. A to sa vie, že išiel.
Na tom zámku visel zvonec, a to je rozprávky koniec.
Za pekného počasia, ľudkovia, poviem vám, býva ten zvonec počuť až sem k nám.