O ježkovi, ktorý robil poplach

Bol raz jeden ježko, taký samotár. Celkom protivný a mrzutý, ktorý sa stránil akejkoľvek spoločnosti lesných zvieratiek. Sám chodil po lese, sám pre seba si rozprával, skrátka a jednoducho všetko zvládol celkom sám. Raz však, bez toho, aby sám chcel, cudziu pomoc potreboval. Nejakou nešťastnou ježkovskou náhodou sa totiž zamotal do chvojiny tak nešikovne, že by sa sám von iste nedostal. Preto volal na všetky strany: „Pomóc, pomóóóc!“ No netrvalo dlho a už ježka ťahal z chvojiny zajac, líška, jazvec aj srna. Každý, kto bol nablízku, mu na pomoc pribehol. Takmer to vyzeralo ako v rozprávke o červenej repe. A nemyslite si, že by ježko išiel vytiahnuť ľahšie! Po tej veľkej záchranárskej akcii zvieratká u ježka ešte chvíľu pobudli, aby sa uistili, že žiadnej jeho bodline sa nič nestalo. Jedlo sa a rozprávalo.

Pár dní potom si to ježko zase sám cupotal lesom. Ale nebolo to ono. Minule mu bolo s kamarátmi z lesa veľmi dobre. A tak premýšľal, ako si to zopakovať. Veď viete, že mohol zaklopať na jazvecov peň alebo pri zajačej nore zahvizdnúť. Ale on nie! Namiesto toho spustil:

„Pomóc, pomóóc, priatelia moji,
spadol som a nevstanem!
Bodliny mám zamotané v chvojine,
ako sa z toho dostanem?“

A skôr než by ste napočítali do troch, už tu bola srna, zajac aj jazvec. Všetci pripravení pomôcť. Lenže ako pozerali, tak pozerali, nič nevypozerali! Nikoho, kto by pomoc potreboval, nevideli. Pravdaže ježka zbadali, ale ten bol živý a zdravý. Preto sa ho opýtali, či nevidel niekoho, kto by pomoc potreboval. A ježko na to, že volal on sám, lebo chcel vidieť priateľov. A tak zvieratká zo slušnosti s ježkom pobudli, na ceste do svojich brlohov si však na čelá ťukali. „Veď keby nás ježko pozval na návštevu, radi by sme pozvanie prijali,“ krútil hlavou zajac. „Presne, presne, načo ten poplach?“ prikyvovala srna.
Na všetko by sa možno aj zabudlo. To by však musel ježko prísť k rozumu. Z dlhej chvíle zase spustil:

„Pomóc, pomóc, priatelia moji,
spadol som a nevstanem,
bodliny mám zamotané v chvojine,
ako sa z toho dostanem?“

V tú ránu zajac nechal mrkvu mrkvou, srna odolala asi najšťavnatejšej ďateline a znovu všetci bežali, čo im nôžky stačili, pomôcť úbohému ježkovi. Ako sa však ukázalo, ježko zase len robil planý poplach a to mi verte, že to zvieratká poriadne nahnevalo. Natoľko, že s ježkom ani chvíľu nepobudli.

Jedného dňa si to ježko cupotal sám lesom a čo to počuje? Hop a skok, v lístí zašuchotanie a týčil sa nad ním obrovský vlk s dychom smradľavejším než skazené vajce. A to si naschvál skúste ku skazenému vajcu privoňať!
Ježko spustil z plných pľúc: „Pomóc, pomóóc, pomóóóc!“ Jój, to sa už však zvieratká nepohli. Domnievali sa totiž, že je to zase planý poplach. V ježkovi len malá dušička opäť spustila, tentoraz ešte hlasnejšie: „Pomóc, pomóc.“ Ale kdeže! Pomoc žiadna! A tak ježko z plných pľúc do tretice spustil:

„Na pomoc volám, priatelia moji,
čoskoro prídem o bodliny moje,
pozerá na mňa strašný vlk,
že je hladný, na to dám krk!“

A to už zvieratká zbystrili pozornosť. Čo ak sa naozaj niečo stalo? A tak sa náhlili, až sa za nimi prášilo, a vlka svojím rámusom zahnali.

„Ježko mohol byť nakoniec rád,
že pomoc dokázal privolať,
inak by bol večerou
a vo vlkovom bruchu bodavou príťažou.“