Vydarený súd

Staré porekadlo hovorí, že súdiť sa má iba ten, kto má veľa peňazí. Je to pravda, nie je to pravda, kto vie. A kto vie, či dnes ešte platí. Vtedy, keď sa stalo všetko, o čom sa v rozprávke rozpráva, to tak ešte bolo.
Kde bolo, tam bolo, žili raz v jednej dedine dvaja bratia. Jeden viedol veľký dom a mal tisíce, druhý často nemal čo dať do hrnca a peňazí mal ako žaba chlpov. Prvý nechcel svojho chudobného brata ani vidieť, aby mu náhodou nemusel nejako pomôcť, alebo mu dokonca niečo dať. Veď sa nie nadarmo hovorí o lakomcoch, že nepoznajú brata.
Jedného roku prišla zima; mrzlo, až psi kvíleli a hviezdičky skákali, a severák fúkal, že sa ani zo stavenia nechcelo. Bohatému bolo dobre; špajza bola plná, údeného viselo na šnúrkach viac než dosť, hrachu a múky stáli v sieni celé vrecia, a hlavne kôlne boli plné pekného borovicového dreva na polená naštiepaného, len vziať a prikúriť, keď už teplíčko chcelo odísť z kuchyne. Zato chudák a jeho rodina! Do hrnca bolo ako-tak čo dať, čo sa podarilo na vlastnom i niekedy na cudzom pozbierať; aj nejaké sliepočky boli na zarezanie. Nikto však s takou úpornou zimou nerátal, ani náš chudák. Skrátka a dobre, jedného dňa zistil, že v sieni je posledných pár polienok a v drevárni ako vymetené. Tak mu nezostalo nič iné, než ísť poprosiť skúpeho brata. Poklonil sa, čiapku zložil, hovoril ako do dubu, všetko márne. Starý lakomec nechcel ani počuť. Keď si mohol narúbať drevo on, mohol aj druhý, na zimu že sa má myslieť už v lete. Keď však chudák stále prosil, napadlo boháča, že jeho kôň už niekoľko dní nebol na vychádzke. Keby ho bratovi požičal, kôň by sa previezol a brat by nemohol nariekať. Požičia mu však len koňa, postroj nie, ešte by mu s ním niečo urobil. Zatváril sa teda milostivo a vraví:
„Aby si teda nepovedal, požičiam Ti koňa. Nič iné neber, len koňa. Postroj mám potrhaný, sane polámané a voz tiež nejde. Veď bez postroja nemôžeš zapriahať. Len aby si mi valacha nepreťažil a nezničil! Nesmieš nakladať veľa!“
Chudák videl, že s bratom je ťažká dohoda. Poďakoval, išiel do stajne a vyviedol si koňa. Zastavil sa doma po sekeru a po povraz a odišiel k lesu. Narúbal konáre a slabšie kmienky, pekná kopa toho bola. Lenže ako teraz? Nakladať nemal na čo, koňovi na chrbát nič nesmel dať ..... ako dostane drevo tam, kam patrí? Nahneval sa na zlomyseľného brata, drevo zviazal a povraz priviazal koňovi na chvost. To mu brat nezakázal, tak to skúsi. Stalo sa však to, čo sa stať muselo. Ako kôň zabral, utrhol sa mu chvost; kôň zaerdžal od bolesti, utiekol z lesa preč a rovno po ceste domov do stajne.
Vie sa, že boháč sa hneď šiel pozrieť, či sa koňovi nič nestalo. Keď videl, ako vychádzka dopadla, rozzúril sa, bežal do mesta a udal brata na súde. V tom hneve ho ani nenapadlo, že hnev je zlý radca a že je často lepšia slamená zhoda ako zlatý spor.
Keď súd, tak súd, nedalo sa nič robiť. Na súdne predvolanie musel chudák ísť pred sudcu, či sa mu chcelo alebo nie. Pozbieral sa a šiel. Uprostred mesta musel ísť cez most. Lenže vtedy asi také mosty ako dnes nebývali alebo radní pri stavbe už nemali peniaze ..... tento most nemal žiadne zábradlie. A pretože nešťastie nikdy nechodí samo, chudák ešte k tomu všetkému z mosta spadol. Dolu viezli po ľade na saniach starčeka do nemocnice, chudák padol práve na tie sane a zlomil chorému navyše nohu. Príbuzní sa naňho chceli vrhnúť a poriadne ho zbiť; lenže syn, ktorý dedka viezol, vraví:
„Počkajte, nechajte ho; sme kupci a vybavíme to po kupecky. Dáme ho na súd!“
A tak mal chudák zrazu na krku súdy dva. Šiel ďalej a lámal si hlavu, ako to všetko môže dopadnúť. Keby ho ten sudca chcel na dlho zavrieť, bolo by zle, rodina by doma zamrzla. Chudák si teda našiel kameň veľký ako päsť, zabalil ho do šatky a hneď bol pokojnejší. Bude sa mať čím brániť, keby mu ubližovali, či brat, alebo kupec, alebo sudca.
Zišli sa všetci traja a pojednávanie mohlo začať. Mohlo začať, nezačalo však. Ako to vtedy býval zvyk, pozeral sa sudca najprv po všetkých prítomných, kto s čím do pojednávacej siene prišiel; chcel jednoducho poznať, aký z koho pre neho kuká zisk. Nikto nič nemal, len chudák držal v ruke čosi zabalené v šatke. Že by to bol kus zlata? To sa sudcovi síce nezdalo, avšak chudák znova ukazoval, že niečo má. Sudca teda kývol a začal.
Keď vypočul oboch žalobcov, pokýval hlavou a počkal, či mu tiež niečo neukážu. Nestalo sa tak. Sudcovi teda nezostalo, než sa ešte raz pozrieť na obžalovaného; ten zase zdvihol ruku so svojím balíčkom a pokýval. Bolo to jasné. Sudca už vedel, ako súd skončí. Chvíľu robil, ako že si láme hlavu s paragrafmi, a potom vyniesol rozsudok:
„Chudobný poškodil koňa, a bude ho teraz mať u seba tak dlho, kým koňovi chvost nedorastie. Za druhé poškodil chudobný dedkovi nohu. Postaví sa teraz na ľad pod most, kupec naňho zhora skočí a zlomí mu rovnakú nohu a na rovnakom mieste, ako sa to stalo starému otcovi. Rozsudok je platný a neodvolateľný, súd skončil.“
Obaja žalobcovia i chudák vyšli von a začali sa dohadovať.
Bohatý brat chcel za každú cenu svojho koňa mať doma; chudobný však trval na rozsudku a tešil sa, že si až teraz poriadne navozí drevo a všetko ostatné, čo potrebuje. Keď sa bohatý naďalej zdráhal, pohrozil mu chudák, že si pôjde posťažovať na súd a že to bude stáť veľa peňazí, ak sa rozsudok nedodrží. Čo mal bohatý robiť? Nakoniec ponúkol svojmu bratovi päťdesiat rubľov, aby koňa nechal, kam patrí. Ten sa naoko zdráhal. Potom schmatol peniaze a chcel odísť k mostu, že sa hneď musí podľa rozsudku skákať. Kupec ho prehováral, aby to nerobili, že by sa nemusel trafiť a mohol by sa zabiť. Chudák krčil len plecami, čo sa dá robiť, rozsudok že je rozsudok. Kupec mu ponúkol sto rubľov, aby s tým skákaním nechali, že takto sa to napraví lepšie. Chudák nič nenamietal. Prepočítal si peniaze, strčil ich do vrecka a vydal sa domov. Len čo prešiel kúsok cesty, ozval sa za ním dupot. Otočil sa a vidí, že za ním beží sudca. Ten dobehol, vydýchol sa a vraví:
„Počkaj, pre Teba súd ešte neskončil. Čo si mi to ukazoval? To bolo zlato či čo? Musím vedieť, či som súdil správne!“
Nastavil ruku a čakal, čo mu do nej chudák vloží. Ten však vybral z vrecka šatku, vybalil kameň a vraví:
„Kdeže zlato, kde by som ho vzal? Keby si mi ublížil, tak by som bol týmto po Tebe hodil. Teraz zase nechám kameň pri ceste, keď to tak dobre dopadlo.“
Sudca sa zarazil a potom vraví:
„Je to inak, než som myslel. Aj tak som však súdil dobre. Choď s pokojom domov a vypočuj si moju radu: daj si veľmi dobrý pozor, aby si mi už nikdy neprišiel do rúk.“
Chudák sa zasmial:
„Ako myslíš. Tak ja ten kameň zahadzovať nebudem a nechám si ho na nabudúce.“
Otočil sa, zacinkal si rubľami vo vrecku a ponáhľal domov. Cestou nakúpil zásoby jedla a pitia, objednal fúru kúrenia a potom už len sedel doma s rodinou a oslavovali ten vydarený súd.