Ako hlúpy rozosmial princeznú

Bol raz jeden kráľ a ten mal dcéru, ktorá sa nikdy nesmiala. Vyhlásil preto, že dobre zaplatí každému, kto by ju rozosmial. Mnoho ich prišlo, aby skúsili svoje šťastie, ale všetci zasa odišli s nepochodeným. Princezná sa na nich ani nepozrela, nieto aby sa zasmiala.
Blízko kráľovského zámku býval jeden muž so ženou, múdrosti veľa nepobral. Azda ani o smutnej princeznej nič nevedel. Ten vzal raz hrudu masla a niesol ju predať. Išiel a išiel, až došiel k jatkám. Tam sedel pri bráne veľký čierny jednooký mäsiarsky pes. Len čo pes ucítil maslo, dal sa do šteky a neustále na muža dorážal. Ten vraví psovi:
„Kúpiš?“
Pes ešte viac šteklal. „Kedy dáš peniaze?“ Pes šteklal ďalej. „Za štrnásť dní zaplatíš?“
Ale pes len šteklal a po masle vyskakoval. Muž teda hodil hrudu masla na zem a išiel domov. Ako prišiel domov, vraví:
„Žena, už som predal.“
„Komu?“
„Tomu veľkému čiernemu jednookému. Zaplatí za štrnásť dní.“ V meste býval veľadôstojný pán, volal sa Čierny a mal len jedno oko. Žena teda nehovorila nič, ale ako uplynulo tých štrnásť dní, vraví muž:
„Žena, choď po peniaze!“ Žena sa teda pobrala, išla na faru a vraví:
„Veľadôstojný pán, zaplaťte mi to maslo!“ Farár sa však začudoval:
„Aké maslo? Ja som od Vás žiadne maslo nekúpil!“
„Ale kúpil, pred štrnástimi dňami a bez peňazí!“
Keď jej nechcel peniaze dať, nahnevala sa žena a vraví:
„Tak ja na Vás pôjdem žalovať!“
A pobrala sa a na zámok k pánovi kráľovi. Prišla tam a žaluje, že veľadôstojný pán si vzal maslo a peniaze že teraz nechce dať. Páni sa čudovali a hovorili:
„Veď on by Vám ho zaplatil, keby ho bol vzal bez peňazí.“
Žena sa však bránila:
„On ho vzal. Môj muž mu ho doniesol a povedal, že ho doniesol tomu veľkému čiernemu jednookému.“
Keď to stále opakovala, povedali páni nakoniec:
„Veľadôstojný pán, viac ich tu takých nie je. Veľký ste, Čierny sa volíte, v čiernom chodíte a jedno oko tiež máte. Musíte to zaplatiť.“
Farár teda vraví:
„Nuž, čo mám s Tebou robiť, zaplatím. Ale ja som žiadne maslo nekupoval.“
Žena schmatla peniaze a išla. Keď prišla domov, vraví mužovi:
„Ty vždy niečo robíš a popleties to. On mi nechcel zaplatiť, až na kanceláriu v hrade som s ním musela ísť.“
„Na koho si išla do kancelárie žalovať?“ začudoval sa muž.
„Na panáčika, na nášho veľadôstojníčka.“
„Ale to nebol panáčik, to bol ten veľký čierny jednooký, čo pri jatočných bránach polihuje, mäsiarov pes. To ja mu nenechám, ten mi musí zaplatiť.“
A muž sa pobral a bežal k jatkám. Pes tam ležal, a keďže asi nemal hlad, ani na muža nezaštekal. Ten však rovno k psovi a už naň kričí:
„Zaplať mi to maslo, čo som Ti dal bez peňazí!“
Pes na to nič. Tak ho muž chytil za uši a niesol ho ku kráľovi do kancelárie, aby tam naňho žaloval. To viete, pes kvílil a mykal sebou, ale muž na to ndbal. Čoskoro za ním išiel zástup ľudí a všetci sa smiali, keď to divadlo videli. Keď sa blížili k hradu, stála práve smutná princezná pri okne. Pozerá, čo sa to deje, čo to môže byť, a už sa smiala aj ona. Muž priniesol psa až hore ku kráľovi a vraví:
„Jasnosť kráľovská, rozsúďte to!“
Kráľ sa len usmieval a čudoval sa, čo by mal rozsúdiť.
„Tuto ten odo mňa kúpil hrudu masla a nechce mi ju zaplatiť.“
To už bola v kancelárii aj dcéra a smiala sa toľko, že sa skoro už ani nedalo v miestnosti vydržať. Kráľ preto vraví:
„No pusť toho psa, ja to maslo zaplatím.“
Bol rád, že sa mu tá jeho dcéra už rozosmiala. Zaplatil mužovi jeho maslo a ešte mu dal navyše veľkú odmenu za rozosmiatie princeznej, ako to vyhlásil. Muž sa tešil a uháňal domov. Pes bol tiež rád, že ho už nikto za uši nevlečie, a utekal zo zámku, ani sa zastaviť nemohol. Žena od údivu ani prehovoriť nemohla, čo majú teraz peňazí, a muž jej musel všetko niekoľkokrát rozprávať. A tak boli všetci radi.