Ako gazda hľadal dve hlúpe

Na Hané žili gazda a gazdiná a mali jedinú dcérku. Raz počas žatvy, keď sa blížilo poludnie, poslala matka dcéru domov, nech uvarí obed. Dcéra prišla do kuchyne, a namiesto toho, aby zakúrila, sadla si na lavicu a dala sa do rozmýšľania: Keby som mala chlapčeka, vravela si, dala by som ho učiť za obuvníka, to je pekné remeslo. Akú by som mala radosť, keby už sedel tu na verpánku! Ale aké sú tie obuvnícke verpánky hlúpe, že majú len tri nohy. Keby som takto chodila a chystala obed, ľahko by som o tú jednu nohu zavadila, chlapec by spadol a zabil by sa!
Dala sa pre chlapca do plaču a slzy ako hrachy jej padali na zem. Na poludnie prišla matka domov, obzerá sa, či je všetko v poriadku, a zatiaľ nájde dcéru, ako čupí s rukami v lone pri peci a plače.
„Čo ti je, prečo plačeš?“ čudovala sa.
„Veď kvôli synčekovi!“ vypravila zo seba dcéra medzi plačom.
„Akému synčekovi? Veď žiadneho nemáš!“ utešovala ju matka.
„Ja som si myslela,“ vzlykala dcéra, „že keby som mala chlapčeka a dala ho učiť za obuvníka, keď majú obuvníci tie trojnohé stoličky, mohla by som o jednu nôžku zavadiť, keď by som pobehovala okolo obeda, chlapček by spadol a mohol by sa zabiť. A to nemám plakať?“
Keď to matka počula, sadla si k dcére a plakali obe.
Keď sa gazdovi zdalo, že by obed mohol byť uvarený, išiel z poľa domov. Prišiel do izby a našiel ženu a dcéru v hroznom nárekú.
„Čo plačete?“ pýtal sa ich celý zarazený.
Žena mu vykladala, akú mala dcéra predtuchu. Muž tresol rukami a dal sa do hlasného smiechu:
„Teraz viem, aké ste obe hlúpe! Čo si s vami doma počnem? Pôjdem radšej do sveta hľadať dve takéto hlúpe, čo by sa vám vyrovnali. A ak ich nenájdem, tak vás obe vyženiem, to si zapamätajte!“
A ukazoval rukou na tú stranu, kde tečie Morava. Potom si vzal palicu a pár vecí do ruksaku a odišiel. Matka dcére vravela:
„Videla si? Ocko ukázal rukou, že nás vyženie na tú stranu, kde tečie rieka Morava, a my nevieme plávať. Veď sa utopíme!“
„Nestarajte sa, mamička! Veď my sa zatiaľ plávať naučíme, ja mám dobrý nápad.“
Zatiaľ gazda došiel do jednej dediny. Tu vybehla gazdiná z domu na náves a volá:
„Puť, puť, puťpuťpuť ..... puť, puť, putipuť!“ Gazda sa zastavil a pýtal sa:
„Koho to voláte, tetka?“
„Ach, človiečik,“ sťažovala sa mu gazdiná, „mám sliepky pri kuriatkach a niekam sa mi zatúlali a od rána tie malé úbožiatka nekojili.“ No, jednu hlúpu som už našiel, vravel si gazda. Tá si myslí, že kvočka kojí kuriatka.
Išiel ďalej, až došiel do jedného veľkého neznámeho mesta, aké nikdy v živote nevidel. Postavil sa doprostred námestia, obzeral sa dookola a obdivoval tie veľké domy, ich výšku a nádheru. Jedna pani sa naňho pozerala z okna a pýtala sa ho:
„Pán otec, prečo sa tak uprene pozeráte po domoch? Hľadáte azda niekoho?“
Hanák nebol včerajší a vravel:
„To je taká vec: práve teraz som spadol z neba, a tak sa pozerám, kde vlastne som.“
„To nie je možné, človiečik,“ vravela pani, „je to naozaj pravda?“
„Sám sa tomu čudujem,“ vravel gazda, „kde som sa tu vzal.“
„Prosím vás, človeče, rozprávajte mi predsa niečo o nebi! Ako sa vám tam darí, čo tam robíte, ako to tam všetko vyzerá?“ žiadala ho pani. „Prečo nie?“ vravel gazda.
„Poďte rýchlo sem za mnou hore,“ prosila pani. Keď Hanák prišiel hore do izby, zo všetkého najskôr sa ho pani pýtala, či nepozná jej nedávno zosnulého muža. „Ako by nie,“ prisvedčil Hanák, „lenže viete, veľmi dobre sa mu nedarí.“
Pani sa pýtala ďalej, aké sú tam zárobky, koľko sa tam platí úrokov zo sta a ako tam idú obchody. Bola to vdova po bohatom kupcovi. Hanák vedel odpoveď na všetko a dodal, že aj v nebi je núdza o peniaze, málokto tam niečo požičia, a kto peniaze má, ten žiada vysoké úroky. Tak slabnú zárobky a obilie je stále drahšie. Narozprával jej toho, až sa hory zelenali.
Pani nespustila z Hanáka oči, a keď dohovoril, pýtala sa ho:
„Kedypak sa zase vrátite do neba? Nemohli by ste vziať môjmu mužovi nejaké peniaze, keď je v nebi o ne taká núdza? On by ich tam mohol požičiavať na vysoké úroky, viete, a robiť s nimi dobrý obchod a mne potom z času na čas niečo poslať. On sa v tom vyzná! Aj nejaké pečivo a mäso by som mu rada poslala.“
Hanák zbieral všetok rozum, ako panej odpovedať. Urobil všetko najlepšie, ako vedel. Pani mu doniesla pekný obed a on jedol a pil, až mu boli šaty malé. Zatiaľ pani chystala pečivo a jedlo a počítala peniaze. Keď mala všetko pokope, zviazala to do uzla a prikázala:
„Tu je pár zlatákov pre vás na cestu. Však mi muž ešte napíše, či to všetko v poriadku dostal.“
Hanák sa s panou rozlúčil a mal čo robiť, aby sa udržal od smiechu. Hodil si uzol cez plece a uháňal z mesta.
Keď došiel domov a otvoril dvere do siene, začul na povale poriadny šuchot. Čo by to len mohlo byť? vravel si. Odložil uzol a palicu do kúta, vyliezol po schodoch na povalu a zostal celý zarazený. Žena s dcérou sa vyzlečené plazili po umytej povale a divo mávali rukami i nohami.
„Čo tu vyvádzate?“ vykríkol na ne.
One sa zdvihli a posadili a vraveli mu:
„Oteckо, kým si odišiel do sveta, ukázal si nám, kam nás vyženieš, keď sa vrátiš. A tam tečie rieka Morava, a tá je hlboká! Aby sme sa v nej neutopili, učíme sa tu na povale plávať. Ešte pár dní a už to budeme vedieť.“
„Zlezte dolu,“ vravel gazda. „Zostaneme pokope, nevyženiem vás. Veľa rozumu nemáte, to vidím, ale sú ešte hlúpejšie ženské na svete než vy dve.“ A mali tam súdok vína a sud kapusty, jedli a pili a dobre sa mali.