Ako Budikničomu k šťastiu prišiel

Žil raz jeden veľmi bohatý kupec, ktorý mal dospelého syna. Kupec čoskoro zomrel a po ňom ostal syn s matkou. Syn začal obchodovať, ale obchod išiel od desiatich k piatim. V ničom nemal syn šťastie. Čo otec získal za tri roky, to syn stratil za tri dni, všetko prerobil a z celého bohatstva ostal len starý dom. Stáva sa, že sa narodí takýto budikničomu. Keď mladík videl, že už nie je z čoho žiť, sadol si na lavičku pod oknom, zaborí hlavu do dlaní a rozmýšľa: Čím budem živiť seba a matku? Chvíľu tak posedel a potom poprosil matku, aby mu požehnala, že sa vydá k bohatému gazdovi a najme sa za čeľadníka.
Vydal sa na cestu a najal sa u bohatého gazdu na celé leto za päťdesiat rubľov. Pustil sa do práce, chuť do nej mal, ale nič nevedel. A tak mu všetko z rúk padá! Rozbil veľa sekier, polámal veľa kosí a spôsobil gazdovi ešte škodu za tridsať rubľov. Gazda ho zniesol u seba sotva pár týždňov a potom mu dal výpoveď. Mládenec prišiel domov, sadol si na lavičku pod oknom, zaboril hlavu do dlaní a trpko zaplakal. „Ach, bože môj, ako sa uživíme?“ Matka sa ho pýta:
„Prečo, synku, plačeš?“
„Ako nemám, mamička, plakať, keď sa mi nič nedarí. Daj mi požehnanie, pôjdem a najmem sa niekde za pastiera.“
Prihlásil sa teda v jednej dedine, že bude pásť kravy. Za leto chcel sto rubľov. Ešte neuplynula polovica lehoty a už sa mu stratilo viac ako desatina kráv. Aj tu mu dali výpoveď. Vrátil sa zase domov, zaborí hlavu do dlaní a trpko, pretrpko zaplakal. Poplakal si, ponaríkal a znova prosí matku o požehnanie. „Pôjdem, kam ma nohy ponesú.“ Matka mu napiekla buchty, dala ich do uzlíka a požehnala synovi na ďalekú cestu. Syn vzal uzlík a šiel, kam ho oči viedli. Dlho šiel cez hory a doly, až prišiel do cudzieho cárstva. Keď ho zazrel cár, začal sa ho vypytovať:
„Odkiaľ si a kam máš namierené?“
„Idem si vyhľadať prácu. Nech je akákoľvek, každú rád chytím.“
„Vezmem ťa do práce vo svojom liehovare. Budeš prikladať pod kotol.“
Kupecký syn bol rád a dohodol sa s cárom, že bude pracovať za poldruha sta rubľov ročne. Nepracoval ani pol roka a takmer celý závod vyhorel. Cár si ho zavolal k sebe a vypytuje sa:
„Ako sa ti mohlo stať, že liehovar vyhorel?“ Kupecký syn začal rozprávať, ako rozhádzal otcovo imanie a ako v ničom nemá šťastie. „Nech sa najmem kdekoľvek, všade vydržím najdlhšie pol roka.“ Cár sa nad ním zľutoval a netrestal ho. Dal mu meno Budikničomu a prikázal, aby mu na čelo dali znamenie, podľa ktorého sú ľudia povinní dať mu jedlo, pitie aj nocľah. Nikde sa však nesmie zdržať dlhšie ako jeden deň. Aj všetkých daní a ciel bol zbavený. Keď sa stalo podľa cárovho rozkazu a kupecký syn bol označený cárskym znamením, prepustil ho cár so slovami:
„Choď, kam ťa oči povedú. Nikto ťa nesmie zadržať, nikto sa ťa na nič nebude pýtať a sýty budeš stále.“ Budikničomu sa teda vydal na cestu. Kdekoľvek sa objavil, nikde sa ho na nič nepýtajú, dajú mu jedlo, pitie aj nocľah, ale ráno ho už vyháňajú zo dvora karabáčom.
Dlho, predlho sa Budikničomu potuloval po širokom svete, až raz zablúdil do tmavého lesa. V lese stála chalúpka a v tej chalúpke žila starenka. Tá ho nakŕmila, napojila a ešte mu dala dobrú radu:
„Choď touto cestičkou, a keď prídeš k modrastému moru, uvidíš veľký dom. Do toho domu vojdi a urob to a to.“ Starenkine slová boli ako rozkaz. Pustil sa po cestičke, došiel k hlbokému moru a uvidel krásny, veľký dom. Vošiel do prvej komnaty a uprostred stojí stôl a na ňom bochník chleba. Vzal nôž, odkrojil krajec chleba a trochu zjedol. Potom si vliezol na pec, ukryl sa za drevo a netrpezlivo očakával večer.
Len čo sa začalo stmievať, vošlo do komnaty tridsaťtri panien, rodných sestier, a všetky boli rovnako urastené, rovnako oblečené a rovnako krásne. Najstaršia sestra vystúpila z radu, pozrela sa na chlieb a povedala:
„Zdá sa mi, že tu bol ruský človek.“ Ale najmladšia jej hovorí:
„Čo ťa to napadá, sestrička, to je tým, že sme sa toľko po Rusku nachodili, a teraz ruských ľudí všade tušíš.“ Dievčatá zasadli za stôl, povečerali, pobesedovali a potom sa rozišli do svojich izieb. V prvej komnate ostala najmladšia sestra. Vyzliekla sa, ľahla si na posteľ a tvrdo zaspala. Len čo zaspala, zobral jej mládenec šaty.
Ráno dievča vstalo a hľadá šaty, aby sa obliekla. Ale nech hľadá, ako hľadá, šaty nikde. Ostatné sestry sa už dávno obliekli, premenili sa na holubice, odleteli nad modrasté more a ju nechali samu. Zavolala nahlas:
„Ozvi sa, ty, ktosi, čo si mi vzal moje šaty. Nič sa neboj! Ak si starček, budeš mi dedkom, ak si starenka, budeš mi babičkou, ak si zrelý muž, budeš mi strýkom, ak si zrelá žena, budeš mi tetou, ak si mladý mládenec, budeš mojím súdeným.“ Kupecký syn zliezol z pece a podal jej šaty. Obliekla sa, vzala ho za ruku, pobozkala na ústa a povedala mu:
„No, priateľu milý, nemáme času nazvyš. Je čas, aby sme sa vydali na cestu.“
Dala mu na chrbát jednu mošňu, sebe druhú a dovedla ho do pivnice. Otvorila dvere, pivnica je plná medených mincí. Budikničomu sa zaradoval, hrsťami nabera medené peniaze a cpe ich do tlmoka. Krásna dievčina sa však zasmiala, schmatla mošňu, všetky peniaze z nej vysypala a pivnicu zamkla. Budikničomu sa na ňu oboril:
„Prečo si tie peniaze vyhádzala, boli by sa nám hodili!“
„Čo sú to nejaké peniaze? Možno nájdeme lepšie.“ Priviedla ho k druhej pivnici, otvorila dvere a tá bola plná strieborných peňazí. Budikničomu sa ešte viac zaradoval, nabera peniaze a kladie ich do mošne. Dievča sa mu však znova vysmialo:
„Aké sú to peniaze? Poď, nájdeme ešte lepšie.“ Doviedla ho k tretej pivnici a tá bola plná zlata a perál. „Toto sú peniaze. Vezmi ich a nalož do mošne.“ Nabrali zlata a perál a vydali sa na cestu.
Ďaleko išli cez hory a doly, ale kto vie? Čo v rozprávke chvíľou ide, v živote dlho trvá, kým sa stane. Prišli až do toho cárstva, kde kupecký syn u cára slúžil. Cár ho spoznal a hovorí:
„Ach, to si ty, Budikničomu? Neoženil si sa zle, keď si si vzal takúto krásavicu. No, ak chceš, žij v mojom cárstve.“ Kupecký syn sa radí so ženou, či má zostať, a ona hovorí:
„Všade chlieb o dvoch kôrkach. Veď je to jedno, kde žijeme. Zostaňme aj tu.“ Zostali teda v cárstve a žili si šťastne a spokojne. Uplynul nejaký čas a jedného vojvodu začala hrýzť závisť nad ich spokojným životom. Šiel k čarodejnici a hovorí jej:
„Počuj, babo, ako je možné, že kupecký syn, aj keď mu hovoria Budikničomu, žije oveľa lepšie ako ja a má ženu, krásavicu, akú by len pohľadal. Poraď mi, ako ho zničiť.“
„No, čo sa toho týka, pomôcť môžem: Choď k cárovi a ohováraj u neho Budikničomu. Tak a tak, povedz, vraj sa chválil, že pôjde do mesta Ničoho a prinesie neznámo čo.“ Vojvoda všetko urobil podľa babinej rady a cár si hneď dal zavolať kupeckého syna:
„Čo sa ty, Budikničomu, bokom vychvaľuješ, a mne o ničom ani nepípneš. Hneď zajtra sa vydáš na cestu, pôjdeš do mesta Ničoho a prinesieš neznámo čo. Ak túto úlohu nesplníš, prídeš o ženu.“
Keď sa Budikničomu vrátil domov a dal sa do plaču, pýtala sa ho žena:
„Prečo plačeš, môj milý? Ohovoril ťa niekto snáď, alebo bol cár samý chlad, či si cára urazil a ten, keď bol nahnevaný, zlú službu ti uložil?“
„Ba, ženo moja, takú prácu, že je ťažko na ňu len pomyslieť, nieto ju ešte splniť. Predstav si, že mi rozkázal, aby som sa vydal do mesta Ničoho a priniesol neznámo čo.“
„Nedá sa nič robiť, cárovo slovo je ako zákon, s tým sa nemôžeš prieť, ísť musíš.“ Priniesla mu uterák a klbko a povedala, kade a ako má ísť. Budikničomu hodil pred seba klbko a to sa kotúľa rovno do mesta Ničoho: kotúľa sa, kotúľa cez hory a doly, po lúkach, cez bažiny, cez rieky aj jazerá a za ním kráča sám a sám kupecký syn.
Dlho šiel, ďaleko, predaleko, až prišiel k miestu, kde stála na kuracej nohe chalúpka:
„Chalúpka, chalúpka, obráť sa k lesu zadom a ku mne predom.“ Chalúpka sa otočila, Budikničomu otvoril dvere a vošiel dovnútra. Na lavici sedí šedovlasá starena a hovorí:
„Čuchám, čuchám, ľudským duchom tu zaváňa. Predtým po človeku ani chýru, ani slychu, a teraz sám ku mne prišiel. No, dobrý mládenče, objavil si sa v pravý čas. Mám práve strašný hlad, zabijem ťa a zjem, živého ťa nepustím.“
„Ech, čo to hovoríš, stará čertica, ako chceš jesť pocestného? Ten je tvrdý a zaprášený. Ohrej najprv vodu, umy ma a potom ma s pánom Bohom zjedz.“ Starena ohriala vodu, Budikničomu sa umyl, vytiahol uterák, ktorý mu dala žena, a začal si utierať tvár. „Kdeže si vzal ten uterák? Veď ho vyšívala moja neter!“
„Vzal som si tvoju neter za ženu,“ odpovedal kupecký syn. „Ach, môj milovaný zať! Akože ťa pohostím?“ Starena pripravila rôzne jedlá, vína a medovinu. Zať sa neupejpá, sadol si za stôl a pochutnáva si. Keď mu dala starena jesť a piť, uložila ho, sama si sadla vedľa neho a začala sa vypytovať:
„Kam ťa nohy nesú, dobrý mládenče? Za zábavou si sa vydal na cestu, alebo z povinnosti?“
„Ach, akápak zábava. Cár mi nakázal, aby som išiel do mesta Ničoho a priniesol neznámo čo.“ Druhého dňa ho starena zobudila a dala mu so sebou na cestu psa. „Ten ťa do toho mesta dovedie,“ povedala.
Budikničomu putoval ešte celý rok, kým prišiel do mesta Ničoho. Tam bolo pusto, prázdno, ani chýru, ani slychu po človeku. Budikničomu vošiel do jedného dvora a skryl sa za pec. Večer prišiel mužíček, tela malého, brady dlhej, a zavolal:
„Hej, Nikto, nakŕm ma!“ V okamihu bolo všetko splnené, starček sa najedol, napil a odišiel. Budikničomu vyliezol z úkrytu a zavolal:
„Hej, Nikto, nakŕm ma!“ Nikto ho nakŕmil. „Hej, Nikto, napoj ma!“ Nikto ho napojil. „Hej, Nikto, poď so mnou!“ Nikto nemal námietok, a tak sa dali na spiatočnú cestu.
Cestou stretli človeka, ktorý šiel o palici a volal na kupeckého syna:
„Počkaj, zastav sa a nasýť pocestného!“ Budikničomu nariadil:
„Hej, Nikto, podávaj obed!“ V tej chvíli stál v širokom poli stôl a na stole jedlá a pitie, čo hrdlo ráči. Pocestný sa najedol a napil a hovorí:
„Vymeň svojho Nikoho za moju palicu!“
„A načo je dobrá tvoja palica?“
„Stačí, keď povieš, dohoň toho a toho a zabi ho na smrť. Hneď ho chytí a zabije, aj keby bol nevedno aký silný.“ Budikničomu pristúpil na výmenu, vzal palicu, poodišiel kúsok cesty a hovorí:
„Dohoň, palička, toho človeka, zabi ho a zober mu Nikoho.“ Palica sa rozbehla ako vretienko, z jedného konca na druhý sa prehadzuje a krúti. Dohnala muža, udrela ho do hlavy a vrátila sa späť. Budikničomu ju vzal do ruky a pokračoval v ceste. Nešiel dlho a stretol druhého muža. Ten niesol v ruke husle. „Počkaj,“ zavolal na kupeckého syna, „nasýť pocestného človeka!“ Ten ho nakŕmil a napojil dosýta. „Ďakujem ti, dobrý mládenče! Vieš čo? Vymeň svojho Nikoho za moje husle!“
„A načo sú dobré tvoje husle?“
„Moje husle nie sú hocijaké husle. Brnkneš na jednu strunu, rozleje sa široké more, brnkneš na druhú, po mori plávajú koráby, brnkneš na tretiu, koráby vystrelia z diel.“ Budikničomu sa oprie o palicu a hovorí:
„Dobre!“ Vymenil si husle za Nikoho a každý šiel svojou cestou. Budikničomu prešiel kúsok cesty a znova dal príkaz palici. Palica sa rozbehla, zabila muža a vrátila sa späť.
Budikničomu sa blížil k cieľu. Pred bránami cárstva si zmyslel, že vykoná nejaký pekný kúsok. Vytiahol husle, brnkol na jednu strunu a rozliálo sa široké more. Brnkol na druhú, po mori sa rozišli koráby, brnkol na tretiu a koráby vystrelili z diel rovno na sídelné mesto. Cár sa zľakol a rozkázal, aby zobrali vojsko a odohnali nepriateľa od brán. Budikničomu prišiel a hovorí:
„Vaše Veličenstvo, môžem Vám poradiť, ako sa zbaviť nešťastia. Rozkážte, aby Vášmu vojvodovi odťali pravú nohu a ľavú ruku a uvidíte, že koráby zmiznú.“ Keď sa tak stalo, schoval Budikničomu husle a v tej chvíli všetko zmizlo. Po mori a po korábach ani chýru! Cár usporiadal z radosti veľkú hostinu a tam bolo stále počuť:
„Hej, Nikto, podaj mi to, prines ono!“
Odvtedy nenávidel vojvoda kupeckého syna ešte viac ako predtým. Poradil sa so starou čarodejnicou, prišiel na barlách do dvora a hovorí cárovi:
„Vaše Veličenstvo, Budikničomu sa zase chváli, že vraj môže ísť za deväť krajín do deviateho cárstva a doviesť odtiaľ kocúra Udatu, ktorý sedí pri stĺpe dvanásť siah vysokom a dokáže pobiť obrovské množstvo ľudí.“ Cár si k sebe pozval Budikničomu a hovorí mu:
„Choď za deväť krajín do deviateho cárstva a privez mi kocúra Udatu. Ak túto úlohu nesplníš, prídeš o ženu.“
Kupecký syn trpko zaplakal a šiel domov. Ako ho žena videla, pýta sa:
„Prečo plačeš? Ohovoril ťa niekto snáď, alebo bol cár samý chlad, či si cára urazil a ten, keď bol nahnevaný, zlú službu ti uložil?“
„Ach, dal mi takú úlohu, že je ťažko naň len pomyslieť, nieto ju splniť. Mám priviesť kocúra Udatu.“
„No čo, pomodli sa a ľahni si. Ráno je múdrejšie ako večer.“ Budikničomu si ľahol spať, ale žena šla do kováčskej dielne a ukula mu tri prilby zo železa, kliešte z liatiny a tri prúty: jeden železný, druhý medený, tretí cínový. Ráno zobudila muža a povedala mu:
„Tu máš tri prilby, kliešte a tri prúty. Choď za deväť krajín do deviateho cárstva za kocúrom Udatom. Prejdeš sotva tri versty a začne ťa premáhať silný spánok. Daj si pozor, aby si nezaspal. Rozhadzuj rukami, ťahaj jednu nohu za druhou a hoci aj sudy váľaj! Ak zaspíš, Udata ťa zabije.“
Naučila ho, ako a čo robiť, a kupecký syn sa vydal na cestu. Šiel ďaleko cez hory a doly, až prišiel do deviateho cárstva. Len čo prešiel tri versty, napadlo naň driemanie. Nasadil si železné prilby, rukami rozhadzuje, nohy za sebou vlečie, aj kotúľať sa začal. Premohol spánok a dostal sa až k stĺpu. Kocúr Udata mu skočil na hlavu, rozbil prvú aj druhú prilbu. Chystá sa rozbiť aj tretiu, ale dobrý mládenec ho chytil do klieští, strhol na zem a začal ho biť prútmi. Železný prút zlomil, medený tiež, ale cínový sa pod ranou ohol a otočil sa kocúrovi okolo chrbta. Kocúr Udata vidí, že je zle, a začal mu rozprávať rozprávky o popoch, o čertíkoch, o popových dcérach, ale kupecký syn ho nepočúva. Dobre vie, že ho kocúr chce napáliť. Kocúr už nemohol od bolesti vydržať, vidí, že rozprávkami nič nezmôže, začal teda prosiť:
„Pusti ma, dobrý človeče, čokoľvek budeš chcieť, všetko ti splním.“
„A pôjdeš so mnou?“
„Kam chceš, všade pôjdem.“
Budikničomu pustil kocúra a ten ho pozval k sebe na návštevu. Doma ho posadil za stôl a položil pred neho celé hory chleba. Budikničomu trikrát štyrikrát zahryzol a mal dosť. Nelezie mu chlieb do krku! Kocúr naňho zavrčal, zafrkal:
„Aký si ty bohatier, keď nemôžeš jesť môj chlieb?“
„Tvojmu chlebu som nezvykol, ale mám v mošni ruské suchárky, čo mi dala žena na cestu. Teraz sa mi zídu.“ Vytiahol z mošne železné pláty a robí, akoby sa chystal jesť. „Ach, daj aj mne,“ vyloudzuje kocúr, „nech viem, ako chutia ruské suchárky.“
Kupecký syn mu dal jeden železný plát a kocúr celý uhlodal, dal mu druhý a tiež ho zjedol, podal mu tretí, ale kocúr hryzie, hryzie, potom ho hodil na stôl a hovorí:
„Už nemôžem. Tie vaše suchary sú nejako moc tvrdé.“ Potom sa pobrali a šli do cárstva.
Šli, šli, až sa dobrali konca cesty. Prišli do dvora a cár, ako uvidel kocúra Udatu, povedal mu:
„No, kocúre, ukáž mi, ako vyzerá najväčšia bolesť.“ Kocúr vytasil pazúry a mieri nimi priamo na cára. Chcel mu roztrhnúť hruď a vybrať srdce zaživa. Cár sa zľakol a začal orodovať u kupeckého syna:
„Vezmi si, prosím ťa, kocúra Udatu. Všetko, čo budeš chcieť, ti urobím.“
„Zakopaj vojvodu zaživa do zeme a potom si kocúra vezmem.“ Cár súhlasil, vojvodu chytili za ruku, za nohu, odniesli ho na dvor a zaživa ho zakopali do zeme. Budikničomu zostal u cára, Udata oboch poslúchal, Nikto im slúžil, a tak žili všetci šťastne a spokojne.