Ako hlúpy Janko prišiel k bohatstvu

Býval raz jeden sluha a mal troch synov. Keďže už mal na chrbte pár krížikov, synovia mu pomáhali: tí dvaja starší hnali namiesto neho na pašu ovce s baranom a najmladší im tam nosil každý deň obed. Toho najmladšieho volali Janko, a ako tých dvoch, na tom nezáleží. Raz zasa šiel Janko s obedom na pasienok, niesol kašu, hrach a chlieb. Keď došiel na most, začali žaby kvákať ako o závod:
„Rach, rach, rach!“ Janko sa zastaví, počúva, hovorí si:
„Hrach? Vy by ste mali chuť na hrach? Že máte, úbožiatka, hlad?“
V tom žaby zasa jedna cez druhú:
„Rach, rach, rach!“
„To viete, že vás hladné nenechám,“ hovoril Janko. „Bratia sa najedia večer doma, ale čo s vami?“
Vzal hrnček a sypal hrach do potoka, až v hrnčeku nezostalo ani zrnko.
„Len si pochutnajte, žabky,“ hovoril spokojne a chcel ísť ďalej. V tom si všimol, že medzi trámami na moste sú škáry. Zamyslel sa, vzal hrnček s kašou a škáry a diery dôkladne vymazal.
„Keby do nejakej škáry stúpla naša ovečka, mohla by si zlomiť nohu,“ povedal si. „Takto je to lepšie.“
Keď prišiel na pašu, bratia naňho už netrpezlivo čakali.
„To je čas!“ hovorili mu. „Kde si sa tak dlho túlal? Nie, žiadne reči, daj nám radšej hneď obed.“
„Bratci, nehnevajte sa, všetok hrach je preč.“
„Čo? Kam si ho dal? Azda si ho nezjedol sám?“
„Nasypal som ho žabám, volali na mňa, že majú hlad.“
„Máš všetkých päť pokope?“ hnevali sa bratia. „Z teba nebude nič iné ako zasa len Janko. No, čo sa dá robiť, daj nám aspoň tú kašu.“
„Akú kašu?“ hovoril Janko. „Aha, tá je tiež celá preč.“
„Čože, Janko? Že si ju aj ty nasypal žabám do potoka!“
„Kdeže, s tou som vymazal škáry v moste.“
„Škáry v moste? Čo to táraš za hlúposti?“
„No, aby si ovečky nepolámali nohy,“ vysvetľoval im Janko.
Bratia stáli ako obarení. Potom na Janka zakričali:
„Keď si nám nepriniesol nič na obed, hladní tu nezostaneme. Môžeš sa pásť sám!“
Pobrali sa a namierili do lesa. Janko si sadol na medzu, vytiahol z vrecka krajec chleba a pomaly ho žul. Ovce sa postavili proti nemu a žuli papuľami tiež. Janko sa pozerá a hovorí:
„Vy sa mi budete posmievať, že žujem? Tu máte!“ Chytil kameň, buch a jedna ovca sa zvalila, bolo po nej. Ale tie ostatné stáli a žuli papuľami ďalej. Janko nemeškal, a ako bol v ráži, chytil kameň, ešte a ešte a už tam ležali štyri ovce hore nohami.
V tom sa vracajú bratia z lesa, pozerajú na tú pohromu a kričia:
„Preboha, Janko, čo si to vyviedol?“
„Nemali sa mi posmievať, patrí im to.“
Báli sa, čo na to povie ocko, a radili sa, ako si pomôcť.
„Najlepšie urobíme,“ hovorili si, „ak tie ovce zanesieme potajomky domov a ráno to zvalíme na vlka, že vbehol do ohrady a zaškrtil ich.“
Každý si vzal na chrbát jednu ovcu a Jankovi naložili dve. No, keď potom sedeli pri večeri a jedli škubanky, Janko si bral na lyžicu po jednej, ale starší bratia vždy po dve. Janko sa na to chvíľu pozeral, mrzelo ho, že ho bratia šidia, a okríkol ich:
„Neberte si po dve, veď ste niesli každý len jednu ovcu!“ Ocko to započul a hneď sa vypytoval:
„Aké ovce? Čo to, Janko, rozprávaš? Idem si ich spočítať a beda, ak nejaká chýba!“
Tí traja naňho nečakali! Hlavou-nehlavou sa hnali z chalupy von a milý Janko za nimi. Tých dvoch starších napadlo, že by mali za sebou zavrieť dvere, aby ocko nemohol von, a volali:
„Janko, nezabudni na dvere!“
Aké dvere? pomyslel si Janko. Ale aby bratom vyhovel, vyrazil dvere z pántov, schmatol ich a bežal s nimi za bratmi do lesa. Keď sa zotmelo, radili sa, kam pôjdu spať. Dolu sa báli zostať, mali strach z divej zveri. Tak vyliezli na strom a Janko aj s dverami za nimi. Len čo sa tam usadili, prihnalo sa práve na to miesto dvanásť zbojníkov, rozložili oheň a posadali si dokola. Potom pritiahli veľké vrece a vysypali z neho na zem ..... samé zlaťáky! Bratia na strome mali oči navrchu hlavy! Ale báli sa pohnúť, aby na nich zbojníci neprišli. Lenže tí mali iné starosti, počítali a delili si medzi sebou zlaťáky. Tu zrazu Janko šepká:
„Bratia, je zle! Ja ich už neunesiem!“
„Čo neuneseš?“
„Tie dvere!“
„Aké dvere?“ divili sa bratia. Pozreli sa a až vtedy si všimli, že Janko drží v rukách dvere od ich chalupy. „Ja ich pustím!“ šepkal Janko. „Len sa opováž!“
V tom bác ..... dvere sa niesli dolu a Janko sa zvalil za nimi. Rovno medzi zbojníkov! Medzi nich akoby hrom z neba udrel, nechali všetko a rozutekali sa na všetky strany, ani nevedeli, kam ich nohy nesú.
Keď sa rozvidnilo, bratia zliezli zo stromu dolu, nahrnuli peniaze do vreca, Janko si naložil dvere na chrbát a namierili si domov.
Ocko sa na nich už z diaľky chystal. Ale keď videl, že nesú toľko peňazí, to sa vie, všetko im odpustil. Hneď si všetkého nakúpili, vystrojili si pekné hodovanie a mali sa dobre.
Keby sme sa tak mali my!