Les ľudských duší

Matka sa vracala z poľa s plnou krošňou trávy. Popri nej cupkal malý chlapec s kvietkom za odtrhnutým šiltom starej okrúhlej čiapky. Keď niekedy, ako tak poskakoval, zakopol palcom na nohe o koreň nejakého stromu, tisol svoju hlavu k matkinej sukni, akoby prosil o pohladenie. A vypraté plátno zachytilo všetky jeho detské slzy. Stačilo sa len dotknúť matkiných šiat a hneď mu bolo dobre.
Išli krásnym lesom. Rástli tam biele brezy, osiky strieborné ako dukáty, urastené jedle aj tmavé borievky. Pod krami sa krčili malé kvietky a na konároch spievali vtáky. V tom lese rástol aj jeden strom, ktorý mal čarovnú moc. Keď sa ho niekto dotkol, premenil sa na strom. Z nôh mu začali rásť korene a z rúk konáre. Nikto však nevedel, kde ten strom je, aby sa mohol uchrániť pred jeho kúzlom. Niekto ho našiel hneď pri kraji cesty, iný naň vraj natrafil v lesnej húštine. Inokedy to bol nejaký kvitnúci ker, ku ktorému dievčatá alebo pastierik prišli trhať kvety. Striebrovlasí starci sa premieňali na biele brezy, mladé dievčatá na rozkvitnuté čremchy, a kto išiel okolo planej lesnej jablone so sklonenými konármi, spomenul si na svoju zomretú matku. Tak sa rok čo rok rozrastal les ľudských duší. Malé deti sa tu premieňali na ružové kry a o starom dube na kopci sa rozprávalo, že bol kedysi kráľom. Bolo to vraj tak: kráľ si vraj vyšiel na poľovačku a zablúdil v lese. Sprievodcovia vraj trúbili, ale kráľ sa už neozval. Až na druhý deň vraj našli jeho koňa pri starom dube. Trel sa čelom o jeho kôru, hrabal nohami a nemohli ho odtiaľ dostať.
Ale v lese nebolo smutno. Pocestný tam počul radostný šelest lístia, pastieri spievali a poľovníci trúbili. Nikto nemyslel na to, že by sa mu mohlo prihodiť to isté čo ostatným. A na tých, čo tu zmizli, sa čoskoro zabúdalo.
Celý večer sa matka zohýbala nad medzami a pod krovie, aby pre svoju kravičku natrhala šťavnatú trávu. Liezla po kolenách a ešte pritom dávala pozor, či odniekiaľ neprichádza gazda. Často sa tisla k zemi a chvela sa pri každom hlasnejšom výkriku vtáka. Jej tvár bola teraz už pokojná, ale bola veľmi unavená a len s námahou niesla ťažkú krošňu.
Akoby tušila niečo zlé, nechcela ísť cez les, ale nastal večer a matka už nebola schopná ísť veľkou obchádzkou okolo lesa až domov. Sotva vliekla nohy v pomalej chôdzi, takže chrobák, ktorý sa hrial v piesku na lesnom chodníku, sa jej ľahko stihol uhnúť z cesty. Zakopla o krivý koreň nejakej brezy, ktorý sa tiahol cez cestu, a spadla. Zastonala a chytila sa dlhého previsnutého konára stromu. Jej ruky, ktoré držali krošňu, sa pritom rozovreli a celá kopa voňavých kvetov a trávy sa jej vysypala k nohám. Vstala a akoby hľadala oporu, pritisla sa k bielemu kmeňu brezy. V tej istej chvíli pocítila, že jej telo srastá s brezou.
„Mamička, mamička!“ zakričal malý chlapec a jej zoslabnuté ruky, po ktorých sa hnedé žily tiahli ako stebielka zvädnutých kvetov, naposledy k sebe synčeka pritiahli.
„Mamička, poďme!“ nabádal ju chlapec, ktorý ešte dúfal, že sa im podarí uniknúť zlému kúzlu, ale matka už mala namiesto nôh hladký biely koreň.
Vyľakaný chlapec sa pozeral do matkinej tváre, ale v tej sa zračila len únava a bolestné súcitenie. Otvoril svoju jelšovú škatuľku a nasypal do matkinej mozoľnatej zvráskavenej dlane niekoľko červených jahôd. Žena zodvihla ruku k ústam, ale ruka jej klesla a jahody sa vysypali na zem.
„Piť!“ poprosila vyschnutými perami.
Chlapec odbehol dolu k studničke, nabral do čiapky vodu, ktorá mu na spiatočnej ceste tiekla na nohy. Postavil sa na špičky a podával matke vodu vo svojej malej dlani. Ale jej pery sa triasli žiaľom a kvapky padali na zem. Hasnúcimi očami sa pozerala kamsi do prázdna a smutne povedala:
„Hovorí sa, že medveď má zázračnú sekeru. Tou sa vraj dá odseknúť kúzlo stromu. Ale ty, synček, nechoď po tú sekeru. Nechoď, úpenlivo ťa o to prosím, synček!“
Ale chlapec sa predsa len vybral do lesnej húštiny, aby našiel medvedí brloh.
„Kam to bežíš a prečo si taký zamyslený?“ spýtal sa ho známym hlasom vtáčik na konári.
„Bežím k medveďovi po zázračnú sekeru,“ odpovedal chlapec.
„Beda! Nikam nebeháj! Medveď ťa zje!“ vykríkol vtáčik a zatrepotal krídlami. Ale chlapec bežal bez obzretia ďalej. Chvojky a halúzky ho sekali do očí. Nakoniec sa ocitol v lesnej húštine, kde bola tma ako v noci.
Medveď sedel pred svojím brlohom. V tme svietili len jeho oči.
„Medvedík, nemohol by si mi dať sekeru, ktorou sa odsekávajú stromom kúzla? Moja mamička vrástla do stromu!“
„Nie, chlapče, nemám takú sekeru,“ povedal medveď. „Ale počul som, že ju má Slnko. Dalo ju však Hromu a ten ju raz v hneve zasekol do duba. Zasekol a potom zabudol do ktorého, a tak nikto nevie, kde sekera zostala.“
Zúfalý chlapec bežal späť k matke. Držal sa kmeňa brezy a vzlykal.
„Objím ma, mamička, objím ma!“ volal.
„Nemôžem ťa objať, už nemám ruky ..... mám už len konáre,“ povedala matka sotva počuteľným hlasom.
Pritisol svoju tvár k jej prsiam, ktoré ešte vystupovali zo stromu, a počúval, či jej bije srdce.
„Máš ma rada, mamička?“ pýtal sa jej chlapec, ktorý si ani nevšimol, že už neobjíma matku, ale len biely kmeň brezy.
„Už nemôžem mať nikoho rada. Už nemám srdce. Len dreň stromu,“ šepkala matka.
Chlapec zaplakal od žiaľu a spadol na kôpku vädnúcej trávy.
Keď zodvihol svoje uplakané oči, nebol už schopný rozoznať črty matkinej tváre. Nad ním stála stará zachmúrená breza, ktorej konáre sa potichu chveli. Keď prišiel chlapec na druhý deň do lesa, aby vyhľadal matkine stopy, nebol už schopný tú brezu nájsť. Rástlo tam veľa podobných stromov. Obzeral sa okolo, ale v ktorom z nich matka zmizla, nepoznal.
Pristupoval hneď k jednému, hneď zas k druhému stromu a hladil dlaňou ich drsnú kôru. Potom pokľakol a pomodlil sa k celému lesu.