Nebezpečná výprava

V jednej usadlosti na horách v krásnej čistej prírode bývali so svojimi rodičmi dve deti. Marek a Vendulka. Marek bol starší a chodil už do šiestej triedy. Vendulka bola ešte s mamičkou doma a rada jej so všetkým pomáhala. Väčšinu dňa trávila vonku. Svojím citom načúvala hlasom prírody a mohla vnímať a prežívať aj to, čo je mnohým ľuďom skryté.

Marek dochádzal do školy dolu do mesta. Chodil do triedy s chlapcami, s ktorými vystrájal rôzne lotrovinky. Mamička deťom často hovorila o dvoch hlásikoch, ktoré im šepkajú. Jeden hlások pochádza z rozumu. Radí nám často to, čo je výhodné iba pre nás, a nepýta sa, či je to správne, alebo nie. Druhý hlások pramení z čistého citu. Keď mu načúvame, konáme vždy správne a na radosť všetkých. Mamička bývala často smutná, keď videla, že Marek načúva častejšie tomu hlásku, ktorý mu neradí dobre. Odvtedy, čo začal chodiť do školy v meste, sa to ešte zhoršilo. Ešte že jej Vendulka robí samú radosť.

Jedného dňa v sobotu sa deti rozhodli, že pôjdu na maliny do lesa. Mamička im kládla na srdce, aby nezchádzali z cesty. V lese sú prudké zrázy a chodiť mimo cesty je nebezpečné. Deti mamičke sľúbili, že sa budú riadiť jej radou. Hneď na začiatku cesty našli zrelé šťavnaté maliny. Mali so sebou hrnčeky, aby doniesli aj mamičke domov na koláč. Šli ďalej a ďalej po lesnej ceste. Malín bolo všade dosť, a tak mohli do sýtosti maškrtiť, ale aj hrnčeky sa im postupne plnili. Marek pozoroval svah, ktorý viedol nahor. Videl, že tam sú malinové kry ešte viac obsypané. Pripadalo mu, že maliny tam vyššie sú ešte väčšie ako tie pri ceste. Rozhodol sa, že si po ne vyleze.

Vendulka sa zhrozila: „Marek, nelez tam, veď dobre vieš, čo nám mamička hovorila!“

„Viem, ale mamičke to nepovieme. Len oberiem tieto maliny a hneď som zase dolu.“

„Marek, nerob to, mamička dobre vedela, prečo nám to hovorí!“

„Neboj sa, nič sa mi nestane.“

Marek obral jeden krík a hneď potom zbadal trochu vyššie ešte jeden malinový krík, na ktorom sa mu zdali byť maliny ešte väčšie. V jeho vnútri sa hádali dva hlasy. Jeden hovoril: „Nelez tam, je to naozaj nebezpečné, musel by si vyšplhať kúsok po skale. Včera pršalo a skala bude šmykľavá!“

Druhý hlas mu povedal: „Čo by si to bol za chlapca, keby si sa bál vyšplhať na takú malú skalku. Vylez tam, natrháš si maliny a budeš hneď zase na ceste. Mamička sa nemusí nič dozvedieť.“

Čo myslíte, deti, ktorý hlások asi Marek poslúchol?

To viete, že ten druhý. Vyšplhal sa po skale. Vendulka sa o Marka naozaj bála a prehovárala ho, nech sa hneď vráti.

„Neboj sa, pozri, aké sú tu krásne maliny! Hneď ti nejaké donesiem.“

Keď Marek všetky obral, bol na seba pyšný, že to tak dobre zvládol, a hovoril si, že nemusí mamičku poslúchať na slovo, veď je už veľký chlapec a vždy si dokáže dobre poradiť. Mamička má zbytočné starosti.

Ale len čo to domyslel, pošmykla sa mu noha, keď zliezal, a zošmykol sa po mokrej skale dolu. Vendulka vykríkla. Markovi tiekla krv z nohy. Všetky maliny sa rozsypali. Marek chvíľu zostal ležať, veľmi ho bolela odretá noha. Po chvíli skúšal vstať, avšak nešlo to.

„Vendulka, poď mi pomôcť,“ požiadal so zaťatými zubami.

Vendulka vyliezla k Markovi. Tam, kam dopadol, sa mohla dostať ľahko. Pomáhala mu vstať, avšak boľavá noha to nedovolila. Čo teraz?

Obaja vedeli, že touto cestou takmer nikto nechodí. Marka noha veľmi bolela. Vendulka bola malá a Marek bol v horách vždy jej ochrancom. Teraz je zranený a ona musí niečo urobiť, aby mu pomohla.

Zo srdiečka jej vytryskla úprimná a vrúcna prosba o pomoc. Zrazu sa v jej vnútri rozlialo teplo a pokoj. Prestala sa báť a načúvala tichým hlasom. Jej duša bola svetlá a čistá, a tak smela uzrieť krásnu perlivú postavu vodnej víly, ktorá vystúpila z neďalekej bystriny, ktorej voda veselo stekala po skalách hlboko do údolia. Vendulka sa cítila v bezpečí, ba aj v tejto situácii ju tam hlboko vo vnútri naplnil pocit šťastia.

Nevidela, že by víla hýbala ústami, ale jasne vedela, čo jej víla odkazuje: „Milá Vendulka, len buď pokojná. Neboj sa, všetko dobre dopadne. Nie si tu sama. Všade naokolo je mnoho bytostí, ktoré vy ľudia nevidíte. Tvoja prosba bude vypočutá. Za nejaký čas tadiaľto pôjdu dvaja ľudia. Až vyjdú spoza ohybu cesty, bež im oproti a neboj sa ich osloviť. Popros ich o pomoc a zaveď ich k Markovi.“

Vendulka milej víle z celého srdca poďakovala a dala sa hneď do práce. Kým ľudia prídu, ošetrovala Markovu ranu. Poutierala nečistotu vreckovkou a našla skorocel, ktorý priložila na ranu. Upokojovala Marka a povzbudzovala ho, nech vydrží, že čoskoro príde pomoc.

Marek sa čudoval, ako to jeho malá sestrička vie. Čudoval sa, že je taká pokojná a stará sa o neho, akoby jej bolo najmenej desať rokov. Cítil sa teraz zahanbený a jasne videl rozdiel v tom, akým hlasom načúval on a akým hlasom načúva Vendulka. Vo svojej prostote a pokore otvorila svoje vnútro čistým prúdom zhora a Marek sa pristihol, že k nej vzhliada plný úcty pred silou, ktorá cez ňu prúdi vďaka úprimnej modlitbe.

Čoskoro naozaj započuli hlasy a spoza ohybu cesty sa objavili dvaja muži. Vendulka očervenela v tvári, pretože sa vždy veľmi hanbila rozprávať s cudzími ľuďmi, ale vedela, že im musí ísť oproti a poprosiť ich o pomoc. Páni hneď vyliezli k Markovi a zistili, čo sa stalo. Z dvoch konárov vyrobili dlahu a opatrne do nej zranenú nohu položili.

„Bude asi zlomená,“ povedal jeden z nich.

„Nemáš rozum, chlapče, veď nevieš, že po daždi sú skaly šmykľavé a tu v horách je nebezpečné opúšťať cestu?“ povedal druhý.

Marek to teraz už dobre vedel. Noha ho veľmi bolela a tiež sa veľmi hanbil za svoje zlé počínanie. Páni Marka niesli domov.

Mamička sa veľmi zľakla, ale bola rada, že to dopadlo aspoň takto. Noha bola naozaj zlomená. Marek ju mal tri týždne v sadre. Za ten čas mal dosť času premýšľať.

Dobre počúval hlas vo svojom vnútri, ktorý mu radil správne a varoval ho pred zlými vecami. Ale on, podporovaný kamarátmi, ho často naschvál neposlúchol. A hlások tak postupne a nebadane slabol. Rád sa pred kamarátmi predviedol tým, čo dokázal vyviesť nepekného. Myslel si, že v ich očiach bude silákom a neohrozeným hrdinom.

Malá Vendulka mu však ukázala, že pravá veľkosť je v niečom inom: správne načúvať hlasu svojho vnútra. Až potom dokáže človek v lúči svetlej sily naozaj veľké veci.