Žabí kráľ – bratia Grimmovci

Bol raz jeden kráľ a ten mal dcéru takú krásnu, že ani slniečko, ktoré je zvyknuté pozerať sa na tú najväčšiu krásu, sa nemohlo ubrániť tomu, aby ju obdivovalo zakaždým, keď jeho lúče dopadli na jej tvár. Princezná mala zvyk chodiť sa hrať so zlatou loptičkou k studničke. Vyhadzovala loptičku vysoko do vzduchu a znova ju chytala a pritom si spievala.

Raz sa stalo, že jej loptička spadla a zmizla v temných vodách studničky. Bola z toho veľmi nešťastná a dala sa do plaču. Vtom začula hlas, ktorý akoby vychádzal z vody a hovoril: „Prečo plačeš tak, že by sa aj kameň nad tebou zľutoval? Čo ti je, krásna princeznička? Povedz mi to, kvak, kvak!“ Princezná bola taká prekvapená, že hneď prestala plakať. Zbadala, ako z vody vykukla hlava s vyguľenými očami. Bol to žabiak, ktorý jej povedal: „Neplač už, prinesiem ti tvoju loptičku. Čo mi však dáš na oplátku?“ „Všetko, čo budeš chcieť, milý žabiak! Svoje šperky, perly, diamanty, všetky svoje drahokamy, dokonca aj svoju korunu, ak ti to urobí radosť.“ „Nie,“ povedal žabiak, „nič z toho nechcem. Chcel by som sa navždy stať tvojím priateľom, hrať sa s tebou, sedieť s tebou pri stole, byť s tebou stále. Ak mi to sľúbiš, nájdem ti tvoju loptičku a prinesiem ti ju.“ „Áno, áno, sľubujem ti všetko, čo chceš.“

Žabiak sa ponoril, znova sa vynoril a priniesol loptičku princeznej. Tá sa celá rozradostená ponáhľala späť do zámku. Na druhý deň, keď princezná zasadla k večeri so svojím kráľovským otcom, ozval sa za dverami hluk a bolo počuť hlas, ako hovorí: „Kvak, kvak, krásna princeznička, otvor mi dvere. Spomeň si na svoj sľub, že budem môcť byť stále s tebou.“ „Choď preč, ty škaredý žabiak,“ kričala princezná. „Si škaredý a stále hlúpo kvakáš. Ako by si sa mohol stať priateľom princeznej?“ Potom povedala svojmu otcovi kráľovi, čo pre ňu žabiak urobil a aký sľub mu za to dala. „Dcéra moja, musíš svoj sľub splniť. Choď otvoriť žabiakovi dvere.“

Žabiak skočil dnu, potom na stôl a pustil sa do jedla z princezninho strieborného taniera a pil z jej krištáľového pohára. Pri jedle mlaskal a slintal. Princeznej sa to vôbec nepáčilo a úplne stratila chuť na ďalšie jedlo. Keď sa žabiak najedol a napil, požiadal princeznú, aby ho odniesla do svojej komnaty, že si potrebuje odpočinúť. Princezná bola zhrozená a celá sa otriasla pri pomyslení, že v jej hodvábnej posteľnej bielizni bude odpočívať toto škaredé zviera so studenou a slizkou kožou. Rozplakala sa a chcela utiecť. Kráľ sa nahneval a povedal: „Ako môžeš byť takto škaredá na niekoho, kto ti pomohol, keď si to potrebovala? Niečo si sľúbila a to teraz musíš dodržať!“ Princezná vzala žabiaka a s odporom v tvári ho odniesla do svojej komnaty. Tam ho hodila do najtemnejšieho kúta. „Nemôžem spať na zemi,“ vraví žabiak, „chcem spať v posteli, kvak, kvak.“ Princezná po dlhom váhaní napokon súhlasila. Keď však znova pomyslela na jeho studenú kožu, zachvátil ju strašný hnev a hodila žabiakom z celej sily o stenu. V okamihu, keď dopadol na zem, už to nebol žabiak, ale premenil sa na krásneho princa. „Krásna princezná,“ povedal, „zlá čarodejnica ma začarovala. Musel som mať podobu žabiaka, kým ma do svojej komnaty nevezme kráľovská dcéra, a to si urobila ty.“

Princezná onemela dojatím. Zaľúbila sa do krásneho princa. A bola veľká svadba. Často potom princ s princeznou chodievali na prechádzky k jazierku na miesto, kde sa prvý raz stretli, a rozprávali sa s ostatnými žabami.