Rozprávka rozrezaná na šesť kúskov

V jednej ďalekej krajine mali zvláštneho cára. Tento cár by bol vedel celý deň len počúvať rozprávky. Každý rozprávač mal u neho otvorené dvere a pokladnicu. Niet divu, že cár poznal azda všetky rozprávky sveta. Bolo ťažké prekvapiť ho nejakou novou. Asi preto sa rozprávači začali pomaly cárovmu hradu vyhýbať. Cár dokonca zažil už aj dni, keď nepočul ani jednu rozprávku. Dal preto rýchlo všade vyhlásiť svoje slová:
„Ruku mojej dcéry, ríšu a veľké bohatstvo dám tomu, kto mi povie rozprávku, ktorú som ešte nepočul.“
Vyhlásili, vytrúbili, vybubnovali a vyvesili tie slová všade po celej ríši a čakali. Nikto však nešiel, ľudia akoby sa skôr zľakli. Už to skoro vyzeralo, že sa cárova dcéra azda ani nevydá. Akoby všetci rozprávkari vymreli.
Cára to už začalo mrzieť – aj preto, že sa možno ľudia budú jeho nápadu a jeho dcére smiať. Trávil celé dni sám a zasmušilý a premýšľal, ako by sa dalo cárske slovo odvolať.
Raz sa však prihnal udychčaný sluha a hlásil:
„Vaše cárske Veličenstvo, je tu! Už prišiel!“
„Kto je tu? Kto prišiel?“ pýtal sa cár.
„No predsa rozprávač, rozprávkar, Vaše Veličenstvo!“
„Rozprávkar, vravíš? A kde je? Prečo si ho hneď nevzal so sebou?“ zaradoval sa cár. „Choď a nezdržuj!“
Sluha odbehol po rozprávkara a cár sa pripravil na počúvanie. Dýchol si na korunu a vyleštil drahokamy, potiahol si slávnostné rúcho a dôstojne sa posadil na trón. Dal tiež zavolať bojarov a čakal.
Keď návštevníka uviedli, cár div nespadol od strachu z trónu. To by mal byť jeho zať? Ten by mal dostať jeho ríšu? Zamazaný, záplatovaný, zarastený a špinavý, nevedel, čo s rukami a nohami. Bol to švec z jednej vzdialenej dediny.
Prišiel na cárovu výzvu, musel byť teda prijatý. Cár sa opýtal:
„Tak Ty chceš rozprávať rozprávku, ktorú by som nepoznal?“
„Áno, cárske Veličenstvo, ak dovolíš.“
„A Ty si myslíš, že Tebe by som dal svoju dcéru a ríšu, takému špinavcovi zamazanému?“
„Taká podmienka bola, cárske Veličenstvo, vyhlásená po celom cárstve. Tu páni bojari ti to potvrdia.“
Bojari pozerali, prikývnuť sa však neodvážili. Čo ak by sa na nich cár potom nahneval?
Švec videl, aká je tá cárska spravodlivosť. Cár o spravodlivosti rád počúval rozprávky, veľmi sa k nej však v živote asi nehlásil. Nech si len svoju dcéru nechá, on už predsa má doma svoju dobrú ženu a päť detí. Len keby sa mu podarilo pre nich niečo zarobiť. Alebo keby sa aspoň zadarmo napil a najedol z cárskej kuchyne a mohol potom doma rozprávať, ako cára a bojarov napálil. Vraví preto nahlas:
„Cárske Veličenstvo, idem zďaleka a chcel by som si najprv odpočinúť, najesť sa, napiť a vyspať. Vieš, ja mám svoju rozprávku rozrezanú na kusy, na šesť kúskov. A rozprávať môžem len jeden kúsok za deň. Začínať musím v nepárny deň, a to bude až zajtra.“
Rozrezanú rozprávku? To cár ešte nepočul. Dal teda odviesť šveca do jednej z komnát. Tam sa mali sluhovia starať, aby mu nič nechýbalo a aby sa mal dobre. A tiež aby nemohol ujsť.
Nazajtra sa už všetko pripravilo na počúvanie. Cár sedel v pohodlnom kresle, okolo posedávali bojari a pri okne bolo kreslo pre šveca. Ten však zostal stáť a hneď spustil:
1)
„Ani to azda nebude rozprávka, dobre však počúvajte. Za onoho času, keď som ešte nebol chudobný, postavil môj otec dom. Ale aký to bol dom! Komíny trčali tak vysoko, že sa im aj mesiac musel vyhýbať, aby sa nepoškrabal alebo nezašpinil či aby dokonca nespadol. Na hrebeni strechy sa prechádzali holuby a klovali hviezdy z neba. Niet divu, že čoskoro bola okolo našej strechy stále tma, lebo mesiac aj hviezdy sa radšej odsťahovali kus ďalej. Tie holuby ani nelietali dolu, zostávali stále hore na streche. Keby chcel taký holub zletieť na dvor, ani by z tej výšky nedoletel. Trvalo by to totiž tak dlho, že by cestou musel postaviť za letu hniezdo, vysedieť mláďatá a naučiť ich lietať. A až tie mladé by azda doleteli dolu. Taká to bola výška.
Počuli ste už takú vec, cárske Veličenstvo a páni bojari?“
„Nepočuli, nepočuli,“ čudoval sa cár so všetkými bojarmi.
„Nepočuli, dobre, zajtra teda začujete druhý kúsok. Dnes už nerozprávam, tie holuby tiež nedoleteli.“
A kým sa poslucháči spamätali, odišiel švec do svojej komnaty. Čo tam asi celý deň robil, to vieme.
Tretí deň sa zasa všetci zišli a švec pokračoval.
2)
„To sa vie, že ten náš dom mal aj dvor. Čo by to bola za stavba, keby k nej nepatril dvor plný dobytka. Tento dvor bol však taký rozľahlý a veľký, že sa z neho ani nedalo vyjsť von. Kým by si bol došiel k bráne, už by sa zmrákalo a zase by si sa musel otočiť a ísť celú noc domov. V stajniach stál krásny tučný dobytok. Otec choval kravy, teliatka, jalovičky, býčky, voly, prasiatka, kozy a tak ďalej, veď to sami viete. Napríklad tie kravy, ako tie boli obrovské! Každá z nich nadojila denne plný rybník mlieka. A keďže nevedeli, čo s tými rybníkmi mlieka robiť, kŕmili ním prasce veľké ako dom. Zo zvyšného mlieka potom ubíjali maslo a tlačili syr. Každý ten bochník syra urobili veľký ako námestie a muselo ho niesť sto ľudí.
Počuli ste už takú vec, cárske Veličenstvo a páni bojari?“
„Nepočuli, kdeže, nepočuli,“ čudovali sa cár a bojari.
„Nevadí, dnes ste začuli a zajtra začujete tretí kúsok, veď ten syr tiež ešte nedoniesli,“ povedal švec a odišiel do svojej komnaty.
Tam sa dobre najedol, napil, pospal si a čakal na ďalší deň.
3)
Štvrtý deň sa cár aj bojari už nevedeli dočkať toho tretieho kúska ševcovej rozprávky. Konečne sa ševcovi ráčilo. Prišiel a spustil:
„Na dvore bola samozrejme aj hydina. Sliepky, kohúty, kurčatá, husi, gunáre, húsatá, kačice, kačery, kačiatka, moriaky, perličky a kdečo ešte. A viete, že napríklad taká sliepka bola taká veľká, že by zhltla ako nič aj bojara s kožušinovou čiapkou? Keď taká sliepka hrabala v zemi, zostávali po nej brázdy ako po oráčovi.
A vajcia znášala také veľké, že ich museli sekať z rebríka sekerou, aby sa vôbec dostali k žĺtku. Keď vajce pekne čisto vybrali zo škrupiny, dalo sa v tej škrupine krásne bývať. Raz ma veľmi dlho hľadali. Usadil som sa v uvarenom vajci a tri mesiace som vôbec nevyšiel von. Len som si odsekával po kúsočku to uvarené vajíčko a nech ma hľadali, ako chceli!
Všetku tú háveď strážil na dvore pes. Ale aký pes! Zubiská mal ako plaňkový plot, a keď zavrtel chvostom, lámal stromy na dvore ako zápalky. Keď zaštekal, báli sa všade naokolo, že ide búrka. A keď náhodou bežal za zlodejom, vyzeralo to ako zemetrasenie.
Počuli ste už takú vec, cárske Veličenstvo a páni bojari?“
„Nepočuli, kdeže, nepočuli,“ čudovali sa cár aj bojari.
„Nepočuli, nevadí, dnes ste už počuli. A zajtra začujete štvrtý kúsok. Veď ten pes tiež ešte nedohnal zlodeja.“
A švec hneď do svojej komnaty a ani päty nevytiahol.
Ďalší deň zase nechal švec cára aj bojarov čakať. Potom konečne prišiel a pokračoval:
4)
„Zatiaľ sme si rozprávali, čo mal otec na dvore. Mali by ste však vidieť jeho záhradu! Tá bola dvakrát taká veľká ako dvor. Otec na nej mal jablone, hrušky, orechy, marhule, broskyne, slivky, slivy, čerešne, višne a ja neviem čo ešte, a samozrejme aj egreše a ríbezle. Napríklad každú čerešňu sme museli voziť, jeden by ju neunesol. Bola ako súdok a kôstku mala ako detskú hlavu. Len si predstavte, keby niekomu z Vás padla na hlavu! Tomu by asi už čerešne nechutili!
Na kraji záhrady pri plote mal otec včelie úle. Každý úľ bol ako tento cárov hrad, čo v ňom sedíme. A včely? To sa hneď tak nevidí, aké boli veľké. Čo Vám budem hovoriť. Taká včela vyletela do okolia, a keď sa vrátila, niesla do úľa rovno obrovský krčah čistého medu. V úli ho vyliala a letela zase. A dostať od nej žihadlo, to by som Vám už vôbec neprial. Veď to žihadlo bolo veľké ako stĺp!
Za záhradou mal otec pole. Tam pestoval jačmeň, pšenicu, raž, ovos, proso, kukuricu, ľan, hrach, šošovicu, ďatelinu a ja neviem čo všetko ešte. Ale jeho obilie – to nebolo vôbec obyčajné obilie. Steblá ako stromy a každé pšeničné zrnko také veľké, že z neho bolo desať bochníkov chleba, desať žemlí a ešte jeden koláč.
Počuli ste už niečo také, cárske Veličenstvo aj páni bojari?“
„Nepočuli, ševče, nepočuli,“ krútili hlavami cár aj bojari.
„Keď nepočuli, tak nepočuli, nevadí. Zajtra si zato vypočujete piaty kúsok rozprávky, veď nám ešte ten koláč nepriniesli,“ povedal švec.
A šup do komnaty a hop k stolu a ham do úst!
Tentoraz sa už cár zľakol, aby napokon ešte nemusel tomu ševcovi zamazancovi dať svoju dcéru. Veď už sa niekoľkokrát priznali, že takú vec, akú švec rozprával, nepočuli! Ešte že je taký hlupák, že hneď v tú chvíľu neskončil a nechcel cárovu dcéru za manželku, ešte že má tú rozprávku rozrezanú na šesť kúskov. Skrátka, cár dostal strach a nariadil bojarom, že odteraz musia na všetko, čo švec hovorí, prikyvovať, že je to pravda a že to dávno už počuli. Cár bude prikyvovať tiež.
Keď sa švec vyspal, prišiel s piatym kúskom rozprávky.
5)
„Málom by som bol zabudol povedať, ako to vlastne vyzeralo v otcovom dome. Bola tam sieň, kuchyňa, jedáleň, izby, komory, spálne, práčovne, sýpky, špajze, pivnice, povala, skrátka ako v iných domoch. Lenže u nás to bolo obrovské a nevídané. Taniere na jedlo, to boli väčšie vane, lyžice ako lopaty, nože veľké a ostré ako kosy a vidličky sa podobali vidlám. Keď nosili na stôl, do každého pekáča sa zmestilo ako do lode a museli ho niesť desiati čeľadníci. Keď sa varila omáčka, miešalo ju päť kuchárov dlhou žrďou. Buchty sme piekli veľké ako necky a na každú padol súdok lekváru alebo tvarohu alebo maku. Špáradlá boli ako násady od lopaty a do hrnčekov na kávu sa zmestilo ako do práčovských hrncov. Keď chceli po jedle očistiť stôl, muselo po ňom chodiť päť sluhov a zametať ho metlami. Ten stôl bol totiž veľký ako náves.
Počuli ste niekedy takú vec, cárske Veličenstvo a páni bojari?“
„Áno, počuli, počuli, dávno,“ prikyvovali hlavami cár aj bojari.
Len jeden hlúpy bojar krútil hlavou, že nie. Toho však ostatní hneď zarazili, a tak aj on začal prikyvovať, že áno.
„To je dobre,“ vraví však švec pokojne, „to ľahko porozumiete aj poslednému kúsku rozprávky. Počkajte tu, ja idem po neho. Veď ešte ten stôl nezametli.“
A zmizol v komnate. Kým sa bojari stihli víťazne na seba pozrieť, bol švec späť. Niesol zviazané vrecia. Hodil ich na zem a pokračoval šiestym kúskom rozprávky:
6)
„Bol by som málom zabudol na to hlavné. Otec mal v dome aj obrovské pokladnice plné peňazí. Kopa ľudí k nemu chodila, aby im vypomohol. A dobrák otec požičiaval a rozdával, až na jeho úbohé detičky nezostalo skoro nič. Už mal práve len jednu poslednú pokladnicu plnú a v ostatných sa preháňali myši, keď sa stalo niečo zvláštne. Prišla sa na tie divy pozrieť veľmi vzácna návšteva. Prišlo staré cárske Veličenstvo, milostivý otec nášho tunajšieho Veličenstva, a s ním otcovia pánov bojarov, jeden ako druhý. Pozreli sa na tie divy a potom šli za otcom, aby im požičal každému tisíc zlaťákov a cárskemu Veličenstvu tri tisíce. Čo mal otec robiť? Požičať musel, tak rozpožičal celú poslednú pokladnicu. Nezostalo tam vôbec nič, ani prášok. Od tých čias sme my, detičky úbožiatka nášho otca, chudobní.
Počuli ste už takú vec, cárske Veličenstvo aj páni bojari?“
Bojari zostali stáť, akoby do nich udrelo. Že by mali prikyvovať a súhlasiť s dlhmi, ktoré si švec vymyslel? Nevedeli, čo majú hovoriť, a pozerali na cárske Veličenstvo. Cár sa však len zasmial, keď pochopil, ako na nich švec vyzrel. A sám povedal:
„Áno, ševče, počuli.“
A kým stihol švec niečo povedať, obrátil sa cár k bojarom a vraví:
„Je to tak, páni bojari. Švec nás prechytračil, tak zaplatíme. Hlavne že nám zostane naša dcéra a ríša, tú švec nevyhral.“
Potom dal cár pokyn, aby priniesli tri tisíce zlaťákov a dali ich ševcovi. Bojari sa krútili, že majú múdremu ševcovi platiť, cárovi sa však neodvážili odporovať. Nezostalo im nič iné, než zaplatiť po tisíci.
Ševcovi bolo jedno, čo si kto myslí. Cpal zlaťáky do vriec a nič nedbal, že mieša cárske s bojarskými. Veď sa tam nepobijú. Potom vrecia zaviazal, naložil a išiel domov. To sa žena a deti začudujú! Najväčšiu radosť však mal z toho, ako cára a bojarov dobehol. Keď som ho stretol, ako išiel domov, smial sa očami aj ústami aj celým telom.
Ako som ho mohol stretnúť? Ľahko. Ja som totiž tiež počul o tej cárovej vyhláške a šiel som tam rozprávať práve takú istú povedačku ako švec. Lenže on ma predbehol a vyhral. Tak som si pozbieral pár zlaťákov, ktoré švec vytrúsil na cestu z jedného deravého vreca, a vrátil som sa domov. A aby tá rozrezaná rozprávka nezapadla ako zlaťák do prachu, tak som ju pre Vás napísal. Možno tiež nájdete niekoho, kto si ju bude chcieť vypočuť.