Ako sa myšiak oženil

Hovorí sa, že slnko ožaruje oblohu a dobrá žena osvetľuje dom. Ako sa preto čudovať starostiam jednej mamičky, ktorá hľadala pre svojho syna tú najlepšiu manželku?
Bola raz jedna myšacia rodina. Mamička myš a synček myšiak. Ocka myšiaka už nemali, toho im kedysi kdesi chytil kocúr. Od tých čias sa mamička myš bála o svojho synčeka ešte viac. Ale to viete, myš mačke hrozí len zďaleka, zblízka sa jej veľmi bojí. A tak mamička myš rozmýšľala a rozmýšľala, až na to prišla.
Keby si jej synček vzal za ženu nevestu takú silnú, aby sa jej každý bál, bolo by to dobré. To by sa im aj mačky vyhýbali. Kde však takú nevestu nájsť? Široko-daleko o žiadnej nevedela.
Myšiak zatiaľ rástol a rástol, až dorástol na ženenie. Mamičke myši začali starosti: musí sa hľadať, musí sa to zvážiť. Ľahko sa oženíš, ťažko sa rozvedieš. A kde vziať nevestu? Synček bude asi musieť ísť hľadať do sveta ako iní. Tam ho však mamička nechcela pustiť. Čo keby tam striehla mačka? Radšej pôjde sama.
Jedného rána teda pripravila myš svojmu synovi jedlo na celý deň a vydala sa do sveta nájsť tú silnú nevestu.
Netrvalo dlho a zrazu uvidela zajaca, ako ide na pašu. Aký bol veľký! Aké mal krásne veľké uši! Čo keby mal aj takú dcéru? A mamička myš hneď zapískala, zavolala:

„Zajačik, bratčeku,
počkaj chvíľočku,
veď nezomrieš od hladu,
potrebujem tvoju radu.“

Prekvapený zajac sa zastavil a čakal. Zvedavo počúval, čo od neho myš chce. Musel na to natiahnuť svoje dlhé uši, aby mu nič neuniklo.
„Zajačik, bratčeku, mám syna na ženenie a hľadám pre neho nevestu z najsilnejšieho rodu, aby nás pred mačkami chránila. Ty si taký silný a rýchly, nechcel by si mu dať svoju dcéru za ženu?“
Zajac sa tomu želaniu začudoval. Svoju krásnu zajačiu dcérku dať nanicovatému myšiakovi? Kdeže! Vraví:
„Ďakujem ti za takú česť. Lenže my nie sme najsilnejší na svete.“
„Nie?“ začudovala sa myš. „A kto je silnejší?“
„Vlk,“ vraví zajac. „Len čo naňho pomyslím, mráz mi behá po chrbte a nohy sa samy rozbehnú. A to ho ešte ani nevidím.“
„Ďakujem ti za radu, zajačik bratček, to ja hneď pobežím hľadať vlka.“
A išla a išla, až zrazu uvidela vlka, ako sa chystá na lov. Aký bol silný! Aké mal zuby!
A mamička myš hneď zapískala, zavolala:

„Vlčko, kmotríčku,
počkaj chvíľočku,
veď nezomrieš od hladu,
potrebujem tvoju radu.“

Vlk sa začudoval, keď uvidel, kto ho volá.
„Počkaj, počkaj, kmotor, rada by som sa s tebou poradila.“
„Ty? So mnou, s vlkom? A o čom?“
„Vlčko, kmotríčku, mám syna na ženenie a hľadám pre neho nevestu z najsilnejšieho rodu, aby nás pred mačkami chránila. Ty si taký silný a máš také veľké zuby, nechcel by si mu dať svoju dcéru za ženu?“
Vlk bol taký prekvapený, že hneď ani nevedel, čo odpovedať. Potom povedal:
„Ďakujem ti za česť. Lenže my nie sme najsilnejší na svete. Keď vidím medveďa, hneď sa snažím stratiť, aby som mu ani do cesty neprišiel.“
„Medveďa, hovoríš, kmotríčku vlčko? Ďakujem ti za radu.“
A mamička myš išla a išla, až uvidela medveďa. Chystal sa práve vybrať divým včelám med. Aký bol vysoký a silný! Mamička myš šla bližšie k nemu a zapískala, zavolala:

„Medvedík, dedíčku,
počkaj chvíľočku,
veď nezomrieš od hladu,
potrebujem tvoju radu.“

Medveď ju sotva počul. Zastavil sa však, zakolísal sa a pozerá, kto ho volá. Ani myš v tráve nevidel. Tá sa však ozvala znova:
„Medveď, dedko, zajac ma poslal k vlkovi a vlk k tebe. Mám synčeka na ženenie a hľadám pre neho nevestu z najsilnejšieho rodu na svete. Ty si taký vysoký a silný, nechcel by si mu dať svoju dcéru za ženu?“
Medveď neveril vlastným ušiam, že by mal svoju guľatú chlpatú dcérku dať nejakému myšiemu darebákovi. Mávol labou:
„Ďakujem ti za takú česť. Lenže my nie sme najsilnejší na svete. To bude asi lev. Keď ten zareve, každý sa hneď od strachu schová.“
„A ty tiež, dedko medveď?“
„Áno, aj ja. Kdeže my, a najsilnejší!“
A medveď išiel ďalej k dubu, kradnúť včelám med.
Myš teda išla a išla, až stretla leva. Aký bol krásny, ako kráľ! A tá hriva! Mamička myš hneď zapískala, zavolala:

„Milý strýčko, levíčku,
počkaj chvíľočku,
veď nezomrieš od hladu,
potrebujem tvoju radu!“

Lev sa prekvapene zastavil, kto mu to hovorí strýčko. Kým však stihol zahundrať, myš pokračovala:
„Milý strýčko levíčku, mám syna na ženenie a hľadám pre neho nevestu z najsilnejšieho rodu. Ty si taký vznešený a máš takú krásnu hrivu! Zajac ma poslal k vlkovi, vlk k medveďovi a medveď k tebe. Nechcel by si môjmu synovi dať svoju dcéru za ženu?“
Lev od prekvapenia stratil reč. Dcéru kráľa zvierat myšiakovi? Chcel sa rozkričať, potom mu však bolo myši trochu ľúto. Každá mamička predsa považuje svoje dieťa za najkrajšie a najlepšie. Tak len zabručal:
„Ďakujem za takú česť. Lenže ja nie som najsilnejší na svete. To budeš musieť ísť k slnku. To nám všetkým dáva život.“
A lev išiel ďalej, na lov. To tak, dať dcéru myšiakovi!
Myš tiež išla a išla, až došla k slnku. Zapískala, zavolala:

„Moje milé slniečko,
počkaj maličko!
Svietiš všetkým všade,
daj mi dobré rady.“

Slnko sa zastavilo a zvedavo čakalo, čo asi bude malá myška chcieť.
„Milé slniečko, mám syna na ženenie a hľadám pre neho nevestu z najsilnejšieho rodu. Zajac ma poslal k vlkovi, vlk k medveďovi, medveď k levovi a lev k tebe. Aké si veľké a teplučké a ako jasne žiariš! Nechcelo by si dať svoju dcéru za ženu môjmu synčekovi?“
Ani nedopovedala a slnko už horlivo pospiechalo ďalej po oblohe svietiť. Len zavolalo:
„Kdeže ja, a najsilnejšie! Najsilnejší je mrak. Keď sa predo mňa priplaví, ani ma nevidno.“
A plávalo ďalej po nebi, ďalej a ďalej.
Myš počkala, až sa k nej prihnal veľký mrak. Aké mal obrovské brucho plné vody! Potom zapískala, zavolala:

„Mráčik, oblačiku,
počkaj chvíľočku!
Prší všetkým všade,
daj mi dobré rady.“

Udivený mrak sa zastavil, keď započul tú čudnú myšaciu pesničku. Myš pokračovala:
„Mrak, mráčik, mám syna na ženenie a hľadám pre neho nevestu z najsilnejšieho rodu na svete. Zajac ma poslal k vlkovi, vlk k medveďovi, medveď k levovi, lev k slnku a slnko k tebe, že vraj si najsilnejší. A naozaj! Aký si čierny! A aké máš veľké brucho! Nechcel by si dať svoju dcéru za ženu môjmu synovi?“
„Ďakujem ti za tú česť,“ vyhlásil mrak, „ako rád by som to urobil! Žiadnu dcéru však nemám. Dnes som veľký mrak, zajtra malý mráčik. Musím byť taký, akého ma chce vietor. Ten je zo všetkých najsilnejší. Zafúka, zasvišťí a už ma trhá alebo ženie po oblohe.“
A mrak sa zase rozbehol, akoby sa bál vetra.
Išla teda myška ďalej, k vetru. Vietor je skoro všade, našla ho hneď. Ako hvízdal, ako ohýbal stromy! Myšku skoro ani počuť nebolo, keď zapískala, zavolala:

„Vetrík, vetríčku,
počkaj chvíľočku.
Fúkaš všetkým všade,
daj mi dobré rady.“

A hneď mu predniesla svoje želanie:
„Vietor, vetríček, mám syna na ženenie a hľadám pre neho nevestu z najsilnejšieho rodu na svete. Zajac ma poslal k vlkovi, vlk k medveďovi, medveď k levovi, lev k slnku, slnko k mraku a mrak k tebe, že si zo všetkých najsilnejší. A naozaj! Ako vieš hvízdať. Ako vieš ohýbať stromy až k zemi! Nechcel by si dať svoju dcéru za ženu môjmu synovi?“
„Kdeže, myška, kdeže ja,“ utíšil sa na chvíľu vietor, aby odpovedal. „Najsilnejšia je hora, volá sa Stará Planina. Fúkam, hvízdam, ale Stará Planina sa ani nepohne a ja si o ňu len hlavu narazím.“
A vietor sa znova rozfúkal, až sa les kolísal.
Čo robiť. Bežala teda myška k hore, k Starej Planine. Pozerá, poškuľuje po nej. Aká je vysoká a mohutná! A myška zapískala, zavolala:

„Hora, hora vysoká,
padla si mi do oka!
Ty vidíš na celý svet,
dáš mi iste radu hneď.“

Hora nepovedala nič, hory sú mlčanlivé. A myška pokračovala:
„Hora, hora vysoká, mám syna na ženenie a hľadám pre neho nevestu z najsilnejšieho rodu na svete. Zajac ma poslal k vlkovi, vlk k medveďovi, medveď k levovi, lev k slnku, slnko k mraku, mrak k vetru a vietor k tebe, že vraj ty si zo všetkých najsilnejšia. A naozaj! Aká si vysoká, aká si mohutná! Nechcela by si dať svoju dcéru môjmu synovi za ženu?“
Stará Planina sa tomu želaniu veľmi začudovala. Kdeže ona, a najsilnejšia!
„To sa ti len zdá, že som najsilnejšia na svete. Keby si vedela, čo ja zažívam. Mám v sebe niečo oveľa silnejšie, než som ja. Trápi ma to a hryzie od päty až po hlavu. Len sa pozri na moje boky, nájdeš tam obydlie toho mocného zvieraťa na každom kúsku môjho tela. Jeho sa pýtaj, za ním choď!“
A hora sa odmlčala a zahalila si hlavu do mrakov.
Myš pekne poďakovala a bežala po úbočí nadol. Netrvalo dlho a uvidela obydlie toho najsilnejšieho zvieraťa. Verte či nie ..... bola to myšacia diera. A druhá! A tretia! A ďalšia a ďalšia!
Bolo tam dier na tisíce a myší v nich ešte viac. Ako sa myš zaradovala! Myši sú teda najsilnejšie na svete! Škoda, že to nevedela skôr, mohla si ušetriť cestu aj prosenie. Chvíľu sa obzerala. Potom uvidela peknú mladú myšku, práve takú pre jej syna. Išla za ňou domov, tam sa dohodla s jej rodinou a potom už bežala po svojho synčeka. Tí tam v hore zatiaľ pripravili slávnu svadbu. Myšiakovi sa myška tiež páčila, tak už im nestálo nič v ceste. Jedli a pili, spievali a tancovali, až sa hora otriasala.
Mamička myš s myšiakom sa tiež odsťahovali do hory, mamička chcela byť blízko mladých. Či sa potom prestala báť mačiek, to vám nepoviem. Mačky z toho kraja nijako neutekali. Myši sa však z hory tiež nehýbali: mali deti a tie deti mali zase deti a tak ďalej.
Skôr aby sa teraz bála hora.