Šťastie a smola

Kedysi dávno, keď ešte ani hodiny neboli, bývali v chalúpke Ocko a Mamička, ktorým sa práve vtedy narodilo dievčatko. Dali mu meno Šťastena, pretože to pre nich bolo veľké šťastie.
Šťastenu mali rodičia veľmi radi a aj ona ich, veď bola skoro ako oni, až na jednu vec. Mala stále vo všetkom šťastie. Nikdy nič nerozbila a hoci by sa aj po podlahe z pavučín prešla, udržala by ju, pretože mala šťastie. A toto svoje šťastie rozdávala aj svojim blízkym, pretože oni mali radosť z toho, aká je šikovná, aj keď to nebolo iba jej pričinením.
Ale, ako už to býva, nie všade má každý šťastie. A tak za deviatimi horami býval mladík, o ktorého sa Ocko obával, čo s ním bude. Odmalička sa mu nič nedarilo. Už pri pôrode mu Mamička umrela. Ocko dlho premýšľal, aké meno mu má dať, až mu nakoniec dal meno, ktoré svedčilo o jeho životnej situácii. To meno bolo Svízel.
Či bol Svízel malý, alebo väčší, alebo ešte väčší, stále mal vo všetkom smolu. Keď mal ísť na trh, prepadli ho zbojníci, keď sekal drevo, zlomila sa mu sekera, keď bol obed, tak to, čo mal rád, sa pripálilo, ale to, čo rád nemal, to väčšinou zostalo v poriadku.
Raz povedal Ocko Svízelovi:
„Rozmýšľal som o tebe a možno bude lepšie, keď pôjdeš do sveta hľadať si šťastie.“ Svízela to už tiež napadlo. Súhlasil s Ockom. A o týždeň naozaj išiel.
Prešiel hlbokým lesom. Na konci lesa uvidel krčmu, ktorá predznamenávala začiatok dediny. Keďže už bola skoro tma, rozhodol sa v krčme ubytovať. Krčmár ho odviedol do jeho izby a on mu za nocľah zaplatil. Ráno, keď sa zobudil, zistil, že jeho posteľ má polámané všetky nohy. I podivil sa, že sa nezobudil. Vtom do izby prišiel krčmár. Keď uvidel posteľ, dal si zaplatiť náhradu a hosťa vyhodil.
Svízel už nemal skoro žiadne peniaze a službu vôbec žiadnu, i zašiel si k potoku a začal nahlas vzdychať:
„Prečo ja musím mať stále iba smolu, čo teraz budem robiť. Od narodenia ma stretá samé nešťastie.“
„Azda by sa s tým dalo niečo robiť.“ Započul za sebou hlas. Bola to dievčina.
„Dajže Pánboh dobrý deň.“ Pozdravil ju.
„Dobrý.“ Odpovedala mu. „Počula som, ako si sťažuješ. To, že si mal doteraz iba smolu, predsa neznamená, že by to teraz nemohlo byť naraz lepšie.“
„Ale ja som sa už taký narodil, že budem mať stále iba smolu, veď aj moje meno je Svízel.“
„To je náhoda. Ja som na tom úplne opačne. Ja mám vo všetkom šťastie. A napovedá to aj moje meno.“
„A ako sa voláš?“
„Šťastena.“ Odpovedala mu a hovorila ďalej. „Je jedna možnosť, ako by si sa mohol zbaviť svojej smoly. Stačí, keď sa nechaš odo mňa pobozkať.“ Svízel sa spočiatku vrtel, ale Šťastena ho nakoniec presvedčila, a tak ju nechal, nech ho pobozká.
V tej chvíli akoby sa všetko nešťastie vo Svízelovi obrátilo a nejako sa mu uľahčilo. Zato Šťastena akosi zbledla. Ona sama vedela, že keď ho pobozká a bude si to priať, tak jej šťastie prejde na neho a jeho smola na ňu. Svízel, vidiac, že so Šťastenou nie je niečo v poriadku, spýtal sa jej, čo sa jej stalo. Ona mu pravdivo povedala, čo pred chvíľou urobila. Svízel sa zhrozil, ale ona inak nedala, než nech to tak nechá. Chvíľu tam spolu sedeli a potom sa rozlúčili.
Od tej chvíle mala Šťastena samú smolu. Nebola na ňu zvyknutá a nevedela, ako ju zvládnuť. Keď varila, jedlo pripálila a ešte k tomu si prst porezala. Vajíčka, čo šla predávať na trh, sa jej rozbili, a tak to išlo ďalej a smola ju neopúšťala. Zato Svízel mal odvtedy samé šťastie. Dostal dobrú službu a práca, z ktorej by mu predtým vyšlo viac škody než úžitku, mu išla pekne od ruky, že ho len chválili.
Po nejakom čase, keď sa Svízelovi tak dobre darilo, spomenul si na Šťastenu, ako sa asi má. Službu skončil, veď už si zarobil dosť, a že sa vráti k Ockovi so zárobkom, ale predtým ešte navštívi Šťastenu.
Došiel na miesto, kde ju stretol, ale nenašiel ju tam. Povedala mu tam vtedy aj kde býva, tak sa rozhodol, že pôjde k nej. Keď bol blízko jej domu, uvidel ju vonku. Vyzerala o mnoho smutnejšia, múdrejšia a zmoždenejšia. Len čo Svízela zazrela, pozdravila ho a usmiala sa. On jej na pozdrav odpovedal a spýtal sa jej, ako sa má. Povedala mu všetko o tom, ako má vo všetkom smolu, ale že jej to tak veľmi nevadí, keď vie, že jemu tým priniesla šťastie. Svízel si chcel svoju smolu vziať späť, ale Šťastena to nechcela a pozvala ho ďalej.
U Šťasteny doma o tom rozprávali a povedali to aj Šťasteniným rodičom. Nato zvážnel Šťastenin Ocko a povedal, že už na to má riešenie .....
S napätím Šťastena i Svízel očakávali, čo im povie. Ocko im povedal:
„Aby nemal jeden iba šťastie alebo iba smolu, musíte sa zobrať. Potom spolu ponesiete všetko dobré aj zlé.“ Šťastena a Svízel sa na seba pozreli, potom sa usmiali a s návrhom súhlasili.
Za nejaký čas bola svadba, na ktorú pozvali aj Svízelovho Ocka. Ten sa zaradoval, keď videl, že jeho syn už nemá stále iba smolu. Za krátky čas sa novomanželom narodili dvojčatá: chlapček a dievčatko. Mená Svízel a Šťastena im už ale nedali.