Padlý anjel

Žili muž so ženou. Nemali deti, hoci si ich veľmi priali. Jedného dňa však žena pocítila, že v jej tele dozrieva nový život. Onoho večera, keď sa malo dieťa narodiť, vyšla žena pred dom a keď pozrela na oblohu, videla, že je priezračne jasná. Jedno z nebeských svetiel sa náhle utrhlo a prudko sa znášalo k zemi.
„Videla som padať hviezdu!“ bežala žena radostne oznámiť svojmu mužovi. Len čo však prešla cez prah domu, vedela. Že prišla jej chvíľa. Tej noci sa narodil Artuš, chlapec nevídanej krásy, s čistou dušou a láskavým srdcom. Svojim rodičom priniesol šťastie a radosť. Ľudia hovorievali, že keď Artuš položí svoju dlaň človeku na boľavé miesto, bolesť pominie.
Jeho matka mala dve priateľky, ktoré mali deti v Artušovom veku. Jedna z žien mala chlapca Floriána a druhá dievčatko Hanu. Hana, Artuš a Florián boli neodlučnými kamarátmi a bolo im spolu dobre, aj keď vyrástli a mali sedemnásť rokov.
Raz, keď sa Artuš pozeral na Haninu tvár, uvedomil si náhle, že k nej cíti viac než priateľstvo.
Prebudila sa v ňom túžba dievča zovrieť v náručí a bozkávať. Neurobil to však, pretože sa bál, že by sa Hana zľakla. A potom ..... bol s nimi aj Florián.
V noci nemohol Artuš zaspať. Hľadel do tmy a jeho srdce zvierala bolesť taká sladká, až sa mu tajil dych. Nemohol sa dočkať, kedy uvidí Hanu.
Len čo sa rozvidnilo, ponáhľal sa k nej.
Otvorila mu celá rozosmiata a objala ho okolo krku.
„Artuš, som taká šťastná!“ povedala, „Budeme sa s Floriánom brať.“
Artuš akoby skamenel. Stál a díval sa na Hanu.
„Nevedel som, že ho máš tak rada.“ Vypravil zo seba.
„Milujem ho už dávno, ale neodvážila som sa to dať najavo.“ Smiala sa Hana a na prste krútila zlatým zásnubným prstienkom. „Vieš, keď som bola malá, mávala som radšej Teba než Floriána. On bol občas zlý a surový, ale Ty si taký nebol nikdy. Vždy si bol milý a dobrý. „Hana letmo pohladila Artuša po tvári. „Niekedy mi pripadalo, že azda ani nie si človek z mäsa a kostí. Veď Ty si v živote nespravil nič škaredé. Preto asi milujem Floriána. A Teba, Artuš, mám rada ako brata.“
Preč bola všetka sladkosť. Len bolesť zostala.
Matka s otcom pochopili, prečo je ich syn taký smutný. A keď pri večeri oznámil, že pôjde do sveta, aby poznal cudzie mestá a cudzie zvyky, nebránili mu. Nech ide. Azda zabudne na Hanu a nájde si inú.
Artuš šiel. Pred ním nekonečný obzor, pod nohami prašná cesta. Keď sa začalo stmievať, premýšľal, či má zájsť do niektorej z dedín pri ceste a požiadať o nocľah, ale nechcelo sa mu medzi ľudí. Prenocoval v opustenom stohu a aj ďalšie dni hľadal cesty, ktoré boli od ľudí vzdialené. Túžil byť sám. Jeho myseľ bola utopená v myšlienkach. Prvýkrát v živote premýšľal o sebe. Čo mu to vravela Hana? Že nikdy neurobil nič zlé? Nikdy ho nenapadlo niekomu spraviť niečo nepekné a nechápal, ako môžu mať ľudia radosť, keď druhým ublížia. Čo je na tom zlé, že je ku všetkým milý? Márne sa snažil spomenúť si na jediného človeka, ktorý by sa správal len dobre, ale nikoho takého nepoznal. Takže je čosi v neporiadku so mnou, usúdil Artuš. Musím sa naučiť robiť zlé skutky. S tým v ten večer zaspal a druhý deň si to namieril k najbližšej dedine. Došiel až na trhovisko. Tu sa mi konečne podarí spáchať niečo skutočne zlé, zaradoval sa.
Pri klenotníckom stánku stál muž. Zo zadného vrecka jeho nohavíc mu trčala zlatá retiazka od hodiniek. Artuš sa k mužovi prikradol a hodinky mu z vrecka vytiahol. Skryl ich v dlani a bežal preč. Muž si ničoho nevšimol. Mal v tej chvíli iné starosti, ale o tom Artuš nič netušil.
Klenotník na muža cez pult kričal:
„Ukradli ste mi hodinky, pane! Pred chvíľou ležali tu na tomto mieste a teraz tu nie sú a sme tu len Vy a ja!“
Muž šermoval rukami a neisto sa bránil, že nič nevzal.
„Dobre, zavoláme žandárov.“ Rozhodol klenotník a ťahal muža k opodiaľ stojacim mužom v uniformách.
„Tento chlap mi ukradol zlaté hodinky.“ Povedal klenotník.
„Nie som žiadny zlodej!“ bránil sa muž.
Žandári ho prehľadali a naozaj nič nenašli.
„Poďme sa pozrieť k Vášmu krámiku,“ rozhodli žandári, „možno na niečo prídeme.“
Medzitým Artuš so svojou korisťou prudko dýchal v bočnej uličke. Hodinky mu v dlani pálili horšie než oheň. Akási tajná moc ho ťahala späť na trhovisko. Nemohol inak. Rozbehol sa späť. Klenotníkov stánok bol opustený, okradnutý muž tam už nebol. Ale Artuš sa tej strašnej veci musel zbaviť za každú cenu. Bleskovo položil hodinky na pult a ukryl sa v dave.
Keď žandári s klenotníkom a okradnutým zlodejom došli k stánku, kývol jeden zo žandárov na klenotníka:
„Ukážte, kde hodinky ležali.“
Klenotník prekvapene krútil hlavou. „Sú tu. Ležia presne na tom mieste, kde boli predtým.“
Artuš sledoval všetko z diaľky. Dúfal, že spáchal zlý skutok a namiesto toho zasa spôsobil len dobro.
V noci sa mu prisnil zvláštny sen. Snívalo sa mu, že mu medzi lopatkami vyrástli dva malé výrastky. Ráno sa snažil miesto na svojom chrbte nahmatať, ale nedosiahol tam. Pomyslel si, že to bol predsa len sen. Niekoľko mesiacov Artuš putoval a kade išiel, tam sa snažil páchať zlo, ale to sa pod jeho rukami vždy zmenilo na dobro. Jeho sny boli čoraz čudnejšie. Ocital sa v neznámych svetoch, vznášal sa a lietal. Čím častejšie tieto svety v spánku navštevoval, tým sa mu zdali povedomejšie, známejšie. Akoby v nich kedysi býval. Aj cez deň teraz cítil dva hrbolčeky na svojom chrbte a bol čoraz zmätenejší a nešťastnejší, že sa tak veľmi odlišuje od svojich blížnych. Vo svojej osamelosti sa bál, že je chorý, že sa azda narodil postihnutý niečím, čo mu nedovolí byť súčasťou ľudskej spoločnosti. Pritom však ku všetkým ľuďom cítil obrovskú lásku. Bol však sám. Odcudzený. Vzdialený.
Nemohol už ďalej. Vyšplhal na vysokú skalu a hľadel do tmavej priepasti pod sebou. Neponáhľal sa. Smrti sa nebál. Bol pokojný. Cítil, že prišiel deň, keď sa má naplniť jeho osud. A domnieval sa, že ho má vo svojich rukách.
Skočil.
Ale nepadal.
Jeho telo sa vznieslo a veľkou rýchlosťou stúpalo.
Artuš vystúpil nad oblaky do sveta nebeských bytostí. Do sveta bez tiaže, do sveta, kde hmota bola každému ľahostajná. Na svojich neviditeľných krídlach doplával Artuš až k vzdušnému chrámu. Jeho bránu strážili dvaja anjeli s ohnivými mečmi a iní anjeli, rôzneho vzhľadu a dôstojnosti boli zhromaždení vnútri. Najdôstojnejší z anjelov so zlatou aurou okolo čela Artušovi pokynul:
„Pristúp ku mne.“
Artuš poslúchol a sklonil pred dôstojným anjelom hlavu.
„Teraz vieš, kto si.“ Povedal archanjel a Artuš prikývol. On nikdy nebol človekom.
„Každý z nás má svoje poslanie a svoje úlohy.“ Vysvetľoval archanjel. „Ty si bol zoslaný na zem, aby si v podobe človeka konal dobro. Bolo Ti dané ľudské telo, ľudský rozum a ľudské srdce. Musilo Ti však byť odobraté vedomie toho, kto naozaj si. Vypršal čas. Tvoja úloha je splnená. Vitaj späť medzi nami, brate.“
Artuš nebol však šťastný. Akoby mu v hrudi stále bilo ľudské srdce. Pripadal si polapený medzi oboma svetmi ..... nebeským i pozemským ..... a ani k jednému akoby nepatril. Poprosil dôstojného archanjela, či by sa mohol vrátiť na zem. Po dlhom váhaní a rozjímaní si Artuša povolal a povedal mu:
„Vidím, brate, že v Tebe zostal kus ľudského srdca. Ak je to Tvoje želanie, vráť sa do sveta ľudí. Ale pamätaj na to, že nesmieš nikomu prezradiť, kto si. Konaj dobro tak, ako predtým, ale v ľudskej podobe a primeraným spôsobom.“ Dôstojný anjel si Artuša meral starostlivým pohľadom, „Musíš mať vždy na mysli, že nesmieš skrížiť cestu inej bytosti, nech už prichádza z nebeských výšin alebo pekelných hlbín. Každý má svoje poslanie. A vyhýbaj sa ohňu, brate. Nikdy sa nesmie dotknúť Tvojich krídel, ktoré sú pre človeka neviditeľné.“
O chvíľu neskôr Artuš stál na vysokej skale a hľadel do priepasti. Teraz však vedel, kým je a kým nie je. Rodičia ho doma privítali s veľkou radosťou. Hana s Floriánom mali teraz veľký dom, v maštali pár pekných koní, v chlieve dve kravy a obrábali lán poľa. Nedávno sa im narodilo dievčatko Isabela. Artuš videl, ako sa jeho priatelia zmenili. Floriánova tvár bola neúprimná, úsmev krivý a ruky sa mu chveli. Hana stratila svoju jemnú krásu, oči jej už nežiarili. Celý deň sa neusmiala, bolo jej jedno, či svieti slnko alebo prší. Skrine mala plné šiat, v špajzi jedla dosť a v truhle sa hromadili peniaze.
Artuš smutne sedel za bohato prestretým stolom a pozeral sa na svojich priateľov. Bolo mu ľúto, že sa ich radosť zo života scvrkla na veľkosť malej zlatej mince. Nemohol pochopiť, ako sa s dvoma ľudskými bytosťami, ktoré tak miloval, mohla stať takáto zmena. Keď sa však vo dverách objavil ďalší hosť, pochopil.
Muž, ktorý vošiel, bol zavalitý, hnedé, kučeravé vlasy mu padali do temných očí. Tie oči žiarili pekelným ohňom. Bol to diabol v podobe človeka. Ako sa pekelníkove oči stretli s Artušovými, obaja vedeli, s kým majú tú česť. Artuš na sebe nedal nič poznať, pekelník sa uškrnul.
Florián a Hana vítali návštevníka ako dobrého známeho. Počas večera sa Artuš dozvedel, že sa chlapík volá Damián. Prišiel do dediny krátko po Artušovom odchode, kúpil starú kováčňu a pre Floriána sa stal priateľom a dobrodincom. Zoznámili sa nad pohárikom v krčme a Damián Floriánovi veľkoryso požičal dosť, aby si mohol zariadiť malé hospodárstvo. S vrátením sa neponáhľal. Veď sú priatelia.
Artuš sa vrátil domov s ťažkým srdcom. Damiánovi a jeho kováčni sa vyhýbal. Vídal ho len u Floriána a Hany. Svojou prítomnosťou sa ich snažil chrániť pred zlou mocou. Damiánovi to nebolo po chuti a čoskoro začal zasievať do Floriánovej duše semienka žiarlivosti. „Všimol si, ako sa Artuš pozerá na Tvoju ženu?“ šepkal Floriánovi nad pohárikom pálenky. „A videl si, ako sa na neho ona usmieva?“
Jedného večera vypil Florián viac než obvykle a keď sa vrátil domov, zastihol tam Artuša a Hanu. Niečomu sa práve smiali. Florián sa zarazil na prahu. Artuš naňho pozrel a uvidel, ako otvorenými dverami za Floriánom vstúpila bohyňa pomsty. Usmiala sa na Artuša a ľavou rukou zakryla Floriánove oči. Opitý a túžbou po pomste oslepený, schmatol Florián nôž, ktorý ležal na stole, a napriahol ho na Hanu. Bol by prebodol Hanino telo až do srdca, keby Artuš v poslednej chvíli nevložil svoju dlaň medzi hrot noža a Haninu hruď. Zbraň narazila na jeho dlaň ako na kameň, zlomila sa v polovici a úlomky padli na zem.
Artuš pozrel do rozhnevaných očí bohyne. „Neprislúcha Ti rozhodovať o ľudských osudoch, brate.“ Povedala. „Nebudem s Tebou bojovať, ani ja nemôžem rozhodnúť o Tvojom osude. Nezabúdaj však, kým si, a tiež pamätaj na to, kým by si sa mohol stať!“ Nato bohyňa pomsty zmizla.
Florián stál uprostred miestnosti a v ruke ešte stále zvieral to, čo zostalo z noža. Hana si k prsiam tlačila dieťa. Artuša si ani jeden z nich nevšímal. Pozerali sa jeden na druhého. Ani jeden z nich si neuvedomil, že len vďaka Artušovi sa nestalo to, čo sa nezvratne malo stať. Boli pohltení hrôzou, akoby sa len pomaly vracali zo sveta temného šialenstva.
Všetko by sa azda bolo obrátilo k lepšiemu, keby čoskoro potom neochorela Floriánova a Haninina dcérka Isabela. Lekár bezmocne zvesil plecia, keď ju prezrel. Je to také vážne, že nie je pomoci.
Hana sedela pri dcérinej postieľke v noci, vo dne a prosila Boha, aby Isabelku zachránil. Florián upíjal svoje zúfalstvo v krčme s Damiánom. Artuš býval s Hanou, chcel jej dodať sily, až uvidí prichádzať anjela smrti. Vysvetľoval Hane, že si asi Boh praje, aby Isabela zomrela a utešoval ju, že sa čistá duša jej dcéry bude mať na onom svete dobre. Hana sa rozplakala.
„Keď teda ani Boh nepomôže, budem sa modliť k diablovi, aby dal Isabele život.“ Vykríkla.
Artuš sa zľakol. Dievčatko v perinkách začalo prudko dýchať a on uvidel anjela smrti, ako stojí pri hlave dieťaťa. Hana akoby jeho prítomnosť vytušila, postavila sa k oknu, zodvihla ruky nahor a chystala sa volať diabla.
Artuš položil svoju ľavú ruku dieťaťu na čelo a pravou pažou zadržal ruku anjela smrti. Pozreli si do očí. „Nerobíš dobre, brate.“ Povedal anjel smrti.“Nie si pánom nad životom a smrťou. Nikomu si svojím skutkom neprospel. Ani sebe. Ľudský osud sa vždy naplní.“ A zmizol.
Isabela otvorila oči a posadila sa na posteli. Bola zdravá ako predtým. A Hane sa do tváre vrátil úsmev. Oči jej zaiskrili. Pochopila, že všetko bohatstvo je nicotné oproti ľudskému šťastiu.
Florián sa topil v pálenke a vo výčitkách svedomia. Bál sa sám seba a hanbil sa. Nepracoval, celé dni presedel s hlavou v dlaniach, pred sebou fľašu. Svedomie hrýzlo jeho vnútornosti. A po jeho boku priateľ Damián.
Hana už mala Floriána a jeho pitia dosť. Nemohla už s Floriánom žiť pod jednou strechou. Jedného večera mu oznámila:
„Odchádzam s Isabelou preč. Zostaň si tu sám.“ Chcela vziať uzol, ktorý si už pripravila, ale Florián jej ho surovo vytrhol z ruky.
„Tak to teda nie!“ vykríkol. „Vy ste to jediné, čo mám! Vy odo mňa neodídete. To nech nás radšej všetkých vezme čert!“
Ako vyriekol tie slová, schmatol z ohniska horiace poleno a hodil ho na bielizeň, ktorá sa vysypala z Haninho uzla. V okamihu bol celý dom v plameňoch.
Artuš sa ponáhľal. Pred horiacim domom však už stál diabol.
„Zavolal ma,“ chechtal sa, „Všetci sú v mojej moci. Prišiel si neskoro. Ich ľudské telá spaľujú plamene, ich duše nemôžeš zachrániť. Prepadli peklu.“
Artuš rozopäl svoje krídla a pristúpil k diablovi.
„Budeme o nich bojovať.“ Navrhol.
„Dobre!“ súhlasil diabol, odhodil plášť a aj on rozopäl krídla.
Tej noci ľudia videli nad horiacim domom krížiť sa biele a červené blesky. Boj trval celú noc a rovnako dlho horel Floriánov dom. Až nad ránom Artuš náhle od únavy zakolísal a diablovi sa podarilo uštedriť mu zásah, ktorý zvrhol anjela dole. Artuš by bol včas zamával krídlami a vzniesol sa skôr, než by sa dotkol zeme, ale na nešťastie jedno z jeho krídel ožihol plameň. Artuš stratil vládu nad svojím telom a zrútil sa do tlejúcich trosiek domu. Jeho pozemské telo strávil oheň.
Ľudia pochovali jeho kosti a nikto nemal tušenie, čo sa stalo so skutočným Artušom.
Jeho nebeské telo ležalo bezvládne na zemi, krídla spálené. Dôstojný archanjel pozrel zo svojich výšin a povedal:
„Tam leží padlý anjel. Nech sa ho ujmú Tí, ku ktorým teraz patrí.“
Z hlbín pekelných sa zjavili dvaja diabli, schmatli Artušovo telo a vykonali, čo im bolo nariadené. Artuš bol jedným z nich.