Huslista a tancujúce prasiatka

Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden gróf a ten si držal na svojom zámku huslistu, ktorý mu veľmi krásne hrával a odháňal mu tým zlú náladu. Jedného dňa však gróf zomrel a chudobný huslista prišiel o svoju obživu, lebo dedičia ho zo zámku vyhnali a nechali ho ísť žobrať. Tak hral na svoje husle pred dverami chudobných i bohatých, raz dostal peniaz, raz chlieb, ale bolo to pre neho dosť ťažké živobytie, pretože predtým žil lepšie, a tak bol často naozaj zachmúrený, často bližšie k plaču ako k smiechu.

Jedného večera prišiel do lesa, ľahol si tam pod dub, pomodlil sa a zaspal. Keď sa ráno prebudil, stál pred ním starec so šedivými vlasmi, pozeral sa na neho a opýtal sa: „Čo ti chýba, milý muzikant? Ja som si myslel, že taký človek ako ty musí byť stále veselý.“ Huslista sa mu posťažoval a starec povedal: „Môžem ti pomôcť. Choď ďalej týmto lesom, až prídeš k starému polorozpadnutému zámku, vojdi dovnútra, ale ničoho sa nedotýkaj, kým neprídeš do izby, kde stojí košík s tromi prasiatkami, tie si vezmi, tie sú tvoje šťastie.“ „Ako tomu mám rozumieť?“ opýtal sa huslista a starec odvetil: „Keď budeš hrať na husle, budú tancovať. Vezmi ich so sebou na kráľovský zámok, tam žije princezná, má dvadsať rokov a ešte sa nikdy neusmiala. Kto ju rozosmeje, dostane ju za ženu, tak to dal kráľ vyhlásiť. A ona sa bude smiať, keď uvidí tvoje tancujúce prasiatka. Teraz už vieš dosť. Keby ti ešte niečo chýbalo, pomysli na mňa a ja budem hneď pri tebe.“

Huslista starcovi poďakoval a išiel lesom ďalej, kým neprišiel na veľkú čistinu, kde stál zámok. Zvonka vyzeral celkom spustnutý, ale keď vošiel dovnútra, bol veľmi krásny. Na nádvorí uvidel rybník, na ktorom plávali tri čierne labute, ktoré smutne zvesovali hlavy. V komnatách boli nahromadené veľké poklady, ale všetko bolo pokryté čiernym súknom. V tej poslednej naozaj našiel košík s tromi prasiatkami, a tak si ho vzal a obrátil sa späť. Pred zámkom vytiahol svoje husle a spustil skočnú. Vtedy z košíka vyskočilo prvé prasiatko, postavilo sa na zadné, zakrútilo chvostíkom a dalo sa do tanca. Potom sa pridalo aj druhé a tretie, až tancovali a poskakovali všetky tri a k tomu ešte kvičali tak, že huslista od smiechu div nezomrel. Tak sa mu opäť vrátila odvaha a dobrá nálada a vydal sa ku kráľovskému mestu.

Tam sa postavil na zámocké nádvorie a začal hrať na husle a hral tak krásne, že kráľ s celou rodinou pristúpili k oknám, medzi nimi aj krásna princezná. Keď huslista uvidel jej smutnú a neutešenú tvár, otvoril košík a z neho vyskočili jedno po druhom prasiatka a tancovali tak smiešne, že princezná sa od samého smiechu nemohla spamätať a volala a prosila, aby tie prasiatka zase zatvoril, inak od smiechu umrie. Tak zavolali huslistu na zámok a kráľ sa ho pýtal, čo chce za svoje prasiatka. „Nepredám ich,“ povedal huslista, „pretože tancujú, len keď hrám ja. Ale želám si princeznú za ženu, lebo som ju rozosmial.“ „To sa rozumie samo sebou, poďme za ňou,“ povedal kráľ, ale keď k nej prišli a povedali jej, že huslista je jej snúbenec, rozhnevala sa, lebo bola pyšnej a povýšeneckej mysle. „Keď ti môj otec dal úlohu, aby si ma získal,“ povedala, „tak ti dám aj ja jednu, tri noci musíš prenocovať v zakliatom zámku v lese. Teraz choď a nechoď mi na oči skôr, kým tú úlohu nesplníš.“

Tak išiel huslista smutne preč a kráľ, ktorému to bolo ľúto, ho zaviedol do krásnej komnaty a dal ho pohostiť. Ale chlapec nič nejedol ani nepil, ani nezostal na zámku, ale išiel do lesa. Vtedy sa mu vynorilo, čo mu povedal starec, a tak naň úpenlivo pomyslel a on hneď stál vedľa neho, bolo to tak rýchlo, ako keď zrazu vyjde slnko spoza mrakov a človek vedľa seba uvidí svoj tieň. „Čo ti chýba? Vyzeráš tak smutne,“ opýtal sa starec. Huslista mu všetko porozprával a dostal rady, takže sa potom s veselým srdcom vydal na zakliaty zámok. Bol to ten istý zámok, odkiaľ vyzdvihol tri tancujúce prasiatka. Keď prišiel na dvor, tie tri labute zdvihli hlavy a tĺkli krídlami, akoby sa tešili. Ale on sa neobrátil k nim, ale išiel do štvrtej z čiernych komnát, kde stál stôl s rozličnými pokrmami, a nechal si chutiť. Okolo jedenástej hodiny v noci vzal z postele, ktorá stála v komnate, niekoľko vankúšov a ľahol si na ne na podlahu, ako mu starec prikázal, ale nemohol zaspať. Neležal dlho, keď sa dvere otvorili a dovnútra sa vkĺzol veľký had, priplazil sa až k nemu a položil svoju studenú hlavu na jeho pravé ucho. Čoskoro nato sa dvere otvorili znova, prilezol druhý had, ktorý mu položil hlavu na ľavé ucho. Nakoniec prišiel tretí had, ten si mu ľahol svojím studeným telom cez krk, a ako bol ťažký, drvil ho ako mlynský kameň. Tak zostali všetci traja ležať do polnoci, potom sa zase dverami vyplazili von a zmizli. Huslista vstal, ľahol si do postele, kde po tom prežitom strachu spokojne zaspal, lebo predtým mu bolo úzko, to si človek vie predstaviť.

Ráno stáli raňajky už pripravené na stole, a tak ich nenechal vychladnúť, lebo mal obrovský hlad. Potom sa prechádzal po zámku a prezeral si komnaty. Nakoniec prišiel na zámocké nádvorie k rybníku, tu labute priplávali až k nemu a boli k nemu priateľské. Ale neboli už celé čierne ako deň predtým, ale hlavy a krky mali snehobiele. Huslista ich hladkal po perí a ony naňho pozerali očami takými múdrymi, že mu z toho bolo zvláštne pri srdci. Tak plynul čas až k večeru, keď si opäť pripravil svoje lôžko a čoskoro sa priplazili tí traja hadi a položili sa naň rovnako ako predošlú noc. Tentoraz ho ten, čo mu ležal na krku, tlačil ešte viac, ale chlapec sa ani nepohol, kým nebolo dvanásť hodín a oni nezmizli.

Keď ráno prišiel k rybníku na zámockom nádvorí, tu na vode veselo plávali labute a boli biele až po chvost, na ktorom mali ešte niekoľko čiernych pier. To ho veľmi potešilo, takže mu ten deň ubehol, ani nevedel ako. V nasledujúcu noc to šlo opäť ako tie dve predošlé, len ten tretí had ho tentoraz tlačil tak, že to sotva vydržal, musel pozbierať všetky svoje sily, aby nekričal. Keď však hadi o dvanástej zmizli, zámok sa otriasol a zapraskalo to v ňom, akoby sa mal zrútiť, a potom bolo úplné ticho. Ráno vstal zavčasu, aby sa pozrel na svoje milé labute, ale keď otvoril dvere komnaty, šiel mu v ústrety rad sluhov a slúžok a nakoniec tri krásne panny, ktoré k nemu pristúpili a povedali: „My sme boli tie tri hady a tie tri labute, ty si nás vyslobodil z nášho zakliatia. Teraz ideme domov k svojmu otcovi a darujeme ti na poďakovanie zámok aj so všetkými pokladmi, ktoré sú v ňom.“ Potom sa s ním rozlúčili, nasadli do koča a odišli preč.

Teraz sa mu na zámku začalo nudiť, a tak sluhom prikázal, aby mu zapriahli do toho najkrajšieho koča tých najkrajších koní, a išiel na kráľovský zámok. Tam všetko porozprával kráľovi a ten ho zaviedol k princeznej a povedal: „Nasadil pre teba svoj život, teraz sa zaňho musíš vydať, on ťa uživí, lebo má zámok plný bohatstva.“ Princezná odvetila: „Tie poklady mi nestačia, najprv nech od marockého kráľa prinesie peniaze, ktoré nám tento už roky dlhuje, má to byť celá pokladnica.“ Toto kráľa naozaj nahnevalo, ale bol slabý a princezná veľmi svojhlavá, a keď niečo chcela, tak si to presadila. Tak huslistovi nezostávalo nič iné, len sa poobzerať, ako splní túto úlohu. Vyšiel pred mesto, pomyslel na starca a ten stál hneď pred ním. „Zdáš sa zase pekne smutný, čo ti chýba?“ opýtal sa starec a on mu porozprával o novej úlohe, ktorá je taká ťažká, že nevie, ako si s ňou človek bez veľkej flotily s mnohými námorníkmi poradí. Starec povedal: „Vezmi si na cestu peniaze zo svojho zámku a vydaj sa na more. Cestou natrafíš na statných pomocníkov, tých vezmi so sebou, budú ti na veľký úžitok.“ Tak sa huslistovi opäť vrátila dobrá nálada, napchal si v zámku vrecká peniazmi a vydal sa na cestu.

Cesta ho viedla hlbokým čiernym lesom, a keď v ňom putoval celý deň, začul rachot a hrmot, akoby padali stromy. Išiel za tým zvukom a tu uvidel chlapa, ktorý vytrhával duby ako steblá trávy, kládol ich na hromadu, potom okolo nich ovinul mladý dubčok a zviazal ich dohromady. „Čo to robíš a kto si?“ opýtal sa ho huslista. „Kto som? Predsa Janko,“ povedal obrovský chlap, „ten, čo pil sedem rokov materské mlieko a sedem rokov levie mlieko. Moja matka perie veľkú bielizeň a potrebuje trochu toho chrastia.“ „To je jeden z nich,“ pomyslel si huslista a povedal: „Počúvaj, niečo ti poviem, dám ti jedlo a dobrú mzdu, pôjdeš so mnou?“ „Rád,“ povedal Janko, „ale najprv zaniesiem matke tú otep.“ To urobil a čoskoro sa vrátil, potom títo dvaja išli ďalej a huslista bol rád, že našiel takého statného druha.

Keď cestovali niekoľko dní, dorazili na horský hrebeň a v doline videli sedemdesiatsedem veterných mlynov, ktoré sa všetky veselo točili, hoci nefúkal žiadny vietor. Na druhej strane hory stretli chlapa, ktorý si držal jednu nosovú dierku a tou druhou fúkal, čo to dalo. „Čo tu robíš?“ opýtal sa huslista a chlap odvetil: „Či nevidíte, že držím v pohybe tie veterné mlyny tam dole?“ „Tak si na to vezmi obe nosové dierky,“ povedal huslista. „To by bola pekná mela,“ povedal chlap, „to by tie mlyny odleteli preč, človek by po nich nenašiel ani stopu.“ „Počúvaj, čo ti poviem, dám ti obživu a dobrú mzdu, keď pôjdeš s nami,“ ponúkol mu huslista a Fúkač s tým súhlasil, lebo tu bol za svoju námahu platený mizerne.

Tak ťahali ďalej v troch, keď tu dorazili na veľkú lesnú čistinu, kde bolo zajacov i srncov nesčíselne. Medzi zverou poskakoval nejaký chlap, rád by chytil nejakého zajaca či srnca, ale aj keď zver bola čulá, on vždy skočil tak ďaleko, že preskočil. „Čo tu robíš?“ zvolal huslista a chlap odvetil: „To predsa vidíte sami, chcem chytiť niektorého z tých zajacov, ale oni bežia tak pomaly, že ich vždy preskočím, a s tými srncami to nejde o moc lepšie, tí sú tiež pomalí.“ „Ty si môj človek,“ povedal huslista, „ak chceš, poď so mnou, dám ti dobrú mzdu aj stravu.“ „Dobre,“ povedal Skokan a šiel s ním.

Teraz už nemali k moru ďaleko a natrafili práve na loď, ktorá plávala do marockého kráľovstva, a tak sa nalodili a čoskoro boli na šírom mori. Vtedy videli z diaľky prichádzať tri lode, ktoré sa k nim hnali s napnutými plachtami. „Beda, teraz sme stratení! To sú lode námorných lupičov!“ zvolal lodivod. Vtedy Fúkač povedal: „Len nech priplávajú ešte bližšie, rád sa pozriem, ako taký pirát vyzerá. Potom sa o nich postarám.“ Keď boli pirátske lode celkom blízko, ich kapitán zvolal: „Teraz sa vzdajte, alebo vás všetkých pobijeme!“ „Čo to hovoríš? To myslíš vážne?“ opýtal sa Fúkač a zľahka vyfúkol z jednej nosovej dierky a vtedy sa jedna z lodí vzniesla do vzduchu, tam sa prevrátila a spadla do vody, potom to skúsil s oboma nosovými dierkami a človek nevedel, kam sa tie dve druhé lode vlastne podeli. „To máš za svoju veľkohubosť,“ povedal Fúkač a išiel späť k svojim kamarátom.

Nasledujúceho dňa priplávali do marockého kráľovstva a huslista sa nechal uviesť ku kráľovi, ktorý sa smial, keď mu odovzdal správu a chcel peniaze. „Môžeš si z toho vziať, koľko unesie jeden muž, ale viac ti nedám ani zlatku! Odkáž svojmu kráľovi, že ak chce viac, nech si pre to príde sám!“ „S tým som úplne spokojný,“ povedal huslista, „nechcem viac, než unesie môj kamarát Janko.“ Potom nechal huslista zavolať niekoľkých stolárov, aby mu z tvrdého dreva vyrobili obrovskú truhlicu a postavili ju pred kráľovu pokladnicu. Kráľ sa smial, až sa za brucho chytal, keď to videl, a dal do truhlice nosiť jedno vrece zlata za druhým, ale toľko, aby truhlicu naplnil, ich nakoniec nemal. Vtedy prišiel Janko, pozrel sa na truhlicu a povedal: „Čo to má znamenať? Je napoly prázdna! Musí byť plná, inak mi to nestojí za námahu.“ Vtedy sa kráľ smial ešte viac, ale huslista povedal: „Necháme to tak, poď, Janko.“ Janko truhlicu schmatol, posadil si ju na chrbát a vydal sa s huslistom a oboma kamarátmi preč. Kráľa smiech vmžiku prešiel a bežal, ako najrýchlejšie vedel, na zámok, kde vydal rozkaz, aby tých štyroch prenasledovalo celé vojsko, delostrelci i kavaléria. Zatiaľ títo štyria prišli k mestskej bráne, ale truhlica bola oveľa väčšia a nechcela cez ňu, a tak sa Janko sklonil, nabral na truhlicu aj celú bránu a kráčal ďalej k moru. Sotva však mali mesto za chrbtom, zdvihol sa veľký krik, ako sa na nich rútila celá marocká armáda. „Počkať! To je zábava pre mňa!“ zvolal Fúkač a pootvoril jednu nosovú dierku, vtedy celá armáda vyletela do vzduchu ako čierny oblak prachu a letela cez mesto, bola to radosť pozorovať. Potom sa nerušene nalodili a išli späť do svojho kráľovstva.

Teraz by mala byť princezná spokojná, ale vyzeralo to, akoby huslistu skôr nenávidela. Keď jej ten nepredstaviteľne obrovský poklad priniesol, povedala: „To je skvelé a vydám sa za teba, ale musíš mi na svadobnú pečienku zaobstarať troch srncov, ale nesmú byť zabití, zastrelení ani uštvaní psami.“ „Tak to môže byť svadba hneď zajtra ráno,“ povedal huslista, „tých troch srncov vám zaobstarám ešte dnes.“ „Najprv ich chcem vidieť,“ povedala princezná, a tak išiel za kamarátmi a poslal Fúkača na koniec lesa, ktorý sa ťahal k hlavnému mestu, aby tam najprv zafúkal jednou nosovou dierkou. Potom zviazali Skokanovi nohy, aby nemohol skákať príliš rýchlo, a Janka poslal s veľkým vrecom pred les. Keď Fúkač zafúkal, vybehlo z lesa na tisíc kusov zveri, Skokan za nimi behal a nazbieral pol tucta srncov a zaniesol ich Jankovi, ktorý ich strčil do vreca. Keď bolo vrece plné, išiel huslista so svojimi druhmi opäť na zámok.

Pred zámkom uzavreli ulice a Janko otvoril vrece, vtedy vybehlo von osemsto srncov. Huslista išiel k princeznej a povedal: „Teraz si z nich môžete tri vybrať na svadobnú pečienku.“ Teraz už nemohla nič robiť, musela si huslistu vziať a kráľ ho hneď vymenoval za vicekráľa. Tí traja služobníci dostali dobré zaopatrenie na celý život. Teraz by huslista rád poďakoval starcovi a pomyslel si: „Keby tu tak teraz bol.“ Vtedy stál starec vedľa neho a on mu padol k nohám a prosil ho, aby mu povedal, ako sa mu môže odvďačiť. Starec povedal: „Vypratáj mi jednu komoru v tvojom zámku, kde sa môžem každú novoročnú noc vyspať, lebo len raz za rok sem prídem, to bude tvoja vďaka a moja odmena.“ Tak sa stalo a v zámku bývalo šťastie a už nikdy neodišlo.