Bacílkovci

Bacílkovci sa už zase sťahovali. A tak to bolo stále. Nikde sa nedokázali zabývať natrvalo. Tentoraz si našli malý, ale pekný dom a v ňom pohodlný byteček.
„Tu sa nám bude krásne bývať,“ povedala pani Bacílková a hneď začala vybaľovať.
„Je tu útulne a teplo!“ pridal sa pán Bacílek a pripevnil na stenu prvý obrázok.
„Ale je tu málo miesta, nebudeme mať kde sa hrať,“ škaredili sa Bacilčatá.
„Tak sa chopte práce, nech máme rýchlo všetko na svojich miestach a bude aj priestor na hranie,“ svorne nabádali rodičia a sami išli príkladom.
„Čo myslíš, visí tento obraz dostatočne vysoko, mama?“

„Nie, pripevni ho o kúsok nižšie, oco!“ Pani Bacílková vybaľovala jeden obrázok za druhým, podávala ich členom svojej početnej rodiny a tí ich o prekot pripevňovali na steny, kam sa dalo a kam dosiahli.

„Mami, bolí ma hrdlo,“ pofňukávala Barunka.
„Ale nie, to je pohroma! Budeme musieť zájsť k pani doktorke,“ rozhodla mamička, ovinula Barunke krk šatkou s lienkami a o chvíľu sedeli v čakárni detskej lekárky.

Bola to veľmi milá a dobrá pani. Pekne sa na dievčatko usmiala:
„Tak čo ťa trápi?“

Barunka jej to povedala a na vyzvanie otvorila ústočká a povedala „ááá“. Pani doktorka odložila špachtľu a pokývala hlavou:
„No jasné, už je to tak, nasťahovali sa ti do hrdla Bacílkovci aj so svojou obrazárňou. Teraz si tam vešajú tie svoje exponáty a teba to škriabe. Ale na to máme jednoduchú pomoc. Pošleme na nich políciu v spreji, tá si s nimi už poradí.“

Mamička dostala recept, Barunka obrázok pre radosť a sestrička už volala do čakárne: „Ďalší!“

Striekanie spreja do hrdla veľmi príjemné nebolo. Ani pre Barunku, ani pre Bacílkovcov. Veď Bára, tá o chvíľku o ničom nevedela, ale u Bacílkovcov bol poprask. Už ich zase vyháňali z nového bytu. Nahrnulo sa k nim pár strážcov poriadku a vraj:
„Tak panstvo, balíme! Tu nemáte čo robiť!“ Ocko Bacílek si postavil hlavu:

„My sa odtiaľto nepohneme, páči sa nám tu. Nemôžete nás predsa donekonečna odevšadiaľ vyhadzovať!“
„Nielen môžeme, ale aj musíme. Vaša vášeň pre obrázky na stenách spôsobuje ľuďom bolesť, a to nejde. Vezmite si príklad z niektorých vašich tetičiek a strýkov. Nemusíte chodiť ďaleko, Mikroflorovci bývajú v rovnakom dome ako vy, len o pár poschodí nižšie a starajú sa, aby Barča správne hospodárila s tým, čo zje. Laktobacilovci žijú v mliekárňach, usilovne pracujú pri výrobe jogurtov a ľudia ich majú radi. A takých užitočných baktérií je veľa aj inde. Ale je medzi vami aj veľa takých, ako ste vy, takých, ktorí ľuďom škodia, a preto sme tu my, aby sme vám v tom zabránili.

Tak hybaj odtiaľto! A premýšľajte, či sa vám tá vaša galéria vôbec oplatí,“ poučil vykutanú rodinku najplecnatejší policajt.

Bacílkovcom teda nezostávalo nič iné, len poslúchnuť a začať zase obrázky zo stien snímať. Nemali na to chuť, takže im to išlo pomaly. Polícia nezaháľala a pribehla na pomoc. Barunka ešte pristriekla posily, takže do večera nezostalo po škriabaní v hrdle ani pamiatky. Len ešte chvíľu trochu pokašliavala. To preto, že ju Bacílkovci šteklili nôžkami, keď opúšťali hrdlo. Čoskoro to už zase skúšali inde. Bacílkovci sú zrejme nezničiteľní. A vedia ľudí poriadne potrápiť.