Ako sa Lála a Truhlík vybrali na vianočné trhy

Lála a Truhlík sa čoraz viac tešili na blížiace sa Vianoce. Vianočné pečivo už bolo napečené, doma to ešte voňalo vanilkou a škoricou, a oni rozmýšľali, čo by zase podnikli. Doma sa totiž poriadne nudili, a tak by to chcelo vyraziť niekam von. Lenže kam? Vtom Lálu niečo napadlo. „Truhlík, čo keby sme sa išli pozrieť do mesta na Vianočné trhy?“ navrhol. Truhlík naňho nechápavo pozrel. „Čo sú to tie Vianočné trhy?“ Ešte o nich totiž nepočul. „To presne neviem,“ poškrabal sa Lála pod bradou, ani on na nich nikdy nebol. „Ale pani o nich včera hovorila so susedou a vravela, že tam majú azda všetko,“ opakoval, čo včera započul. „Čo všetko?“ nechápal stále Truhlík. „No to by sme práve zašli zistiť,“ vysvetlil mu Lála svoj plán. „Aha, tak dobre,“ súhlasil Truhlík.

A tak sa hneď vybrali do mesta. Veď to nemali ďaleko, o polhodinku boli skoro na námestí, z ktorého hrala hudba. Uprostred námestia stál veľký strom ozdobený farebnými guľami a svetlami. A už z diaľky sa k nim niesli rôznorodé vône. „Teda Lálo, tu sa mi bude páčiť,“ svietili Truhlíkovi oči nadšením. Aj Lála sa tešil, ako si tu všetko poprezerajú. Došli až k prvým stánkom a zastavili sa. Kde začať? Stánky stoja jeden vedľa druhého, v každom je niečo zaujímavé a všade medzi nimi je plno ľudí. „Hlavne sa musíme držať pokope,“ varoval Lála Truhlíka. Chcel sa s ním ešte dohodnúť, kadiaľ pôjdu, lenže v tej chvíli už niečo stihlo upútať Truhlíkovu pozornosť a ten sa rozbehol preč. Lála chcel bežať za ním, aby kamaráta nestratil z očí, ale zamotal sa do skupiny ľudí. Prepletal sa im medzi nohami a snažil sa dávať pozor, aby ho nezašliapli. Kým sa mu podarilo z tej pasce vymotať, Truhlík bol preč. Musí ho niekde nájsť, kým vyvedie nejakú hlúposť, bolo Lálovi jasné. A tak obchádzal jeden stánok za druhým, nakukol do každých otvorených dvierok a pod každý pult, ale bez úspechu. Začínal mať obavy, aby sa Truhlíkovi niečo nestalo.

Truhlík si s ničím starosti nerobil. Nadšene si všetko obzeral a nevedel, kam skôr zájsť, aby mu niečo neuniklo. Potom ho ale praštila do nosa nezameniteľná vôňa klobások a mäsa. Tomu jednoducho nemohol odolať. Hneď sa za tou vôňou vydal a čoskoro už tie lákavé dobroty uvidel na vlastné oči. Sadol si pred pult, hladne na ne pozeral a zbiehali sa mu slinky. Ako by sa k nim nepozorovane dostal? Počkal chvíľu, kým sa predavač otočí, a potom vyskočil hore na pult. Chytil do papule jednu klobásku a už chcel zoskočiť, keď sa predavač otočil späť a všimol si ho. Začal kričať a oháňať sa po Truhlíkovi nožom, ktorý mal práve v ruke. Len-len stihol Truhlík zoskočiť bez jediného škrabanca a rýchlo cválal preč. Predavač za ním ešte kúsok bežal, ale potom to vzdal, Truhlík sa mu stratil v dave. Ale bolo to naozaj len o vlások. Ešte celý zadýchaný sa Truhlík schoval pod pódium, na ktorom deti spievali koledy, a ľudia im nadšene tlieskali. Zahryzol sa do svojej klobásky a vychutnával si ju. Na Lálu v tej chvíli ani nepomyslel a už vôbec ho nenapadlo, že Lála je už celý nervózny, ako sa ho márne snaží nájsť.

Len čo Truhlík dojedol klobásku, vyrazil sa pozrieť po nejakom dobrom zákusku. Už vedel, ako na to, a preto len čo si vyhliadol stánok s koláčikmi, počkal si na vhodnú chvíľu a potom sa jedného nenápadne zmocnil. Tentoraz si ho ani nikto nevšimol, a tak sa mohol v pokoji zase vrátiť do svojej skrýše a koláčik zjesť. Ale teraz by to chcelo ešte niečo dobré na pitie, povedal si a opäť sa vydal na obhliadku. Zaujal ho stánok s veľkými nádobami, z ktorých predavač nalieval ľuďom poháriky teplej tekutiny. Nápis na stánku znel Varené víno. To Truhlík síce nepoznal, ale zistí, či by mu to tiež chutilo. Lenže toto už nebolo také jednoduché. Dostať sa do stánku bolo teda ľahké, ale hore na stôl k hrncom, to už bol väčší oriešok. Predavači tu boli totiž hneď dvaja, pán s pani, a stále bol aspoň jeden z nich pri stole. Truhlík trpezlivo čakal, až sa zdalo, že jeho chvíľa prišla. Otočila sa aj predavačka a Truhlík rýchlo vyskočil na stôl. Keď však chcel nazrieť do hrnca, predavačka si ho všimla a začala piskať. „Pomoc, pomoc,“ kričala a mávala rukami. To sa už otočil aj predavač a chcel Truhlíka chytiť. Ten už nevedel, kam uskočiť, ako sa po ňom predavač oháňal rukami. Vtom mu zrazu skĺzla labka a on spadol priamo do hrnca plného vína. Ponoril sa až na dno a ako to nečakal, poriadne si pri tom lokol. Podarilo sa mu vyplávať späť na hladinu, ale to ho už predavač chytil za kožuch a vyhodil ho zo stánku von. Truhlík sa rozbehol preč, utekal, čo mu nôžky stačili. Lenže o chvíľku mu začalo byť akosi čudne.

Rozruch, ktorý to všetko spôsobilo, pritiahol aj Lálu. Pribehol vo chvíli, keď už predavač Truhlíka vyhadzoval von a ten potom utekal preč. Tentoraz ho už nechcel stratiť, a tak sa ponáhľal za ním. Truhlíkovi sa čoraz viac pletli nôžky a nemohol ísť rovno. Lála ho kúsok za námestím dobehol a hneď nahnevane spustil: „Čo si to vyvádzal?!“ Truhlík sa naňho pozeral s neprítomným úsmevom a hompáľal sa zo strany na stranu. „Počuješ ma? Ja sa s tebou rozprávam,“ chytil Truhlíka za plece. Truhlík sa len uchichotal. „Ty si sa opil!“ uvedomil si v tej chvíli Lála, čo je s jeho kamarátom. „Poď, musíme ťa dostať domov.“ A tak Truhlíka podoprel a snažil sa ho odviesť. Lenže nebolo to práve jednoduché. Truhlík sa len-len udržal na nohách, každú chvíľu sa zastavoval a z niečoho sa smial. Z čoho, to vedel len on sám. Lálovi však do smiechu práve nebolo. Nakoniec sa im nejako podarilo dôjsť až domov a Truhlík sa hneď za dverami stočil do klbka a v okamihu spal. Aj Lálu poobedňajší výlet unavil, ale vôbec nie tak príjemne, ako si predstavoval. Zaliezol do svojho pelechu a tiež si na chvíľku driemol. Zobudil ho o chvíľu Truhlík. Stál nad ním a len-len sa držal na všetkých štyroch nôžkach. „Lálo, je mi strašne zle,“ celý nešťastný sa sťažoval. Naozaj vyzeral hrozne, videl veľmi dobre Lála. „Hrozne ma bolí bruško,“ nariekal.

Lálovi ho síce bolo ľúto, ale Truhlík si za to mohol sám. To má z toho, čo všetko zjedol a vypil. Ale aj tak Lála vstal a išiel sa pozrieť do lekárničky panej domácej, či tam nenájde nejaký liek na žalúdok. „Keby si ma bol poslúchol, nič by ťa nebolelo,“ neodpustil si však pripomenúť Truhlíkovi. Ten len sklopil hlavu a ľutoval to. „A tiež vidíš, že kradnúť sa nemá. Dúfam, že nabudúce si takú hlúposť dobre rozmyslíš,“ dodal ešte Lála. Tým si mohol byť istý, Truhlík by pokojne prisahal, že nič podobné už nikdy neurobí.