Popoluška

Bol raz jeden zámožný sedliak a tomu ochorela žena a krátko na to zomrela. Zostal teda na gazdovstve sám so svojou dcérkou, ktorá bola po mamičke dobrá a pracovitá.
Po nejakom čase sa otec znova oženil. Jeho druhá žena priviedla do domu svoje dve dcéry. Boli pekné, ale veľmi márnivé, so srdcom z kameňa. Pre úbohé dievča sa začali ťažké časy.
Nevlastné sestry jej pobrali všetky krásne šaty, dali jej starú sivú zástieru a strčili ju do kuchyne.
Dievčatko muselo tvrdo pracovať od rána do neskorého večera, vstávať pred svitaním, nosiť vodu, starať sa o oheň v kuchyni, variť, umývať riad, upratovať a vykonávať všetky ťažké domáce práce. Obe sestry jej medzitým strpčovali život a robili jej rôzne naschvály.
Večer potom, zomdletá od únavy, klesla pred krbom do popola. Bola preto celá zafúľaná a špinavá a začali jej všetci hovoriť Popoluška.

Raz sa otec chystal na trh a pýtal sa nevlastných dcér, čo by chceli, aby im priviezol.
„Jemný hodváb na šaty!“ hovorí jedna.
„Drahý šperk!“ povedala druhá.
A čo ty, moja milá Popoluška, čo by si chcela ty? spýtal sa ocko svojej dcéry.
„Budem rada, keď mi priveziete, čo vám cestou o klobúk zavadí, otče,“ odpovedala Popoluška.

Sedliak v meste nakúpil nevlastným dcéram ten najjemnejší hodváb, perly a drahokamy. Na ceste späť na gazdovstvo prechádzal na koni popri rade stromov a vtom mu do klobúka ťukla lieskova vetva a zaklinila sa v ňom.
Hneď ako prišiel domov, zleteli sa k nemu obe nevlastné dcéry a hneď sa vrhli na drahé dary. Začali si všetko skúšať a pred zrkadlami sa vykrúcať. Otec siahol za klobúk, vytiahol lieskovú halúzku a podal ju Popoluške. Na halúzke boli tri lieskové oriešky. Dievča si ju odnieslo do svojej malej komôrky na povale, kde mohla cez noc zložiť hlavu.

Jedného dňa usporiadal kráľ veľkú trojdňovú slávnosť. Pozval všetky pekné dievčatá z okolia, aby si jeho syn mohol medzi nimi vybrať nevestu. Medzi pozvanými boli aj sedliakove dcéry. Tak ich to rozrušilo, že pobehovali sem a tam, vyberali tie najkrajšie šaty zo svojich skríň a prikazovali Popoluške: „Vyčisti nám topánky! Učesaj nás! Ideme dnes na ples do kráľovského paláca!“ Popoluška pobehovala a plnila všetko, čo sestrám prišlo na jazyk, a pritom jej bolo do plaču. Tak veľmi by si priala ísť s nimi na ples! Dokonca požiadala macochu, aby jej to tiež dovolila. Macocha kývla, že áno, a Popoluška s veľkou radosťou všetkých chystala – obliekala, česala, strojila... Keď boli všetci ako zo škatuľky, išla za macochou, aby jej tiež dala nejaké šaty, ale tá sa na ňu zle osopila! Zmiešala šošovicu s popolom, vysypala všetko dohromady na podlahu a povedala: „Nemáš urobenú všetku prácu a chceš na ples?! Tu to máš, a ak to nebude prebrané, kým sa vrátime domov, tak si ma nežiadaj!“ A odišli do kráľovského paláca.

Popoluška bola zničená. Pomaly začala prebierať šošovicu s popolom. Od samých sĺz na tú prácu sotva videla. Uverila macoche, že ju na slávnosť vezme, a teraz sa jej zrútil celý svet.
Vtom zrazu začula ťukanie na okne. Vzhliadla a vidí holúbka, ako kľuje do okennej tabule. Otvorila teda a frr, holúbok vletel dovnútra a s ním mnoho ďalších pomocníkov! Svojimi zobáčikmi začali vyberať šošovicu z popola a po chvíli boli hotoví. Dievča potom len zmietlo popol na kopu.
Na všetko dohliadal krásny sivý holub, ktorý po dokončenej práci zletel Popoluške k nohám a zanechal tam lieskový oriešok. Bol to jeden z orieškov lieskovej halúzky z ockovej cesty. Len čo sa ho Popoluška dotkla, vylúpli sa z neho nádherné plesové šaty s vlečkou a vyšívaním.
„Ponáhľaj sa na ples, Popoluška!“ vrkali holúbky.

Dievča si šaty rýchlo oblieklo. Šaty mali takú moc, že v tú chvíľu stála celá upravená pred kráľovským palácom. Nevlastné sestry ju nespoznali, ani jej otec s macochou. Na Popolušku si ani nespomenuli. Bola taká krásna! Všetci si mysleli, že je to nejaká cudzia princezná. Mladý princ tancoval iba s ňou. Popoluška tancovala až do polnoci, ale potom sa musela vrátiť. Skôr, než budú doma macocha a sestry. Kým sa princ nazdal, bola preč.

Doma sa rýchlo vyzliekla a ráno jej macocha opisovala, aký krásny ples to bol. Nevlastné sestry jej pritakávali a sťažovali sa, že princ mal oči len pre princeznú, ktorá ples z ďalekých krajov navštívila, a s inou dievčinou netancoval. Popoluška však na sebe nedala nič poznať.
Podvečer sa začali všetci strojiť na druhý deň slávnosti a Popoluška pobehovala, česala, podávala, čistila,... Pred odchodom vysypala macocha na podlahu šošovicu s hrachom a popolom. „To aby si mala aj nejakú zábavu, kým my budeme na plese!“ hovorí pobavene a so smiechom všetci vyrazili do kráľovského paláca.

Popoluška sa rozplakala. Toľko práce! A ona by tak chcela vidieť svojho princa. Dnes to určite nestihne. Ale to už na okno ťukajú jej kamaráti holúbky a hneď zo všetkých síl triedia šošovicu do jedného hrnca, hrach do druhého a dievča len zametlo popol. Priniesli aj jej druhý oriešok, z ktorého sa vylúpli šaty ešte skvostnejšie a bohatšie ako včera. Popoluška tancovala so svojím princom a obaja zo seba navzájom nemohli spustiť oči. O polnoci však musela späť domov. Rýchlo sa vyšmykla z paláca. Princ ju márne hľadal.

Ráno nevlastné sestry s macochou opäť opisovali tú krásnu princeznú a smutného princa, ktorému okolo polnoci zmizla zo slávnosti. Večer potom opäť ovešané šperkami a oblečené do svojich najlepších šiat vyrážali na tretí deň slávnosti. Macocha už bola jednou nohou z dverí, keď si spomenula na Popolušku a začala sypať na jednu hromadu šošovicu, hrach, krúpy a miešať všetko s popolom. „Tak, tu máš aj zábavu, ty špinavica jedna! A to ti vravím, kým sa vrátime, nech je všetko prebrané!“ rozkazovala a spokojne odišla so svojimi dcérami.

Popoluška bola smutná, ale otvorila okno a dúfala, že jej vtáčikovia zase pomôžu. Tí nemeškali a hneď ich bola plná izba. Prebierali zo všetkých síl, aby dievča mohlo rýchlo na slávnosť. Z posledného orieška si Popoluška vylúpla šaty celé zlatom vyšívané a už bola pri svojom princovi. Ten si ju tento večer veľmi strážil, stále s ňou tancoval a nespúšťal ju z očí. Dievča bolo šťastné. Keď sa blížila polnoc, rozmýšľala, ako sa čo najrýchlejšie dostať z paláca. V príhodnom okamihu sa prešmykla dverami tanečnej siene a utekala von. Princ ju však zbadal a vydal sa za ňou. Dievča bežalo, čo jej sily stačili. Na zámockých schodoch sa jej však vysmykol črievičok. S princom v pätách však nedbala a zmizla v tme.

Drobný črievičok bolo to jediné, čo princovi po kráske zostalo. Na druhý deň dal celý zúfalý vyhlásiť, že dievča, ktorému tento črievičok padne, sa stane jeho ženou. A začal so svojou družinou objazdovať široké okolie a skúšať črievičok všetkým dievčatám, ktoré boli na ples pozvané.
Tu tiež prišiel do sedliakovho domu. Sestry sa z toho nesmierne tešili a hneď bežali črievičok vyskúšať. Jedna však mala chodidlo dlhé ako loď a druhá široké ako sud. Nech sa snažili akokoľvek, obuť ho nemohli.
Mladý princ bol v koncoch: „Nemáte ešte nejaké iné dievča?“
„Nie,“ povedal otec, „už je tu len naša malá špindira Popoluška, dcéra mojej prvej ženy. Pracuje pri peci v kuchyni.“ A macocha spustila: „Tú nemôžeme nikomu ani ukázať, je celá od popola, fuj! A chodí bosá, tá črievice nenosí,“ smiala sa.

Zúfalý princ však trval na svojom. Museli pre dievča ísť, tá si umyla tvár a išla sa princovi ukloniť. Ten jej podal črievičok a Popoluška si ho obula na svoju malú nôžku. Padol jej ako uliaty! Keď vstala, uvidel princ jej tvár a spoznal svoju princeznú: „To je ona, moja nevesta!“ Macocha a sestry zbledli závisťou. Nemohli tomu uveriť!

Princ si odviedol Popolušku do kráľovského paláca a bola svadba. Konečne mala šťastie, aké si zaslúžila.