Janko a Čierna princezná

Býval raz jeden gróf a ten mal troch synov. Tí dvaja starší slúžili u kráľa, jeden ako stotník, druhý ako práporčík, a svojmu otcovi robili len samú radosť. Ale o to väčšie trápenie mal s tým najmladším Jankom; to bol taký darmošľap, ktorý sa nechcel stať ani vojakom, ani hospodáriť, až napokon starému grófovi došla trpezlivosť, zavolal si ho a povedal: „Už mám tvojho povaľačstva dosť! Keďže si sa nenaučil nič poriadne, budeš pásť svine!“ Janko sa trochu naľakal, keď naňho otec tak prudko vybuchol, ale potom si povedal, že to bol len žart. Ale žartu sa to naozaj nepodobalo, keď Janka na druhý deň ráno vyhnali z postele už o štvrtej hodine, okolo krku mu zavesili trúbu, do ruky mu dali bič a na starosť stádo svíň, aby ich vyhnal do bukového lesa. Veru to bola kyslá robota, kvôli ktorej si naňho ľudia ukazovali prstom a zle sa mu vysmievali. Skôr než slnko trikrát vyšlo na nebo, uháňal Janko za otcom a volal: „Otče, rozmyslel som si to, už ti nechcem byť na ťarchu, chcem sa stať vojakom ako moji bratia.“ Tu sa gróf zaradoval, lebo vojenský stav si veľmi vážil. „Vidíš, matka,“ povedal svojej žene, pani grófke: „náš Janko nie je zase taký zlý, ako vyzerá. Ja som to vždy hovoril, že len čo sa naňho pôjde trochu ostrejšie, hlava sa mu napraví.“ Na cestu dali synkovi plné ruksaky jedla a pitia a k tomu tristo toliarov, aby netrpel núdzou, a poslali ho do mesta, aby sa prihlásil u vojska.

Vojačikovia sú ale pekné vtáčatká! Čoskoro spozorovali, že ten nový regrút má peniaze, a tak sa k nemu pochlebovali a starali sa o to, aby Janko namiesto riadneho vojačenia radšej žil v hojnosti a minul nejaký ten groš. Trafili na toho pravého, lebo sa nedal dlho prosiť a hýril s nimi deň čo deň a sotva uplynuli dva týždne, nemal vo vrecku ani halier. „Čo si teraz počneme?“ spýtal sa. „Pošli k starému grófovi posla,“ radili mu kamaráti: „napíš mu, že sa ti darí pri prápore veľmi dobre a že ťa kapitán povýšil na slobodníka.“ Keď gróf tú správu dostal, vyhrkli mu zo starých očí slzy radosti a bežal do pokladnice, vytiahol mešec so štyristo toliarmi, dal ich poslovi a povedal: „Zanes to môjmu synovi a veľa ráz ho od jeho starého otca pozdravuj, že mu ich posielam, lebo slobodník musí mať dostatok peňazí, aby netrpel núdzou.“ Keď posol dorazil s peniazmi do mesta, začali Jankovi zase zlaté časy, kým všetkých štyristo toliarov zase nerozhádzal. Potom sa na radu svojich kamarátov povýšil na práporčíka a dostal päťsto toliarov, potom sa stal šikovateľom a dostal šesťsto toliarov, o pár týždňov neskôr bol už poručíkom a otec mu poslal sedemsto toliarov, nakoniec mu Janko oznámil, že sa stal kapitánom. To už nemal gróf doma pokoja. „Matka, musím Janka zase vidieť,“ povedal grófke: „robí mi takú radosť ako tí druhí dvaja dohromady.“

A pretože kapitán musí mať pekného koňa, vzal zo stajne tých dvoch najkrajších žrebcov, a pretože kapitán potrebuje aj peniaze, vzal z pokladnice mešec s rovným tisícom toliarov a vydal sa na cestu do mesta, kde sa spýtal prvého človeka, kde býva jeho syn kapitán. „Kapitán toho mena tu nie je!“ odvetil mu opýtaný a išiel ďalej svojou cestou. „To asi nebol nikto miestny,“ pomyslel si gróf a spýtal sa stráže, ktorá prechádzala sem a tam pri zámku: „Kde býva môj syn Janko, kapitán?“ „Kapitán toho mena tu nie je!“ odvetil mu vojak, prehodil si zbraň na druhé plece a kráčal ďalej. „To je ale neotesanec!“ zaklial gróf: „Ani nepozná kapitánov v tomto meste!“ Tak išiel ku generálovi a spýtal sa, kde býva jeho syn kapitán. Generál tušil nejakú čertovinu, lebo povedal: „Kapitán toho mena tu nie je, ale je tu jeden ľahkomyseľný regrút, ktorý najviac času trávi vo väzení a so svojimi kumpánmi rozhadzuje peniaze.“ Tu sa gróf strašne nahneval a zvolal: „Takže ten darebák ma viedol za nos, no toto mu nezabudnem!“ A s týmito slovami sa obrátil bez toho, aby syna uzrel, aj s tým tisícom toliarov a oboma žrebcami späť k domovu. Keď sa rozniesla správa, ako Janko napálil svojho otca, napísal generál kráľovi list, v ktorom sa pýtal, čo má s tým ľahkomyseľným vojakom počať; najlepšie by bolo vyhnať ho až za hranice ríše. Tu prišla odpoveď od kráľa: „Janka nevyháňajte, lebo sa mi dobre hodí, bude držať stráž pri rakve mojej dcéry.“

S tou zosnulou princeznou to bolo takto: Kráľ tej krajiny sa pred mnohými rokmi oženil s jednou princeznou, ale hoci bola krásna a bohatá; priniesla do jeho ríše naozaj veľké bohatstvo, kráľ sa sužoval a trápil, lebo mu neporodila žiadne dieťa. Všetky jeho prosby a modlitby k nášmu Pánu nepomáhali a napokon kráľa posadla malomyseľnosť a zúfalstvo, až z toho deň čo deň napoly v poblúznení blúdil po lese. Jedného dňa stretol starenku, ktorá povedala: „Pane kráľu, čo ste taký utrápený? Vám predsa nemôže nič chýbať!“ „Nechaj ma na pokoji!“ odvetil kráľ: „Aj tak mi nemôžeš pomôcť.“ „Kto vie,“ odvetila matička: „od starých vráskavých žien často prichádzajú tie najlepšie rady.“ Kráľ si pomyslel: „Pomôcť to nepomôže, ale uškodiť neuškodí,“ a otvoril starenke svoje utrápené srdce. Starenka mu na to povedala: „Len toto ťa trápi? To ti môžem ľahko pomôcť, chvíľku počkaj, hneď sa vrátim!“ S týmito slovami odkuľhala do lesa, kde natrhala nejaké byliny; plná zástera toho bola, s tým sa ku kráľovi vrátila a poradila mu, aby ich zaniesol kráľovnej a ona z nich pripravila čaj. „Musíte čaj potom obaja predtým, než pôjdete spať, v mene Božom vypiť a vaše želanie sa čoskoro splní.“ Kráľ tej starej síce príliš neveril, ale byliny si vzal a zaniesol ich kráľovnej na zámok, ktorá čaj pripravila, aby ho pred spaním vypili. Ale kráľ, ktorého zase posadla malomyseľnosť a zúfalstvo, pri pití vykríkol: „Pi, žena moja, v mene Pánovom i Satanovom!“ Potom sa uložili do postele.

Ale tá starena kráľa neoklamala, lebo za deväť mesiacov kráľovná naozaj porodila dievčatko. Dieťa malo zdravé všetky údy, ale jeho koža bola čierna ako noc; nič nejedlo ani nepilo, nesmialo sa, ani neplakalo, nekričalo, ani nehovorilo, ale pri tom rástlo tak rýchlo, že za rok dosiahlo vzrast päťročného dieťaťa. Keď prišiel deň princezninych prvých narodenín a odbila dvanásta hodina o polnoci, to bol čas, v ktorom sa narodila, otvorila náhle ústa a zavolala: „Otče!“ „Čo si želáš, moje dieťa?“ spýtal sa vyľakaný kráľ. „Teraz som prehovorila prvýkrát!“ odvetila Čierna princezná, potom zavrela ústa a bola opäť taká nemá ako predtým. V druhom roku dievča vyrástlo tak, že vyzeralo ako desaťročné. A o polnoci druhých narodenín opäť zvolalo: „Otče!“ „Čo si želáš, moje dieťa?“ spýtal sa kráľ ešte vystrašenejší ako prvýkrát. „Teraz som prehovorila druhýkrát!“ odvetila Čierna princezná: „Ale budeš sa čudovať, až prehovorím tretíkrát!“ Potom opäť zovrela pery a prežila v nemote aj tretí rok, rovnako ako tie predchádzajúce dva, no na konci tohto roku bola veľká a silná ako dospelé dievča. Pred tretími narodeninami prišla na kráľa hrôzostrašná hrôza, radšej by sa zakopal sto siah pod zem, než by bol pri vlastnom dieťati, ale nebolo pred tým úniku, musel to vydržať. Keď zvon odbil podvanásty raz, otvorilo dievča, ako sľúbilo, ústa a povedalo: „Otče!“ „Čo si želáš, moje dieťa?“ odvetil trasúci sa kráľ. „Daj mi urobiť železnú rakvu, polož ma do nej a postav ju pred oltár v katedrále. Po celý rok potom musí každú noc pri mojej rakve stáť stráž. Ak tomu tak nebude, príde nešťastie na teba i na celú tvoju ríšu!“ Potom opäť stíchla.

Vystrašený kráľ jej rozkazy poslúchol. Vykovali železnú rakvu, do nej princeznú uložili, na márach ju odniesli do kostola, kde rakvu postavili pred oltár. Potom dostal jeden vojak rozkaz, aby stál celú noc na stráži. Keď ho však druhého rána chceli z miesta odvolať, nenašli ho; zostala tam len jeho uniforma a hŕstka kostí; Čierna princezná ho zjedla. To bola pre kráľa veľmi horká správa, ale nebolo pomoci, zbesilosti svojej dcéry musel vyhovieť, ak nechcel pripustiť skazu celej ríše. Tak bol na to miesto postavený druhý vojak, potom tretí, štvrtý a tak to šlo ďalej, až bolo nemožné nájsť ďalšieho vojaka, ktorý by tú zlovestnú službu chcel vykonať. Tu kráľ ponúkol obrovskú odmenu tomu, kto pri rakve jeho dcéry strávi jednu noc; prilákal veľké množstvo mládencov, ktorí však všetci prišli o život, takže sa jedného dňa nenašiel už nikto a kráľ sa cítil stratený, lebo do konca lehoty chýbali už len tri noci. V celej krajine nebol nikto, kto by sa aj za všetky poklady sveta odvážil pri princeznej držať stráž. Ľud začal byť nepokojný a vyhrážal sa kráľovi, že ho zosadí, ak stráž v katedrále nezabezpečí. V poslednej chvíli kráľ dostal generálov list, a tak si vyvolil Janka, aby na seba vzal strážnu službu.

Janka schmatli, zaviedli do kostola a potom za ním kráľ vlastnoručne zamkol dvere. V katedrále horeli na oltári dve sviece a pred ním stála otvorená rakva s princeznou. Krátko predtým odbila jedenásta a Jankovi bolo príšerne, rozhodol sa teda z kostola ujsť. Pred dverami sa však zčistajasna objavil mužíček s dlhou sivou briadkou, bol to náš Pán, ktorý sa na to trápenie, ktoré ľuďom diabol deň čo deň spôsoboval, nemohol už pozerať. „Janko,“ povedal: „neutekaj odtiaľto, radšej sa ukry do organa. Nesmieš však prehovoriť ani slovko, až ťa bude princezná volať.“ Janko urobil, ako mu povedali, vliezol si do organa; sotva sa tam usadil, zdvihla sa princezná a pozrela sa na miesto, kde zvyčajne stála stráž, a keď nikoho nevidela, začala vojaka hľadať a žalostným hlasom ho privolávať: „Stráž! Stráž! Kdeže si? Stráž, zmiluj sa predsa!“ Ale Janko sa ani nepohol. Napokon prišla aj k organu a uzrela ho, chcela sa naňho vrhnúť a roztrhať ho, keď tu práve odbil zvon na veži dvanástu a ona musela ľahnúť späť do rakvy. Starý kráľ jasal radosťou, keď Janko druhého rána z katedrály vyšiel zdravý a živý, a správca kráľovských pokladov mu musel na mieste vyplatiť tristo toliarov. Potom bolo dohodnuté, že aj druhej noci bude pri rakve držať stráž Janko.

Ako tam tak čakal, padla na Janka opäť hrôza a veľký strach, že sa dal na útek, keď sa pri dverách opäť zjavil sivý mužíček a povedal mu, aby sa ukryl pod oltár. O jedenástej hodine princezná vstala a vyliezla z rakvy, potom volala, rovnako ako predošlej noci, srdcervúcim hlasom: „Stráž! Stráž! Kdeže si? Stráž, zmiluj sa predsa!“ A keď jej nikto neodpovedal, rozhnevala sa: „Opäť sa ma snažíš obabrať a ja mám taký hlad! Ako ťa nájdem, na mieste ťa roztrhám!“ I hľadala najprv v organe a potom po celom kostole, kým neprišla k oltáru. Ale keď Janka konečne zazrela, odbili hodiny dvanástu hodinu a ona stratila svoju moc. Druhého rána mu dvere otvoril sám kráľ, aby sa presvedčil, či si Janko aj tentoraz zachoval život. A keď ho našiel živého a zdravého, tlačil mu ruky a velebil ho a naliehal naňho tak dlho, kým mu Janko neslúbil, že za tristo toliarov bude aj tú tretiu a poslednú noc držať stráž.

Ten sivý mužík predtým Jankovi poradil, aby aj tej tretej noci tú službu vzal a doniesol so sebou do kostola chlieb, pečienku a víno. Tak to Janko urobil a postavil jedlo i pitie na lavicu pri oltári. Netrvalo dlho a objavil sa mužík a povedal mu: „Tentoraz sa ukry pod máry, a keď princezná opustí rakvu a začne ťa hľadať, vylez a ľahni si do rakvy namiesto nej. Ale nehovor a neboj sa, to strašidlo ti nemôže ublížiť.“ Janko mu poďakoval za dobré rady a urobil, ako mu prikázal. Sotva princezná vyliezla z rakvy, vyplazil sa z úkrytu a ľahol si namiesto nej do rakvy a nestaral sa ani trochu o to, že plačlivo volá: „Stráž! Stráž! Kdeže si? Stráž, zmiluj sa predsa! Som taká nešťastná! Ako ťa nájdem, zjem ťa zaživa!“ Pretože čierna panna vojaka nenašla, vrátila sa k rakve, aby do nej s úderom dvanástej zase ľahla. Tu uvidela, že jej miesto je už obsadené, a dala sa do zúrenia a revania tak strašne, že Janka roztrhá na kusy, ale on nič, ani brvou nepohol. Náhle hodiny začali odbíjať dvanástu hodinu a sotva doznel dvanásty úder, Čierna princezná pred Jankovými očami zbelela, vzala ho priateľsky za ruky a povedala: „Ty si ma vyslobodil zo spárov diabla, teraz som obyčajný človek. Vstaň, najeme sa, lebo mám veľký hlad!“ Tak Janko vstal a jedli chlieb, pečienku a pili víno, ktoré na radu sivého mužíka doniesol do chrámu. Pri východe slnka sa dvere katedrály otvorili a pozrime sa, von vyšla princezná a Janko a vydali sa rovno ku kráľovi. Ten si pretrel oči, štípal sa do uší, lebo si myslel, že spí a oni sa mu snívajú. Ale keď videl, že to nezmizlo a že jeho jediná dcéra bola vyslobodená, tu sa mohol od radosti zblázniť. Objal a pobozkal najprv princeznú a potom jej vysloboditeľa, potom šli spoločne na zámok a tam vo veľkej nádhere oslavovali svadbu.

A bežal čas, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Uplynulo pár rokov od chvíle, keď starý kráľ odovzdal vládu Jankovi, keď jedného dňa kráľovná povedala: „Janko, nemáš chuť navštíviť svojho starého otca?“ „To by som veľmi rád,“ povedal Janko: „ale myslel som, že by ti nebolo milé, keby som odišiel na tak dlho.“ „Ja proti tomu nič nenamietam, milý Janko,“ povedala kráľovná: „rada ťa pustím a budem po ten čas spravovať ríšu.“ Tak nechal Janko vystrojiť päťsto vojakov, nasadol na nádherného koňa a vydali sa na otcov zámok. Cestou museli prejsť hlbokým lesom, ktorý nemal žiadneho konca. Už si Janko myslel, že sa v tej divočine budú musieť na noc utáboriť, keď pred sebou uvideli hostinec, v ktorom sa najedli, napili a potom uložili na spánok. Ale ten dom nebol žiadny hostinec, ale zbojnícka skrýša a bývalo tu päťsto zbojníkov. Keď títo prišli o polnoci domov, dali sa vojakov pobíjať a ušetrili len tých, ktorí im prisahali, že vstúpia do ich radov. Potom zbojnícky kapitán s niekoľkými druhmi stúpali hore schodiskom, aby zabili kráľa v jeho spálni. On však začul zvonku hluk, zbadal tú háveď, vstal, vyskočil otvoreným oknom a utekal na otcov zámok, kam dorazil za rannej šerosti. Zabúchal na bránu, ale nikto mu neotváral, a tak zvolal: „Otče! Otče! Janko, tvoj najmladší syn je tu!“ „To si ty, ty šibeničník?!“ zvolal gróf nahnevane, strhol zo steny jazdecký bičík a vyšiel von. „Otče, snáď ma nechcete biť?“ spýtal sa Janko: „Ja som váš kráľ!“ „Tááák, teraz si kráľ!“ povedal gróf hrozivo: „Najprv slobodník, potom práporčík, potom šikovateľ, napokon poručík, nato kapitán a teraz dokonca kráľ?!! A ešte k tomu v holej košeli! Počkaj, darebák, ja ťa vyliečim!!“ A s týmito slovami schmatol bič za druhý koniec a úbohého Janka švihal a čím viac tento kričal: „Otče, ja som váš kráľ!“, tým viac ho starec bil, až stratil vedomie a bezvládne sa zosunul k zemi. Keď prišiel opäť k sebe, hodil mu otec pár handier, ktoré si musel obliecť, potom mu sluhovia zavesili okolo krku trúbu, do ruky dali bič a stal sa ako kedysi pastierom svíň, ktoré musel vyháňať do bukového lesa, aby sa tam do sýtosti nakŕmili žaluďmi.

Z bohatého kráľa pastierikom svíň, to nešlo Jankovi na rozum, bol zarmútený a uprene hľadel pred seba, keď tak v lese sedel a okolo neho kvičal a chrochtal prasací národ. Keď tam tak celý deň zachmúrene sedel, prišiel k nemu sivý mužík: „Janko, vidím, že sa ti darí zle, a chcem ti pomôcť. Tu máš píšťalku, keď na ňu zahráš, budú svine tancovať; len si ju vezmi, nech máš pri tom pasení nejakú zábavu.“ Janko starčekovi za dar poďakoval a keď zmizol, priložil píšťalku k perám a naozaj, všetky svine, veľké i malé, ako boli vyrástli, sa postavili na zadné nohy a tancovali polku; vyzeralo to tak komicky a žartovne, že mu od smiechu tiekli po lícach slzy. Keď hnal tancujúce svine domov, uvidel ho bohatý statkár a veľmi ho to pobavilo a zvolal: „Janko, predaj mi od tých svíň prasiatko, dám ti za neho sto toliarov.“ S tou cenou bol Janko spokojný a za sto toliarov prasiatko statkárovi predal. Druhého dňa urobil Janko to isté, tá ťažká služba mu ubiehala veselo, ale keď večer hnal tancujúce stádo domov, čakal naňho pred dedinou onen statkár a povedal: „Janko, moje prasiatko nechce tancovať!“ „Trápi sa samotinké,“ odvetil Janko: „cnie sa mu za spoločnosťou.“ Tak musel statkár vysypať dvesto toliarov za druhé prasiatko, ktoré k tomu prvému prikúpil, lebo za menej mu ho Janko nechcel predať. Čím väčšie potešenie mal Janko z tých tancujúcich svíň, tým menej boli tým pajácovaním nadšené samotné svine. Janko im nedal čas, aby si hľadali žalude či bukvice, takže viditeľne chudli a strácali sa pred očami a hlavná pastierka, ktorá si to všimla, bežala k pánovi grófovi s týmto žalovaním: „Pane gróf, s vašimi svinami sa to má zle, urobte s tým niečo, kým celé stádo neprijde nazmar!“ To si gróf zapísal za uši, lebo tušil, že mu Janko vyvádza nejaký kúsok, a keď nasledujúceho rána hnal Janko zvyšné štyri svine do lesa, gróf sa tajne plížil za ním a čoskoro videl, prečo je stádo v takom úbohom stave. „Ty šibeničník, ty darmošľap!“ zreval: „Okamžite tú píšťalku vyber z huby!“ a skočil, vytrhol mu píšťalku z ruky a dal mu okúsiť svojej palice, až Janko zostal ležať takmer bez života. Tentoraz boli večer pri zaháňaní svine spokojné a Janko zachmúrený. A keď s ním zase statkár nadviazal reč: „Janko, moje prasiatka nechcú tancovať!“ povedal: „Moje to tiež zabudli.“

A bežal čas, ako býva jeho zvykom, neúprosne a bez prestania.

Jedného dňa povedala kráľovná sluhom: „Kráľ je už tak dlho preč a nevracia sa. Stalo sa mu iste nejaké nešťastie. Vydám sa za ním a nájdem ho!“ Vzala so sebou tristo rytierov a vydali sa na grófsky zámok. Cestou prišli do toho istého lesa a tma ich zastihla tiež pri zbojníckej skrýši, ale keď vošla so svojimi rytiermi na dvor, varovali ju vojaci jej muža, ktorí prežili a pod tlakom museli pristúpiť k bande. Od nich sa tiež dozvedela, ako to tu všetko chodí, že tých päťsto zbojníkov sa v noci vracia domov v dvoch častiach. A to bolo dobre, že to princezná vedela, lebo tak mala so svojimi tristo rytiermi proti rozdeleným oddielom presilu. Prikázala, aby rytieri neodkladali svoje zbrane, a keď prišli lupiči domov, pobili najprv prvý oddiel a potom ten druhý. Len vojakov svojho muža nechala nažive, lebo oni za to, že sa museli stať zbojníkmi, nemohli. Medzi pokladmi, ktoré títo zlí muži v dome nahromadili, našli aj zlaté kráľovské šaty. A pretože neboli ani roztrhané, ani zakrvavené, dospela kráľovná k záveru, že Janko ešte žije a že našiel ochranu u svojho otca. Šaty nechala zabaliť, a keď vyšlo slnko, pospiechala s rytiermi na grófsky zámok. To bolo naraz uklonov; gróf sa činil, keď dostal takú vznešenú návštevu. Sám kráľovnej odstránil strmene a pomohol jej dolu z koňa a ponúkol jej, aby vošla do domu a prijala jeho skromné pohostinstvo. Kráľovná však nežiadala jedlo ani pitie, ale sa ho, keď vošli do komnaty, spýtala, či má nejaké deti. „Isteže mám, pani kráľovná,“ odvetil gróf: „dvoch chlapcov, ktorí mi robia len samú radosť. Sú obaja pri kráľovskom vojsku, jeden ako stotník, druhý ako práporčík.“ „To sú vaše jediné deti?“ pokračovala kráľovná. „Nie,“ povedal gróf: „žiaľ, nie, mám ešte jedného veľkého lotra a budižkničomu, povaľača a darmošľapa, keby som sa ho zbavil, mal by som konečne pokoj!“ „Hanbite sa!“ odvetila mu kráľovná, ktorá dobre vedela, že hovorí o Jankovi: „Ako môžete takto hovoriť o svojom dieťati? Kde je vôbec váš syn? Je u vás alebo v cudzine?“ „Pasie svine,“ povedal gróf žlčovito: „pozrite sa, práve vyháňa.“ Tu sa pozrela kráľovná z okna a uvidela svojho milovaného muža v najhorších handrách, s trúbou na prsiach, ako kráča za svinami. To ju v duši hlboko zranilo a zabolelo, ale premohla sa a povedala: „Musí to byť veľmi zlé, keď gróf necháva svojho syna pásť svine.“ S týmito slovami sa posadila a obedovali.

Po jedle kráľovná požiadala grófa, či by si smela prezrieť jeho polia. To bola pre neho veľká česť a chcel ju sám sprevádzať, ale kráľovná to odmietla a povedala mu, že má iste veľa dôležitejších vecí na práci, potom nastúpila do koča a kočiš ju musel zaviezť do lesa, kde pásol Janko svine. Tam vyskočila a išla priamou cestou k nemu. „Janko, čo ma nepoznávaš?“ prehovorila naňho a poklepala mu na plece. Tu zdvihol oči, a keď uzrel svoju ženu kráľovnú, poskočilo mu srdce v tele od radosti a zvolal: „Žena, ako si to dokázala, že si ma tu našla??“ Ona mu teda všetko rozprávala, ako sa to prihodilo, a doberala si ho tým, ako s tristo rytiermi päťsto zbojníkov premohla, zatiaľ čo jemu sa to ani s päťsto vojakmi nepodarilo. „Áno, si múdrejšia ako ja,“ odvetil Janko: „a preto mi teraz pomôžeš z mojej biedy.“ Žena mu to slúbila a odkázala ho na večer, potom mu dala zbohom, nastúpila do koča a išla späť na grófsky zámok. Zatiaľ čo dlela kráľovná u grófa a rozprávala mu, ako sa jej jeho lúky a polia páčili, hnal Janko svine z bukoviny domov, lebo nemal pokoj, keď vedel, že jeho milovaná žena je na zámku u otca. Bolo však iba päť hodín popoludní a gróf mu zle vynadal, že sa vrátil tak skoro. Pred výpraskom ho kráľovná síce zachránila, ale tomu, aby ho bez večere zavreli do chlieva ku svinám, zabrániť nedokázala. „Keď netučnejú svine, nepotrebuje jesť ani on!“ povedal gróf a pri tom zostalo. A aby sa nad ním nikto nezľutoval a z chlieva ho nepustil, vytiahol gróf kľúč zo zámku a uschoval ho u seba.

Keď sa večer všetci uložili do postele, prikázala kráľovná svojim rytierom, aby dvere chlieva vypáčili a Janka oslobodili, potom mu dala jeho kráľovské šaty a po celú noc zostali spolu. Či vôbec zaspali, tomu by som neveril, lebo mali jeden druhému toľko čo rozprávať; a rytieri tiež neoddychovali, lebo museli podrezať jednu svinu a jej krvou postriekať prah a podlahu chlieva, aby to vyzeralo, že dovnútra vnikla divá zver a pastiera roztrhala a zožrala. S rozbreskom šli Janko a jeho mladá žena ku grófovi a kráľovná mu rozprávala, že v noci prišiel jej muž kráľ a stal sa jeho hosťom. Tým bol starý gróf naozaj potešený a nevedel, ako by za jeho domu preukázanú poctu poďakoval. Bol veľmi prekvapený, keď sa kráľ hneď pýtal na jeho najmladšieho syna a prosil, aby ho zavolal. „Ten ničomník je v prasacom chlieve,“ odvetil gróf: „tu je kľúč, aj tak musí vyháňať na pašu.“ S týmito slovami vyšiel gróf na dvor, kráľ a kráľovná ho nasledovali; ale dvere chlieva boli otvorené, prah a podlaha pocákané krvou a po Jankovi ani stopy. „Nejaká divá zver ho roztrhala a odtiahla!“ volala kráľovná. „Vďaka Bohu!“ povedal gróf: „Konečne som sa toho darebáka zbavil a môžem zomrieť v pokoji.“ „Ale milý gróf,“ povedal teraz kráľ: „myslím, že svojho syna ani nepoznáte, inak by ste s ním nezaobchádzali tak zle.“ „Toho ničomníka ani poznať nemusím!“ vykríkol gróf: „Spomedzi tisícov ľudí by som ho spoznal.“ „To hovoríte vy,“ smiala sa kráľovná: „veď váš syn stojí vedľa vás.“ Tu sa gróf pozrel kráľovi pozornejšie do tváre, a naozaj, bol to jeho Janko, a tak pred ním padol na kolená a prosil o odpustenie. „To nie, otče,“ povedal Janko a zdvihol ho: „síce ste so mnou zle zaobchádzali, ale ja som vás tiež klamal. Teraz so mnou poďte na kráľovský zámok, aby ste na vlastné oči videli všetku tú nádheru a bohatstvo, ktoré som si vydobyl.“

Tak to starý gróf urobil a žil u svojho syna, pána kráľa a mladej kráľovnej ešte dlhé roky šťastne a spokojne a ak nepomreli, žijú tam dodnes.