Zelený rytier

Ako veľa zla za svojho života napáchal a preto bol po smrti zakliaty do hada, ktorý strážil zlatý poklad

V Rychlebských horách stával hrad Rychleby a jeho kastelánom bol rytier Gernot. Za dobré služby kniežaťu sa mu dostalo aj dobrého bývania. Hrad strážil starú kupeckú cestu z Nisy do Kladska. Roky však rytierovi pribúdali a mladosť sa už nedala ničím kúpiť. Keď starého rytiera služba zmáhala, jedného dňa sa rozhodol, že požiada kniežaťa, aby ho prepustil. Zavolal si verného sluhu Sidka a povedal mu:
„Vezmi koňa a choď so vzkazom ku kniežaťu! Som už starý a chcem sem namiesto seba dobrého, mladého kastelána. Tu máš list a bez odpovede sa nevracaj! Môjho života je už nakrátko.“
Rytier dal Sidkovi list a vrecúško s peniazmi, keby sa mu cestou niečo prihodilo. Sidek uctivo poďakoval a chystal sa na odchod. Vedel, že starý rytier toho veľa nenahovorí, ale k ľuďom býva štedrý. Na Rychlebách slúžil už nejaký ten rok a bol so službou spokojný.
Ešte v ten deň vyrazil Sidek z hradu na rýchlom koni, aby kniežaťu správu čo najskôr doručil. Išiel za dňa, pretože v noci nebolo v kraji bezpečno. V tom čase bolo všade dosť zbojníkov. Páni obierali o majetok jeden druhého, kde len mohli. Prepadávali dediny a mestečká, lúpili, pálili, brali ľuďom dobytok.
Sidek neušiel ďalej než cez dve dediny, keď cestou stretol otrhaného žobráka. Ten sa k nemu pritočil a chcel od neho almužnu. Skôr však, než ho Sidek mohol obdarovať, bol stiahnutý z koňa a okolo neho stálo niekoľko ozbrojených chlapov. Jeden z nich v zelenom odeve sa správal panovačne a mal medzi nimi hlavné slovo.
„Povedz nám, kam ideš a čo vezieš! Ak nepovieš po dobrom, povieš po zlom!“ povedal posmešne a pokynul jednému z pomocníkov.
Ten prehodil cez najbližší silný konár povraz so slučkou a ukazoval na krk, že ho obesí. Sidek videl, že by sa im neubránil, snažil sa teda dohodnúť sa s nimi po dobrom.
„Nemám sa začo hanbiť! Som posol rytiera Gernota z rychlebského hradu. Ale kto si ty, že so mnou jednáš ako zbojník?“
Rytier sa naňho za tie slová zle oboril.
„Máš veľa rečí a ani nevieš, s kým hovoríš. Ja ti to teda poviem. Som zelený rytier a kto sa dostane do mojich rúk, musí ma poslúchať!“
Sidek siahol rukou po zbrani, ale vtom k nemu dvaja chlapi pristúpili a skrútili mu ruky dozadu. Potom ho prehľadali a pod kabátom mu našli kastelánov list. Zelený rytier si ho prečítal, potom udelil svojim ľuďom rozkazy, ktorým Sidek nerozumel.
„Aby si ma nepovažoval za nevďačníka, dávam ti milosť. Moji chlapi ťa dopravia až za hranice kniežatstva. Ak sa im však budeš vzpierať, už ti nepomôžem a prídeš o hlavu! A ešte jednu dobrú radu ti dám. Nikdy sa nevracaj späť na Rychleby! Dlho by si sa zo svojho života netešil.“
„A čo bude s listom?“ staral sa poctivý Sidek.
„O ten sa nestrachuj! Sám správu doručím a o starého Gernota sa postarám. Ten už na Rychlebách dosluhuje.“
Potom sa zelený rytier vyhupol na Sidkovho koňa a zmizol s ním v lesnom chrastí.
Na útek nebolo ani pomyslenia. Chlapi sa so Sidkom vydali opačným smerom a viedli ho ako ovcu. Hnali ho pred sebou bez zastávky lesnými cestami, kde za celý deň nestretli jedinú živú dušu.
Na Rychlebách zato čoskoro privítali nového pána. Zelený rytier prišiel s celým sprievodom svojich ľudí, priniesol od kniežaťa pozdravy starému Gernotovi. „Od dnešného dňa som tu ja ustanovený za kastelána! Nie je však potrebné, aby si sa niekam sťahoval, rytier Gernote! Je tu dosť miesta pre nás oboch. Ak chceš, zostaň tu so mnou!“
Starý rytier nemal kam odísť, a tak bol rád, že sa s novým kastelánom dohodol a zostal na Rychlebách.
Zelený rytier sa ujal svojho nového úradu. Najskôr si zvolal hradnú čeľaď a na popredné miesta dal svojich ľudí. Všetci ho museli poslúchať, alebo odísť zo služby. Aj v dedinách si čoskoro uvedomili, že majú nového pána. Rychlebský kastelán sa začal starať predovšetkým o vlastný vačok, komory, sýpky a truhlice. Poplatky vyberal poctivo, niekedy aj dopredu. Potom sa staral o dievčatá. Žiadna z okolia jeho orlímu zraku neunikla. A ktorá mu nebola po vôli, tú dal odvliecť na hrad a už ju nikto nevidel. Všetci čoskoro spoznali zeleného rytiera a jeho moc, pravé meno sa však nikto nedozvedel. Rytier vládol v horách rukou železnou a mal k tomu dobrých pomocníkov. Jeho pacholkovia medzi ľuďmi slídili a nejedného priviedli do väzenia.
Raz išla popri hrade urodzená panna so svojím sprievodom. Rytier sa o tom čoskoro dozvedel a v neďalekom lese dal jej družinu zajať a dievča násilím odvliecť na hrad. Potom poslal do najbližšej dediny po kňaza, že sa bude ženiť. Keď to panna Mária počula, bránila sa a volala o pomoc, ale rytierova čeľaď sa jej len smiala a posmievala.
„Neboj sa, náš pán ťa privedie k rozumu a ešte rada budeš jeho ženou.“
„Dosť rečí, chlapi!“ okríkol ich rytier, keď prišiel dolu medzi nich a pannu si prezrel.
Potom ju vzal bez reči za ruku a viedol hore.
V komnate pri krbe ležal v kožušinách starec. Keď rytier s pannou vošli, ani ich nepočul. Až naňho rytier nahlas zavolal:
„Gernote, vstávaj! Priviedol som ti ukázať nevestu. Čo jej hovoríš?“ a postrčil Máriu až pred neho.
Starý rytier Gernot bol už poloslepý a chorý. Celý deň driemal a z komnaty už nevychádzal. Rytier si k nemu občas prišiel pohovoriť, inak mu sluha nosil jedlo a pitie. Čo sa okolo neho dialo, to nevedel. Starý sa prebudil, chvejúcou sa rukou pohladil dievčaciu tvár, potom sa chrapľavým hlasom zasmial.
„Tak ty si si priviedol nevestu a peknú, len čo je pravda. Neboj sa starého vlka, jahniatko! Ten ti nemôže ublížiť, už nemá žiadne zuby!“ Kým to dohovoril, oči sa mu zase zlepovali.
„Pekné jahniatko!“ zabručal zelený rytier. „Kto by to bol o tom starom, vypelichanom vlkovi povedal, že si ťa tak dobre všimne. Ale má pravdu. On ti neublíži, ale predo mnou sa maj na pozore!“
Mária začala prosiť rytiera o zmilovanie, ale on na to povedal:
„Ako som rozhodol, tak sa stane. Až príde kňaz, ruky nám zviaže, aby si naveky aj pred bohom bola mojou ženou.“
„Ale ja nechcem! Počuješ?“ vykríkla Mária, až sa starec zľakol a zastonal. „Zbytočne hovoríš!“ odbil ju rytier. „Ja som tu pánom a po mojej vôli sa stane. Páčiš sa mi viac než všetky tie, ktoré už tadiaľto prešli. Preto budeš pani na Rychlebách a čo by si chcela viac?“
„Veď ani nevieš, kto som. Prosím ťa, prepusť ma k otcovi! Je bohatý a dobre sa ti odmení, ak sa nado mnou zmiluješ,“ znova ho prosila panna.
„To sú ženské táraniny! Nezáleží na tom, kto si, ani koľko má tvoj otec peňazí. Som dnes už taký bohatý, že si môžem vybrať ženu, ktorá sa mi páči, aj bez vena. Teraz tu zostaneš so starým Gernotom a počkáš, kým príde kňaz a zosobáši nás. Veď sa dočkáš, jahniatko!“
Zelený rytier sa spokojne usmial a odišiel. Panna chcela za ním vybehnúť, ale za dverami stáli dvaja zbrojnoši a cestu jej zastúpili. Musela sa vrátiť späť. Sadla si teda na lavicu pri okne, chvíľami plakala a chvíľami sa pozerala z toho orlieho hniezda dolu do údolia. Potom dostala nápad, chcela otvoriť okno, ale bolo tak dobre zabednené, že sa jej to nepodarilo. Neostávalo nič iné než čakať.
Keď sa dvere znova otvorili, objavil sa v nich zelený rytier s kňazom a zbrojnošom. „Tak sa chystaj, nevesta, pod čepiec!“ povedal Márii a obrátil sa k starcovi. „Vstávaj, starý brach! Bude svadba a musíš mi ísť predsa za svedka!“ Starec sa znova prebral zo spánku, pozrel sa po Márii a len zašepkal: „Nevesta! Jahniatko!“ a zase zaspal trhavým spánkom.
„Tak začni, kňaz! Nech je to čoskoro odbavené. Tu máš nevestu, ten zbrojnoš a starec sú svedkovia,“ prikázal kňazovi.
„Ale ja nechcem! Ja tu vyhlasujem pred bohom, že dobrovoľne si zeleného rytiera nevezmem! Bola som zavlečená násilím.“
„Mlč, dievča, mlč!“ rozkričal sa na Máriu rytier nahnevane. „A ty konaj svoju povinnosť! Dostaneš dobre zaplatené.“
Kňaz bol však v rozpakoch a nevedel, ako by najlepšie urobil. O rytierovi počul už všeličo, ale keď nevesta stála na svojom, že si dobrovoľne ženícha nevezme, dodal si odvahy:
„Len zváž, pane! Som kňaz a proti násiliu nemôžem nič robiť, len sa modliť.“
„Tu platí len moja vôľa a kto sa jej vzoprie, prepadne hrdlom. To si zapamätaj a vykonaj, čo som ti prikázal!“ rozzúril sa naňho zelený rytier.
Keď však Mária trvala na svojom, že si rytiera nevezme, ani kňaz ho nechcel poslúchnuť a spoliehal na to, že je sluha boží. Rytier dal teda zavolať pacholkov a prikázal im, aby kňaza odviedli na dvor a tam mu sťali hlavu.
„Tak a teraz si na rade ty, jašterica!“ povedal Márii. „Neboj sa, ani sa ťa nedotknem, od toho mám svojich ľudí. Keď si nechcela byť mojou ženou, dám ťa do väzenia potkanom.“
A pacholkovia prišli a odvádzali ju, ale ona sa im vzpierala a kričala z celej sily, aby ju všetci počuli.
„Preklínam ťa, zelený rytier! Teba aj tvoju matku, ktorá takého syna porodila. Zostaň tu naveky, ty zelený had! Nikdy nebudeš mať pokoj, kým tu zostane kameň na kameni.“
Ale rytier sa len smial a prikázal pacholkom, aby sa poponáhľali. Potom si sadol za stôl a nalial si do pohára vína.
Chcel mať peknú ženu, ktorá by sa oňho starala a mala deti. Chcel mať vedľa seba niekoho, kto by sa s ním porozprával a bez rozkazu ho vypočul. Starý Gernot už dávno žil v inom svete a nezdieľal s ním jeho starosti. Zelený rytier mal všetko, čo si zaumienil, len tú pannu sa mu nepodarilo kúpiť. Sám so sebou nebol spokojný. Stále žil len v strachu o svoje bohatstvo a svoj život.
A jedného dňa sa predsa len knieža dozvedelo, čo sa na Rychlebách deje. Na dvor prichádzali mnohé správy a sťažnosti od kupcov, ktorí prechádzali okolo rychlebského hradu. A predovšetkým už dlhý čas neprichádzali do kniežacej pokladnice od kastelána žiadne peniaze. K tomu všetkému sa na dvor dostavil Sidek, ktorý si u opavského pána zaslúžil rytierske ostrohy. Ten napokon kniežaťu povedal, čo sa na Rychlebách udialo.
„Ponúkam ti svoje služby, knieža, aby som toho lotra zničil a hrad zachránil!“
„Rád prijímam tvoju ponuku. Dám ti vojsko a ty priveď tých lotrov živých! Zaslúžia si odplatu. Právo je na našej strane. Ak nebude úniku, daj hrad zapáliť!“ A rytier Sidek tú službu rád prijal. Doviedol kniežacie vojsko až pod Rychleby. Cestou ich ľudia v dedinách vítali a dávali vojakom všetko, čo mali. Nenašiel sa ani jediný človek, ktorý by zeleného rytiera varoval.
Kniežacie vojsko obľahlo Rychleby a začalo ich tvrdo dobýjať. Posádka na hradbe sa bránila zo všetkých síl. Keď zelený rytier videl, že hrad neubráni, sám dal svoje sídlo zapáliť a pri požiari chcel uniknúť. Hrad horel dlho a pri silnom vetre všetko ľahlo popolom. Zostalo len kamenné murivo.
Keď Sidek videl, čo sa stalo, vrátil sa s kniežacím vojskom späť. Tak sa knieža nijakej koristi ani zajatcov nedočkalo. Po zelenom rytierovi nebolo nikde ani stopy. Ľudia hovorili, že v hrade zhorel.
Dlho sa potom ľudia báli chodiť okolo rychlebského hradu. Hovorili, že v ňom straší a nikto sa tam neodvážil. Kameň po kameni sa pomaly rozpadal a všetko zarastalo trávou. Zrazu sa začalo medzi ľuďmi rozprávať o jeho pokladoch. Našli sa aj odvážlivci, ktorí sa vybrali ich hľadať. Na nádvorí našli medzi troskami len ohorené ľudské kosti a ďalej sa nedostali.
Raz na Veľký piatok na veľkú noc sa vybral na hrad jeden tovariš z Vilémovic a ten vraj mal väčšie šťastie. Bez ťažkostí sa dostal do hradného podzemia. V šere našiel starú truhlu a v nej trčal zlatý kľúč. Tovariš ju chcel otvoriť, keď sa za ním ozval ľudský hlas: „Neber, čo si ešte nezaslúžil!“
Tovariš sa otočil a uvidel za sebou veľkého zeleného hada, ktorý sa k nemu plazil z výklenku. Mladík sa hrôzou nemohol ani pohnúť. Had k nemu prehovoril ľudským hlasom:
„Ak dovolíš, aby som sa prihrial na tvojom srdci, budú všetky poklady tvoje a mňa potom vyslobodíš zo zakliatia! Potom si vezmeš tento zlatý kľúč, a ten ti otvorí cestu ku všetkým rychlebským pokladom.“
Zelený had sa rýchlo priplazil k truhle, vzal zlatý kľúč a vztýčil sa proti tovarišovi. Keď sa dotkol jeho ruky, tovariš od hrôzy vykríkol. Vtom sa celý hrad otriasol v základoch a tovariš padol na zem v mdlobách.
Keď sa prebudil, ležal na kopci oproti rychlebskému hradu. Nebo bolo modré a vietor sa preháňal v korunách stromov. Tovariš sa z toho všetkého nemohol spamätať, stále videl pred sebou zeleného hada so zlatým kľúčom a o pokladoch už nikdy nechcel ani počuť.