Fikmik

Bol raz jeden gazdík, len taký menší, veľmi si nemohol vykrikovať od radosti. Pole mu rodilo viac kameňov ako zemiakov a na skládke bolo tiež viac myší ako zrniečok. To je svätá pravda. No, ale kameňom horu nezrazíš a u Bradánkovcov boli tak ako-tak spokojní. Raz Bradánek orál s koňmi ďaleko pri lese. Vraví žene:
„Vieš čo, na obed domov neprídem. Škoda času. Zviaž mi tam niečo do uzlíka.“
Mama zohnala, čo sa za behu dalo, kôrku chleba, kúsok slaniny, a milý išiel. Škovránky mu hrajú poľom aj dolom. Halenu tam zložil pri voze, uzlík pod ňu a teraz veselo oře. Hlavu k zemi, ani nie je kedy sa obzrieť dookola.
Slanina zatiaľ pod halenou vonia, vonia, veru boží kvietok by lepšie nedokázal. Ani nie tak dlho, a koho vám nalákala! Čmuchal tu ako tulák čert. Dychtivo nosom krúti, mm!, čo len to? A už bol pri voze. A hľa, zrazu oči v kvete a jazyk sa mu rozlieva. Rýchlo chmatol, a skôr než by niekto pomyslel, milá slaninka v ňom. Len si labky oblizuje, chachá! A ticho, ako prišiel, zase hupy, hup, a preč.
Slnko bolo na poludnie, Bradánek dooral záhon a že si tiež odbude ten slávny obed. Hľadá uzlík, čo v ňom, ale pomaly zostal stuhnutý. Veď nikde nič. ..... Vraj, kto mi len toto vyfúkol? No, ak bol chudobný, nech mu pánboh požehná. Ale ak to bol zlodej, nech si ho diabli vezmú!
A milý gazdík mal po obede. Aby sa teraz uspokojil so suchou hubou.
Čo si to vraví, zatiaľ chlpatý čert vletel na metle do pekla a jeden smiech. Až sa za boky chytal. Hneď všetci okolo neho:
„Čo sa ti, Štětka, prihodilo tak slávne, rozprávaj!“
„No čo, chlapci, to vám bola jedným slovom slaninka! Ešte mi po nej slávnostne vytrubujú v bruchu samé intrády.“
„Aká slaninka?“
„No, aká. Taká! Pri lese vám oře taký chlpáň, vieme, mal ju so sebou na obed a voňala vám ako neviem čo. A tak nebolo dlhých okolkov, a slaninka, poď ku mne! Zahryzol som ju práve pod krkom, chachá!“
A Štětka sa zase chytal za boky, div že ho niekde nepohltila ohnivá kaď.
Ale vedľa počúva tatko Lucifer, počúva, počúva a fúzy sa mu naježili. Schmatol plamenný karabáč, švihol ním prudko, až sa peklo otriaslo a dookola utíchol pustý smiech. A tatko vraví:
„Ej, Štětka, je ten Bradánek úbožiak, to si mu nemal robiť! Aby si vedel, teraz pôjdeš a budeš mu za to rok slúžiť.“
A zase ten karabáč divoko švihol. V pekle nastalo utíšenie a Štětku na mieste prešiel smiech. Ani nemukol a von.
U Bradánkovcov boli zatiaľ po obede a ešte v samom zmätku, kto len mohol tú slaninu vyčmuchať, keď tu vstúpi do izby chlapík ako jedľa a hneď sa pýta:
„Veľa šťastia, pantatko! Čo, nevzali by ste ma do služby? Už by som nerád niekam klopýtal.“
Gazdík zodvihol oči:
„Že do služby? A ako ti vravia?“
„Fikmik,“ vraví Štětka.
„No, aj meno. Ibaže do služby, chlapče, to u nás nepôjde. Takto vysoko nám hlava nesiaha. Aby si vedel, u nás zvykneme mať na jedlo misu sliepčej kvočky a k tomu knedle z červotoča. To by si sa veľmi neolizoval.“
„Ale, pantáto,“ nahováral sa Fikmik, „vyschne blato, bude leto. Keď na to príde, budem slúžiť aj zadarmo. Len ma tu nechajte, veď neprehráte!“ Bradánek sa chvíľu kýval sem a tam, až slovo za slovo, vraví:
„No čo, mama, skúsime to? Tak si, chlapče, ten pinkeľ niekam hoď! Nech sa ti to u nás v zdraví roztrhá.“
Fikmik, ako sa teraz stále volal, veselo pohodil hlavou a zostal tu na chalupe.
Na druhý deň Bradánek vraví:
„Pôjdeme do lesa po drevo. Mám tam pár kusov, aby naposledy nezhnili.“
Fikmik v lete pripravil kone a voz a išli. Práca bola hrdelná. Ale gazda sa len čudoval, nemusel ani rukou pohnúť, paholok len fik, a už je drevo na voze. Mohlo byť ako hrom. A zas mik, už je tam druhé, tretie, hral sa s tým ako s panáčikmi, na moju milú. Bradánek nestačil pozerať.
„Tak dosť, teraz pôjdeme.“
„Ale čo by vás, pantáto, napadlo! Fura ešte nie je plná.“
„Však vraj, kone by viac neutiahli.“
Ale chlap len fik, mik, kotúľa vám nové kláty, voz bol pomaly s vrchom. Gazdíkovi mohli oči vypadnúť.
„Tak, a teraz si sadnite.“
Obaja sa vyhupli, milý Fikmik len švihol a mal niekto vidieť! Kone práve vzleteli a jeden let, cez polia a hory im to fičí. Bradánek si držal hlavu, aby ju nestratil. V minúte boli doma, práve zacingalo v dedine na poludnie. Fikmik odprahol, cvalom zložil drevo a v izbe vraví:
„Tak, gazdiná, ideme na obed.“
Tá vysypala na misu zemiačikov, a nech si každý tvarohom pomastí. Fikmik vyvalil oči:
„Čo, toto? Ja chcem mäso!“
„Ju, panáčik, u nás nie je len povedať mäso a tancuj bosý! To si mal vybrať niekde na panskom.“
A že mäso nemá.
„Ale, mamička, čo budete rozprávať ..... nemám,“ krútil sa Fikmik. „V komore máte mäsa, klobás, len skočiť.“
„Ale kde by sa tam vyliahlo?“
Ale ako pre meno šla a na moju pravdu! Komora vám plná údeného, múky, hrachu, nač si len pomyslí, až sa jej z toho všetkého zatočila hlava. A u Bradánkovcov jedli, mohli sa udusiť.
O malý čas si gazda spomenul:
„Aby som išiel na trh po nejakú svinku. Je to u nás ako vymetené. Nikde nič.“
„Ale to ja pôjdem s vami, aby sa vám nesmútilo,“ pritočil sa Fikmik.
A tak šli. Idú, idú už dlho a mesto sa stále neráči objaviť. Bradánka už pichalo v kolenách.
„Takto bude pomaly po trhu! Čo to? Veď je cesta ako večná? Inokedy som tam za hodinku.“
„A hádam, nepomýlili ste si koľaj? Viete čo, chvíľu si odpočinieme, a nech trh trhom! Ja mám taký pískot, len zapískam a uvidíte.“
Ani nečakal na slovo a Fikmik pískol, až to v ušiach zaľahlo. A ľudkovia, vtom sa im ženie do lona svinka ako na povel, a k tomu za ňou dvanásť prasiatok ako ružových detičiek. Rany Matejove! Bradánek zostal na mieste vyjavený.
„Toto je nadelenie do pančuchy!“ smial sa Fikmik. „Hľa, ani nie svinka, ale hneď kŕdeľ prasiatok s ňou. No, hovorte predsa, pantáto, niečo!“
Ten len koktal:
„Veď dobre, ale kto vie, čie sú! Aby som potom nemal nejaké zaplietačky.“
„Ale nič sa vy nebojte, aké strachy! Kto sa bojí, straky sa mu vysmejú na vŕbe a vrany ho roznesú po plevách. A tak aké ďalšie afektované reči.“ Veselo vyskočili a všetko sa valí domov. Práve malá povodeň.
Mama mala teraz v chalupe ruch. Ružové detičky chová a len sa medzi nimi gagoce po celý deň. Oko plné veselých plamienkov.
No, Fikmik ešte dlho robil u Bradánkovcov divy. Za ten kúsok slaniny div že im aj nezhodil zlatých hviezdičiek z neba.
Až pomaly začalo v chalupe svitať. Ľudkovia, čo je toto za kamaráta! To sa ani veriť nechce!
V neďalekom háji bol zámok, býval tam pán, ale chamtivec z celého sveta vyhlásený, lakomstvo mu osedlalo dušu. Najradšej by videl, aby slnko svietilo len do jeho záhrad a slávici sa klaňali len jeho pivonkám, skrátka, neprial ani tomuto drotárovi na dlani chlp. A aký div, že sa u neho ani ten pasáčik gate neohrial, a preč! A tak sa ten pán vo chvíli dozvedel, akého majú u Bradánkovcov chlapíka. Hneď v ňom všetko poskočilo, toho musím, musím dostať k nám. I odkazuje na mieste do chalupy:
„Čo, vravím, susede milý, mám toľko polí, nepožičali by ste mi na chvíľu svojho čeľadníka?“
Toto počuť, Bradánek bol práve na koni. Ale akéže požičky? Nech si ho tam nechá aj navždy. Ešte mu poďakujem. A tak vraví:
„Počúvaj, chlapče, tamten zámocký pán mi o teba odkazuje, takému je ťažko odmietnuť. Pane, ten by nám už vypil krv! Napokon povedané, začuješ tam inú pesničku, než akú na chalupe majú. Je to zámok!“
Fikmikovi pomaly dochádzal rok a bolo mu jedno, kde dosluhuje. Prišiel tam a pán si ho hneď lačne obzrel.
„Vraj, počul som, aký si ty chlapík. Potrebujem do večera vymlátiť stodolu.“
„Ale aj dve! To je u nás fik, mik a bude hotovo.“
A aj bolo. Kým sa kto nazdal, milá stodola je načisto. Ibaže čo teraz Fikmik urobil? Obilie všetko naložil a fr s ním k Bradánkovi. Pán sa pozrie, všetko sa v ňom splašilo. Prešiel chlapa očami ako pilníkom.
„Čo ty toto! Aby si na mieste puk!“ A býčovec v ruke, už sa ženie, len ho sadiť.
Ale Fikmik sa naježil, otvoril na neho papuľu ako pes a vraví:
„Bradánkovi slúžim, k tomu aj túžim. Vyjednané!“
Pán videl, za rozbitým pohárom márne plakať, prešla ho ďalšia chuť. Býčovec zastrčil do čižmy, kto vie, aký pekelník sa nám tu vyliahol!
Bol práve posledný deň služby, Fikmik sa chcel ešte naposledy previezť. Kedy sa mu to stane na kniežacom koni! Vyviedol zo stajne Blesk, trochu ho potľapkal, a už je v prachu. Ani nevídané. Kniežací hostia všetci pozerajú, až sa začali smiať:
„Vidíš, vychvaľuješ sa, že niet jazdca nad teba. Myslím, že by si sa nemohol s čeľadníkom merať.“
Ej, to bolo slovo do živého! Pán sa až rozohnil. A len čo Fikmik za chvíľku tu, ako sviečka stojac na koni, vraví mu:
„Čože, paholok, azda nemyslíš, že predbehneš pána? Poď, skúsime ťa!“
Fikmik len pohodil bradou, a už boli obaja v sedle. Kone sa im rozletely ako šialené. Ale kdeže Fikmikov Blesk! Čoskoro bol na desať honov vpredu. „Však ja ti nepoľavím, aj keby to košeľu stálo,“ myslí si pán a len do koňa praští, až cucky lietajú. Hľa, už je Blesku v pätách!
V tom sa im otvorila ako brána, a obaja v cvale hup tam. A to vám bolo čierne peklo. Tam sa Fikmik až teraz ukazoval! Letí, letí, pán za ním, ale teraz huš! a milý knieža sa kotúľa ako zemiak. Čerti sa mohli potľapkať. Vítajú Štětku, pazúry mu tlačia:
„Ej, ej, ty si predsa náš chlapík!“
A ešte dnes, ak chcú mať v pekle podívanie, musí zámocký pán so Štětkou na preteky. Nechali si ho tam na všetko.