Dupynožka

Bol raz jeden chudobný mlynár. Bol síce chudobný ako kostolná myš, ale mal krásnu dcéru. Raz sa mu pritrafilo hovoriť s kráľom, a aby si pred ním dodal vážnosť, pochválil sa:
„Ja mám dcéru a tá vie priasť zo slamy zlato.“
Kráľ hneď chytil mlynára za slovo:
„To je ale umenie,“ povedal, „zlato zo slamy, to sa mi páči! Ak je tvoja dcéra naozaj taká šikovná, ako hovoríš, priveď mi ju zajtra na zámok, vyskúšame to.“
Mlynár sa zľakol, čo si to navaril, teraz toho ľutoval, ale čo naplat, dcéra musela na zámok. Pred odchodom sa ešte zastavila a chcela sa vrátiť, ale nakoniec predsa len išla.
Keď prišla ku kráľovi, zaviedol ju do komory plnej slamy, ukázal jej kolovrat a motovidlo a povedal:
„Tak do práce! A ak cez noc nespradieš tú slamu na zlato, priprav sa na smrť.“ Potom komoru zamkol, sám vytiahol kľúč, a úbohá mlynárova dcéra tam zostala celkom osamote.
Dievčina sedela a sedela, išlo jej o život a nevedela si rady: nemala ani potuchy, ako by sa dalo zo slamy spradať zlato. Bolo jej čoraz väčšmi úzko, až sa napokon rozplakala. Zrazu sa otvorili dvere, do komory vošiel malý mužíček a hovorí:
„Dobrý deň, slečna mlynárka, prečo toľko plačeš?“
„Ach,“ odpovedalo dievča, „mám priasť zo slamy zlato, a to ja neviem.“
„Čo mi dáš,“ hovorí škriatok, „keď ti zlato upradiem?“
„Korále, čo nosím na krku,“ povedalo dievča, „tie máš.“
Škriatok vzal korále, sadol si ku kolovratu a vrr, vrr, vrr, trikrát potiahol, cievka bola plná. Nasadil novú a zas vrr, vrr, vrr, trikrát potiahol, a bola plná aj druhá cievka. A tak to šlo stále až do rána. To už bola všetka slama spradená a všetky cievky plné zlata.
Hneď pri východe slnka prišiel kráľ, a keď uvidel zlato, začudoval sa i zaradoval, ale prebudila sa v ňom ešte väčšia chamtivosť. Dal mlynárovej dcére nanosiť slamy do inej, ešte väčšej komory a prikázal jej, aby ju zase cez noc spradla, ak jej je život milý. Dievča nevedelo, ako si pomôcť, a rozplakalo sa. Vtom sa znovu otvorili dvere a zjavil sa ten malý škriatok a povedal:
„Čo mi dáš, keď ti tú slamu spradiem na zlato?“
„Svoj prstienok,“ odpovedalo dievča a stiahlo ho z prsta.
Škriatok si prsteň vzal, sadol k práci a kolovrat zase vrčal a vrčal až do rána, kým nebola všetka slama spradená a na všetkých cievkach len svietilo čisté zlato.
Kráľ bol od radosti bez seba, keď to uvidel, ale ešte stále sa zlata nenasýtil. Dal mlynárovej dcére nanosiť slamy do tretej, najväčšej komory a povedal:
„Dnes v noci ešte túto slamu spradieš. Ak sa ti to podarí, vezmem si ťa za manželku.“ Myslel si: Nech je len mlynárova, bohatšiu ženu nenájdem, ani keby som prešiel celý svet.
Keď dievča osamelo, prišiel škriatok po tretí raz a zase povedal:
„Čo mi dáš, keď ti ešte aj tentoraz slamu spradiem?“
„Čo by som ti dala, už nemám nič,“ odvetilo dievča.
„Tak mi daj, čo ešte nemáš. Keď sa staneš kráľovnou, dáš mi svoje prvé dieťa, sľúb mi to.“
Mlynárova dcéra si pomyslela: Kto vie, ako to ešte dopadne. A že si v tej tiesni nevedela inak pomôcť, sľúbila škriatkovi, čo žiadal. Škriatok za to spradol ešte raz slamu na zlato, a keď kráľ ráno prišiel, našiel všetko, ako si želal. Potom naozaj vystrojil svadbu a krásna mlynárova dcéra sa stala kráľovnou.
Za rok sa jej narodilo pekné dieťatko. Na škriatka dávno ani nespomenula. Ale zrazu vstúpil do jej komnaty a povedal:
„Daj mi, čo si sľúbila.“
Kráľovná sa zhrozila a ponúkala mu všetky poklady toho kráľovstva, ak jej dieťa nechá. Ale škriatok odpovedal:
„Nie, ja chcem niečo živé, to je mi milšie nad všetky poklady.“
Kráľovná sa dala do takého plaču a nárekov, že sa škriatkovi zželelo.
„Tak dobre, ja ti tri dni počkám,“ povedal, „a ak dovtedy uhádneš, ako sa volám, môžeš si dieťa nechať.“
Kráľovná premýšľala celú noc, rozpomínala sa na všetky možné mená, aké kedy počula, a vyslala dokonca aj posla, aby sa všade vypytoval, aké iné mená ešte existujú. Keď škriatok prišiel, začala Gašparom, Melicharom a Baltazárom, skúsila Pankráca, Servácia, Bonifáca, skúsila Mateja i Medarda a postupne všetky mená, ktoré poznala, ale škriatok pri každom pokrútil hlavou:
„Tak sa nevolám.“
Druhého dňa poslala až do susednej krajiny vyzvedať, ako všelijako sa tam ľudia volajú, a potom odriekala škriatkovi tie najpodivnejšie, celkom nepočuté mená:
„Nevoláš sa Žejbrováček? Alebo Sivohubka? Alebo Uhnibriško?“
Ale on stále odpovedal:
„Tak sa nevolám.“
Tretieho dňa sa jej posol vrátil a rozprával:
„Nové mená sa už nedali nájsť, ani jedno jediné. Ale keď som pod jedným vysokým vrchom zašiel hlboko do lesa, kde líšky dávajú dobrú noc, uvidel som tam malú chalúpku. Pred chalúpkou horel oheň a okolo ohňa poskakoval taký smiešny mužíček, hopkal po jednej nohe a vykrikoval:
„Dnes sa varí, zajtra pečie, princiatko mi neutečie, kráľovná sa dočká, veď som Dupynožka.“
Môžete si predstaviť, ako bola kráľovná rada, keď to meno započula. A keď o chvíľu prišiel škriatok naposledy a opýtal sa:
„No tak, pani kráľovná, ako sa teda volám?“ začala kráľovná:
„Voláš sa Peter?“
„Nevolám.“
„Voláš sa Pavol?“
„Nevolám.“
„A nevoláš sa náhodou Dupynožka?“
„To ti sám čert napovedal, to ti sám čert napovedal!“ zajačal škriatok a od zlosti tak prudko dupol pravou nôžkou, že sa mu až po bok zaborila do zeme. Potom oboma rukami schmatol ľavú nohu, a ako bol rozohnený, sám sa roztrhol na dve polovice. Tak si Dupynožka naposledy dupol.