Madlenka a lesné tajomstvo

Madlenka bola šikovné, dobré a usilovné dievčatko, ktoré bývalo vo veľkom meste. Mala milú mamičku, dobrého ocka a o trochu staršiu sestričku Zuzanku, ktorá ju síce občas zlobila, ale napriek tomu ju mala Madla veľmi rada.
Veď to bola jej sestrička. A nesmieme zabudnúť na najmilšieho kamaráta, zlatého kokeršpaniela Toma.
Všetci spolu spokojne žili v trojizbovom byte vo vysokom paneláku. Napriek tomu, a možno práve preto, mali veľmi radi výlety do prírody – hlavne za Madlenkinou babičkou, ktorá bývala v horskej chalupke uprostred lesa. Vždy, keď tam s rodinou prišli, bola Madla nadšená. Milovala šumenie lesa a jeho vôňu, posedávanie na vankúšoch machu, behanie po lúkach spolu s Tomom a napínavé pozorovanie lesných zvieratiek. Často chodievala na dlhé prechádzky. Najprv s mamičkou, ockom a Zuzankou, to keď bola ešte malá.
Neskôr, keď už bola väčšia a poznala všetky cestičky v lese naspamäť, mohla s dovolením do lesa sama. Psa Tomíka brala vždy so sebou. Keď potom prišiel čas vrátiť sa domov, babička pri chate zazvonila na záhradný zvonček. Len čo Madlenka začula cinkanie, hneď vedela, že musí čo najrýchlejšie utekať domov. Tak si užívala zakaždým, keď babičku navštívila.
Raz, keď sa znova vydala na jednu zo svojich prieskumných ciest po lese, zazrela zajačika so srnkou, ako spoločne spokojne oštipkávajú akýsi lesný kríček. Všetky zvieratká v lese už Madlenka s Tomom dávno poznali, takže sa ich ani nebáli, keď sa k nim zvedavo priblížili.
„Čo to tam asi oštipkávajú?“ povedala si Madlenka len tak pre seba. Zrazu – a verte, deti, že to Madlu poriadne vystrašilo – sa zajačik otočil, otvoril svoju malú papuľku a vraví ľudským hlasom:
„My predsa jeme výborné lesné čučoriedky, čo ich nepoznáš?“ Ako sa Madla zľakla, posadila sa priamo na kríček obsypaný modrými bobuľkami. Zvieratká predsa nehovoria!
„Neboj sa nás, Madlenka,“ upokojovala ju srnočka, „pretože si sa od malička správala k lesu pekne a vždy si tu bola dobrá, odmenil ťa schopnosťou rozumieť lesným zvieratkám!“
Madlenka sa trochu spamätala a vstala. Zistila, že sa jej čučoriedky rozmliaždili na nohaviciach. Trošku sa bála, aby neboli jedovaté, ale srnočka ju hneď poučila:
„Nemaj strach, aj ty môžeš čučoriedky bez starostí jesť. Nie sú jedovaté, ba naopak, sú výborné a naozaj veľmi zdravé!“ Potom si na niečo spomenula a dodala: „Videla som tetu Vlastičku z dediny, ako ich v lete často chodí zbierať. A nielen čučoriedky, ale aj ďalšie rozmanité lesné plody, ako napríklad červené maliny, čierne ostružiny, červené ríbezle a šípky z krov. Tiež som ju videla pri ceste dávať do košíka jabĺčka, mirabelky a slivky zo stromov a zo záhradky za domom oberať lieskové oriešky, zelené fazuľky a červené paradajky.“
Madlenka sa už úplne prestala báť. Bola na seba pyšná, že si zaslúžila takú poctu rozumieť zvieratkám. Stále trochu udivene, ale veselo, sa s nimi začala rozprávať. Bola veľmi zvedavá, prečo a načo teta Vlasta zbiera všetky tie veci, a tak sa na to zvieratiek opýtala.
„Aj mňa to zaujímalo,“ odvetil zajačik, „tak som sa raz odvážil, zakradol som sa za okienko Vlastinej chalupky a pozoroval, ako sa Vlasta v kuchynke činila,“ povedal a trošku sa pritom začervenal. „Práve sa zaoberala malými hríbikmi, čo si ten deň našla na čistinke v lese. Hodila ich do hrnca a v inej chvíli niečo varila. Nakoniec všetko zmiešala dohromady a naložila do priehľadných pohárov s farebnými viečkami,“ dokončil zamyslene zajačik. „A skoro by som zabudol: všetky tie poháre označila bielou nálepkou a na tú napísala – huby s octom, Vlasta. Jeden po druhom ich potom starostlivo odložila do špajze, kde už bolo naskladaných veľa iných farebných a polepených pohárov,“ dodal.
„A vieš, čo sa s tými pohármi dialo ďalej?“ zaujímala sa Madla.
„To zasa viem ja,“ vložila sa do toho srnka. „Zistila som to v zime, keď som šla na Vlastinu zasneženú záhradku okusovať seno z kôpky, ktorú tam pre nás pripravila ako každý rok. To aby sme cez zimu nepomreli od hladu, lebo v lese ani na poli nič nerastie,“ oznamovala. „Chcela som tetušku pozdraviť a cez okienko som zbadala, že práve sadá k raňajkám. A čo nevidím, vybrala jeden pohár s nápisom čučoriedková marmeláda, odskrutkovala ho a nabrala si lyžičkou kus tej marmelády na chlieb s maslom. Tak to teda je, schováva si v špajze na zimu to, čo rastie v lete, aby nikdy nemala nedostatok,“ zakončila pyšne múdra srnka.
Madla ešte dlho sedela na machu a rozprávala sa so zvieratkami o všetkých možných dobrotách, čo sa dajú schovať na zimu do špajze. Sedela by tam azda dodnes, keby sa lesom neozval cinkot zvončeka, ktorý zvolával všetkých na večeru do chalupky. Vstala teda, rozlúčila sa so zajačikom a srnkou a bežala domov.
Späť v meste sa chcela Madla podeliť o všetky novinky so svojimi kamarátmi. Tí na ňu ale len zmätene pozerali a neverili, že je možné v prírode nájsť cez rok toľko dobrôt, nieto ešte aby bolo možné si ich schovať až do zimy! Madla sa však nedala a rozhodla sa čo najviac tých dobrých plodov nazbierať a s tetou Vlastou ich pripraviť.
Teta bola nadšená, že sa Madla o všetko tak zaujíma. S radosťou jej so všetkým pomohla a vysvetlila jej, ako sa tie dobroty zavárajú. Keď sa Madla po práci poobzerala po kuchynke, oči jej žiarili, ako behali po kope rôznofarebných pohárov s rozličnou náplňou a popiskami, ako:
ríbezľová marmeláda, oriešky v mede, zelené fazuľky, slivkový kompót, krájané paradajky a mnoho ďalších, podpísaných veľkými písmenami MADLA, aby sa nepomiešali s Vlastinými.
Všetky poháre potom s ockom odsťahovali do špajze v mestskom byte. Prišla zima a v lese, na záhradkách ani na poliach naozaj nič nerástlo. Madla ale vedela o plnej špajzke, a tak sa tešila na všetky tie dobroty. Každé ráno si s celou rodinkou mazali marmeládu na chlieb, na obed mávali zaváranú zeleninu, piekli štrúdľu zo zaváraných jabĺčok a po večeri si mamička s ockom dokonca občas trošku usrkli domáceho orechového likéru, ktorý pre nich osobitne pripravila teta Vlasta. Madlenkini spolužiaci len závideli výborné desiatky s ovocnými marmeládami, ale aj jej rozžiarené oči a zdravo červené líčka, ktoré určite získala vďaka všetkým tým domácim dobrotám. Už sa jej nikto nesmial a Madlenka musela stále ďalej a ďalej vysvetľovať, čo sa dá v prírode nájsť a ako to uschovať na zimu.
Nasledujúcu zimu už nechodila s modrou papuľou od čučoriedok do školy len Madla, ale aj jej kamaráti, ktorí si pochvaľovali, aké je zábavné a skvelé zavárať všetky tie dobroty.
A Madlenka stále chodí k babičke na chalupku, behá s Tomom po lese a rozpráva sa so zvieratkami, aj keď už nie je malé dievčatko.