Krajčír kráľom

Pred dávnymi rokmi, keď nikto z nás ešte nebol na svete, žil v Podlesí krajčír Cihlička. Bol to prefíkaný chlapík; ani líšky, ktoré chodia Vocáskovcom do kurína po kurčatá, by sa s ním nemohli merať, hoci by ho aj trochu odrastený človek preskočil. Za našich čias takýmto ľuďom hovoríme mazáci.
Bol starý mládenec. Varil si sám a jedol sám, o ženu nestál. „Čo má zjesť žena, zjem sám a budem mať dvojitú silu!“ rozumoval náš milý krajčír Cihlička. Krajčírstvo ho už začínalo mrzieť. Bolo aj vtedy tak, že starým nosili len záplatovať, a bude to tak naveky. Skúmal rozličné cesty, ktorými by si mohol zarobiť na ten každodenný chlieb; ale nijako to nešlo, a napokon mu tá ihla, niť a náprstok boli predsa len vždy najmilšími priateľmi.
Aby som nezabudol: izba, v ktorej spal, varil a pracoval, mala tú nevýhodu, že si ju muchy z celej dediny vyvolili za miesto na snemy, na ktorých to vždy tak bzučalo, že úbohému krajčírovi sa až mihalo pred očami a uši mu zaliehalo. Niekoľko plácačiek už polámal, ale čo po tom, múch neubúdalo.
Jedného dňa došíval práve rukáv na svadobný kabát pre rychtárovho Honzu. Už sa to náhlilo, iný majster počestného krajčírskeho remesla by ho sotva bol zhotovil, a tak chtiac-nechtiac si musel Honzík zájsť ku Cihličkovi, ktorý bol vždy pohotový vyhovieť zákazkám.
Už som povedal, že majster práve došíval rukáv ku kabátu, keď mu okolo hlavy zabzučal nový roj múch. Iná, ešte väčšia, sadla na jasnomodré súkno na stole. Cihlička sa nerozmýšľal, vyletel z nízkej stoličky, ako by doňho šidlo vrazil, mrštil rukávom po muchách a celý stôl sa začernel pobitými. A asi toľko ich aj uletelo so zlámanými krídlami v divokom bzučaní na dvorček. „Prekliate muchy, už ma nebudete pokúšať,“ pomyslel si, „musím si Vás spočítať.“
Dlho počítal. „Dvesto, tristo, a dvakrát toľko mohlo byť tých, ktoré uleteli,“ povedal potichu. Náhle sa mu zablyslo v očiach, zvráskavená tvár sa stiahla do víťazného smiechu. Ďaleko od seba mrštil náprstkom, ktorý sa mu blyšťal na prostrednom prste pravej ruky, až tabuľu v okne rozrazil. „Jednou ranou tristo zabil a dvakrát toľko ranil,“ zajasal krajčír Cihlička. O chvíľu nato utekal z dediny do mestečka, akoby mu hlavu zapálili.
Čoskoro sa prechádzal po námestí. Ľudia, ktorí ho stretali, sa zastavovali a pozerali za ním, div si oči nevyočili. Veď aj mali na ňom čo vidieť. Na jeho čiapke sa zďaleka blýskali významné slová:
„Jednou ranou tristo zabil a dvakrát toľko ranil.“
Náš milý Cihlička už nemal chuť vrátiť sa k svojej niti a náprstku. Ten by mu aj tak deti, ktoré sa hrávajú pod oknami, nevrátili. A chalúpka? Nech v nej zostáva, kto chce, aspoň mu ju opraví, kým sa vráti zo svojich ciest. „Budem si hľadať šťastie,“ pomyslel si krajčír z Podlesí a vybral sa do sveta. Aj tak nebol ako tovariš ďalej než na prahu.
Práve keď odchádzal z mesta, zarachotil na námestí bubon a mestský dráb ..... neskôr sa mu hovorievalo policajt a ľudia ho vídavali na jarmokoch, chrapľavým hlasom vyvolával, že v tej a tej krajine (keby som ju menoval, nič by Vám to nepomohlo) sa uhniezdil veľký drak. A kráľ onoho kráľovstva že po susedných krajoch rozhlásil, kto zbaví jeho krajinu netvora, že s ním bude na zámku panovať do jeho smrti a potom že bude kraľovať sám. Keď chrapľavý, osmolený hlas drábov umĺkol, zase zarachotil bubon a chlapci z celého mesta sa valili za ním na druhý roh námestia.
„Čo, pôjdem tam,“ rozhodol sa okamžite Cihlička, „kto vie, čo sa nestane! Nadarmo mi nedala stará kmotra do vienka šibalstvo. Veď aj Dávid zmohol obra, a kde nestačí sila, musí pomáhať chytrá hlava.“
Pekný kus cesty už krajčír od svojho domova prešiel. Slnko pálilo ako oheň. „Nemám naponáhlo, kedy dôjdem, vtedy dôjdem, sadnem si.“ A čoskoro sa Cihlička natiahol pod košatou lipou v mäkučkej tráve. Ani ho vo vysokej tráve takmer nebolo vidieť.
Odpočívajúc premýšľal, ako sa dostane ku kráľovi a ako to vykoná. Ale dnes mu hlava nechcela nijako slúžiť. „Sedliakov, Cihlička, je ľahké oklamať, zavesiť im na nos ťavu. Ale prelstiť draka, to je niečo iné. Toto ma otec neučil. Drak je predsa len drak!“ uvažoval krajčír z Podlesí.
Keď tak rozmýšľal, zahrmel v diaľke koč a rachot sa rýchlo približoval ku Cihličkovi. Ten zdvihol hlavu a utrel si oči, aby lepšie videl. „Čo to do čerta, to JE nejaký veľký pán, azda to bude sám kráľ,“ pomyslel si.
Náhle povoz zastavil. „Čo je to tamto za človeka, choď a pozri sa, čo sa mu to blýska na čiapke!“ povedal pán lokajovi. Ale lokaj k Cihličkovi nedošiel, v okamihu sa obrátil a celý vystrašený pribehol späť.
„Milostivý kráľu, ten človek jednou ranou tristo zabil a dvakrát toľko ranil!“ oznamoval sluha pánovi, sotva dych popadajúc.
„No, to je niečo pre nás, takého muža práve hľadám, choď a opýtaj sa, či by mi nechcel poslúžiť!“
Ten rozkaz nebol milému lokajovi po chuti. Ale kráľ rozkazoval a sluha musí poslúchať.
Lokaj sotva po ceste došľapoval, len po špičkách išiel, aby toho ľudobijca nezobudil.
Cihlička mal nos, jeho hlava ho v dobrú hodinu neopustila. Tváril sa, akoby spal, a chrápal, čo mu len pľúca stačili.
Niekoľko krokov od lipy, pod ktorou sa Cihlička usadil, zostal lokaj stáť a hlasom čo možno prívetivým, ale trasúcim sa zvolal:
„Priateľu!“
Cihlička sa však ani nehýbal.
„Priateľu!“ zavolal lokaj znova, ale nemenej bojazlivo.
Krajčír zdvihol hlavu, pretrel si oči, pritlačil si čiapku lepšie na hlavu a nevrlo vykríkol na lokaja:
„Čo chceš? Beda Tebe, ak si ma zobudil nadarmo!“
„Jeho Milosť kráľ tej a tej krajiny odkazuje, aby si vstúpil k nemu do služby.“
Sotva to sluha dopovedal, nemohol ďalej od strachu a úzkosti.
„Kde je Tvoj kráľ?“ zhurta zvolal Cihlička.
Lokaj len ukázal na koč, ktorý v peknej diaľke odtiaľto stál uprostred cesty.
Krajčír vstal, na sluhu ani nepozrel a vážnym krokom išiel ku kráľovi. Kráľ zopakoval, čo už sluha Cihličkovi oznámil, a krajčír si nezadal. Tváril sa prísne a uvelebil sa vedľa kráľa v koči.
Až teraz mu kráľ rozprával o svojej krajine, že sa v nej uhniezdil drak, ktorý sa už jeho poddaných toľko natrápil, že už mu ani nemajú čo dať, a teraz že príde rad na ľudí. Všetok dobytok už vraj je preč. „Po všetkých ríšach som dal rozhlásiť, že kto zbaví moju krajinu onoho netvora, bude mojím spoluvládcom a po mojej smrti nástupcom.“
„Počul som o tom, kráľu. Drahý je mi síce život, ale pre Tvoje dobro a pre blaho Tvojho ľudu sa odvážim,“ vážne prehovoril Cihlička a pritom sa potmehúdsky usmial, aby to kráľ nevidel.
Prišli na zámok. Všetko tam vyzeralo také smutné ako na pohrebe. Dvorania chodili so zvesenými hlavami a ľud sa modlil v chrámoch za odvrátenie zla. Pozajtra sa už bude losovať, kto prvý príde do dračej jamy.
Medzitým sa dostavil na kráľovský hrad akýsi obor z cudzej zámorskej krajiny, chlap koľko siah vysoký, a sily mal toľko, že by mohol duby v lesoch vyvracať, skaly lámať a s odlomenými balvanmi sa pohrávať ako s loptou.
Sotvaže zazrel krajčíra, ktorého kráľ so sebou priviedol na draka, usmial sa pohŕdavo:
„Taký gombík, že by tristo ľudí jednou ranou zabil a dvakrát toľko ranil? Uvidíme! Nech nie som jediný syn panovníka z veľkého kráľovstva obrov, ak dokáže tá ihlička, že obludu usmrtí!“
„Skúsme to teda, pán obor, kto má viac sily a mrštnosti. Nech sa Jeho Milosť kráľ presvedčí a celý dvor s ním,“ usmial sa jedovato krajčír.
V kráľovskej záhrade stála veľká višňa, tak vysoká, že do vrcholca nestačil žiadny rebrík.
„Kto z nás preskočí korunu tejto višne, aby sa nohou nedotkol konárov a neohol ich?“ navrhol Cihlička.
Ale obor len pohodil hlavou, rozbehol sa a v okamihu bol hore vo vzduchu. Na koho však čaká nešťastie, tomu neujde, nech robí čo robí! Nášmu veľkánovi sa zapletli nohy medzi konáre, takže klesol k zemi hlavou dozadu a ohol so sebou celú korunu.
Cihlička sa však zachytil konárov rukami, a keď sa obor z halúzok vyprostil, vymrštila sa višňa zas do výšky a krajčír sa v okamihu ako jablko váľal na druhej strane. Bez poranenia vyskočil a vysmial sa obrovi, čo mu hrdlo stačilo.
„Veď sa len teraz ukáže pravda!“ rozhorlil sa jediný syn panovníka z kráľovstva obrov. „Kto vyhodí túto guľu vyššie k oblakom?“ A ako kamienok letela nahor guľa tak obrovská, že by ju dvaja neuniesli.
Až za dobrú chvíľu dopadla na zem a vyryla do mäkkej pôdy peknú jamu.
Krajčír sa zohol, aby urobil to isté, ale sotva mohol guľu objať. „Krištof, Krištof!“ vykríkol znenazdajky Cihlička a obracal oči k oblakom.
„Prečo kričíš? Rob, rob, nech vidím, čo dokážeš!“ hneval sa už netrpezlivý obor.
„Veď ja mám tam hore brata kováča, chcem sa ho opýtať, či nepotrebuje železo. Vyhodil by som mu tam tú guľu, aby ju vo výhni roztopil.“
„Nechaj to len, nechaj ..... ,“ povedal obor červenajúc sa v rozpakoch. Nechcel prísť o guľu, ktorou si v dlhých chvíľach krátil čas a cvičil silu.
Celý dvor sa krajčírovi čudoval, aj kráľ ho pochválil a len obor škrípal zubami, že ten gombík je nad neho.
„A teraz teda pôjdeme, tam sa rozhodne, komu patrí chvála a česť,“ navrhol obor zelený od zlosti.
Išli. Celý kráľovský dvor ich sprevádzal. Priblížili sa k dračiemu brlohu. Dve šikmé jamy viedli dovnútra. Jednou dierou si drak vychádzal po potravu a druhou sa vždy vracal.
„Počúvaj,“ povedal obor krajčírovi. „Uľahčím Ti prácu: Ty vlezieš dolu a vyženieš mi ho, a ja ho hore zabijem. A o odmenu sa podelíme.“
„Čo škodí, som spokojný!“ odvetil vážne Cihlička zahryzujúc si do pier, aby nevybuchol do hlasného smiechu.
A čoskoro zmizol v tej jame, ktorou drak nasýtený vždy zaliezal späť.
Bolo okolo jedenástej hodiny a v ten čas vychádzala obluda von, kde už stávali pri koloch uviazané ovce, kone, kravy, každý deň niečo iné. Beda, keby nič nepripravili! Netvor by sa bol pustil do dedín a dávil ľudí bez rozdielu.
Strašný rev sa ozval v jame, až sa pôda otriasla a všetkým zaliehalo uši, že trvalo peknú chvíľku, kým zase počuli. Cihlička sa v jame spotil, ako keby bol vliezol do rybníka.
Sotvaže sa však hore objavila dračia hlava, oči sa rozsvietili ako žeravé železo a jazyk v papuli sa začervenal, ako keby sa bol omáčal v krvi, obor, ktorý stál pri vchode na stráži, sa rozohnal ťažkou železnou palicou a v okamihu sa pôda začernela dračou krvou, premiešanou s jedom.
„Zadrž!“ ozval sa zospodu Cihličkov prenikavý hlas, mal už taký zvyk kričať, čo mu hrdlo stačilo, myslel vždy, keď ho nie je vidieť, aby ho aspoň bolo počuť. „Veď som ho držal za nohu a chcel som ho priviesť ku kráľovi živého!“
„No, už je neskoro, mal si to povedať skôr!“ zabručal obor.
„Deliť sa teda nebudeme,“ povedal Cihlička, keď vyliezol von. „Každý rozumný musí uznať, že celá odmena patrí mne. Iste to uzná aj Jeho Milosť kráľ.“
Rozmrzený odišiel obor do ďalekých zámorských krajín. Neviem, či prehliadol Cihličkovu lesť, ale to viem, že tam zdedil po otcovi kráľovstvo a zaprisahal sa, že sa krajčírovi pomstí. Či však svojej prísahe dostál, to mi nikto nerozprával, a preto Vám to tiež nepoviem.
Krajčíra však chválil všetok ľud, kráľ ho posadil po svojej pravici, a keď zomrel, odkázal mu celé kráľovstvo. Ale za čo musím pochváliť Cihličku aj ja, je to, že vo svojom šťastí nezabudol na dedinu, v ktorej prvýkrát uzrel to božie slniečko. Keď išiel do dediny, zvonili všetkými zvonmi, pán farár s učiteľom, richtárom a konšelmi ho privítali a musel im rozprávať, ako sa stal kráľom. Jeho chalúpka ešte stála, opravená už tak, že on by to bol za života nedokázal. Daroval ju tým, ktorí sa v nej usadili.
Ale rychtárov Honza sa dosiaľ neoženil, nemal nový kabát a v starom nechcel s nevestou k oltáru. Kráľ mu kúpil nový, krásny, so strieborným gombíkmi, veľkými ako päsť, a počkal si na svadbu, sám mu ju vystrojil. Hojne obdaroval nevestu a ženícha a svojich známych z čias núdze a chudoby.
Dosiaľ tam rozprávajú o kráľovi krajčírovi. Aj ja som to tam počul, a ako som to počul, povedal som zase Vám.