Dvaja bobri

„Pavol ma určite nemá rád,“
sťažoval sa Marek svojmu
kamarátovi Radkovi. „Je
úplne iný ako ja a nemá
pochopenie pre moje záľuby,“
pokračoval. „Je s ním nuda,
vôbec sa nepotápa, radšej len pláva po hladine.“ „Ale
no tak,“ prerušil Markovo
sťažovanie Radko. „To, že ste
iní, ešte neznamená, že ťa
Pavol nemá rád. Veď ste
súrodenci a tí predsa držia
vždy spolu!“
Pavol a Marek boli bobrí
bratia. Pavol bol starší
a pokojný, zatiaľ čo Marek bol
jeho pravý opak – neustále
vymýšľal nejaké huncútstva.
Napríklad raz…
„Marku,“ volal naňho Norek,
„to musíš vidieť! Máme tu
konkurenciu.“ „Akú
konkurenciu?“ opýtal sa
zvedavo Marek a už skočil do
vody a rýchlo plával za
Norkom. „Nejaké deti tu
stavajú hrádzu. Na stavanie hrádzí
sme tu predsa my bobri.“
Obaja bobri sa vydali proti
prúdu potoka, až dorazili do
zákruty pod starým mlynom.
Norek mal pravdu, skupina
detí tam zo starých brvien
a konárov budovala veľkú hrádzu.
Práve prerušili svoju prácu
a vyrazili na obed. „To tak
nemôžeme nechať,“ šomral
Norek. „To by tak ešte chýbalo,
aby si hocikto staval hrádze na
našom potoku! Musíme tú hrádzu zbúrať.“ Hoci bol
Marek za každú somarinu,
táto predstava sa mu
nepozdávala. „To nie, prečo
by si tu deti nemohli
plávať?“ „Ty sa bojíš, však?
A pritom by stačilo prehrýzť
tie dve zvislé brvná a po hrádzi
by bolo,“ hecoval Marka
Norek. „Nebojím sa,“ nechal sa
Marek vyprovokovať a už sa
vydal smerom k hrádzi. Potopil
sa a svojimi zubami začal
odhrýzať kusy dreva.
Netrvalo dlho a jedno brvno
povolilo. „Super, ide ti to
dobre,“ povzbudzoval ho
Norek, „ešte jedno a už to
bude.“ Marek sa potápal
a obhrýzal drevo a pritom si
vôbec nevšímal zlovestné
praskanie. Bác, zrazu sa
hrádza pretrhla a Marek ostal
zaklinený medzi brvnami.
„Pomoc!“ zavolal na Norka.
„Začína ma zaplavovať voda
a nemôžem von!“
Norek namiesto toho, aby
Markovi pomohol, chvíľu
zmätene poskakoval po brehu
a potom začal utekať preč.
„Pomôž mi! Kam bežíš?“
volá naňho Marek. „Nechcem si
špiniť svoju peknú kožušinu,
niekoho zavolám,“ odvetil
Norek a bol preč. Norek
utekal a prvý, koho stretol,
bol Pavol. „Pavle, Marek má
problémy tam v zákrute
pri starom mlyne.“ Pavol
neváhal a bežal k potoku.
„Ach jaj, Pavol,“ bolo prvé,
čo Markovi napadlo, keď
uvidel brata skákať do
potoka a plávať k nemu.
„Ten ma určite bude
poúčať.“ V tom sa však
Marek mýlil. Pavol doplával
k hrádzi, obzrel si situáciu
a vraví: „Skúsim uvoľniť
tamto brvno, malo by ťa to
potom pustiť. Drž sa, braček.“
A už sa potopil ku dnu
a dlho, veľmi dlho ho
nebolo vidieť. Až sa Marek
bál, že sa utopil, lebo vedel,
že Pavol sa nerád potápa.
Zaradoval sa, keď uvidel, že
sa nakoniec Pavol vynoril. Ten
sa riadne nadýchol a už bol zase
pod hladinou. Marek sa
nestačil čudovať. Pavol strávil
pod vodou takú dobu, akú
by si ani on sám,
hoci miluje potápanie,
netrúfol. Zrazu brvno
zapraskalo, stavba sa pohla
a Marek bol voľný. „Hurá!“
vydýchol. „Ale kde je braček?“
Zrazu sa z blatistej vody
vynoril Pavol, ktorý sa hneď
obzeral po Markovi. „Tu
som, som voľný,“ volal naňho
Marek. Obaja doplávali k
brehu, kde sa objali a potom sa
vyčerpane zvalili do trávy.
„Som veľmi rád, že si
v poriadku,“ vraví Pavol.
„Veľmi ti ďakujem, Pavle,“
odpovedá Marek, „bez teba
by som sa tam utopil.“
Po chvíli mlčania Marek
vraví: „Vieš, Pavle, čakal
som, že mi vynadáš, a ty si sa
namiesto toho potápal, akoby to
bol tvoj každodenný chlieb. Vôbec
som netušil, že máš takú
výdrž.“ Pavol sa usmial a vraví:
„Azda by si si nemyslel, že
by som ťa nechal v problémoch, si
predsa môj brat. Občas ma
svojimi kúskami rozčuľuješ,
nesúhlasím s nimi, ale mám
ťa rád, sme jedna krv a to je
hlavné. Ale keď už sme
pri tých huncútstvach, mali
by sme tú hrádzu opraviť, nie?“
Marek súhlasil, a tak
spoločne vybudovali deťom
novú, lepšiu hrádzu.
Vďaka tejto skúsenosti Marek
poznal, že Radko mal pravdu,
keď vtedy hovoril, že ho
Pavol má rád, aj keď sú
každý iný.