Hanblivé tehly

Kamil stál opretý o plot s rukami vo vreckách a pozoroval murárov, ako zručne skladali jednu tehlu vedľa druhej do postieľok z malty a ako ich v ďalšom rade šikovne kládli cez seba. Nový dom rástol pod ich rukami ako z vody.

Zodvihol kúsok tehly a začal si maľovať na chodník. Namaľoval domček, v ňom okná a dvere a komín a vedľa neho plot a za plotom kvety. Lenže čo to? Za nič nevedel namaľovať peknú kvetinku. Stále mu pod rukou vychádzali len rovné čiary, žiadna do oblúčika.

Prezeral si úlomok a opýtal sa nahlas: „Prečo mi to robíš? Chcem namaľovať kvety a obláčiky a slnko a ty kreslíš stále len rovno.“

Tehla v jeho ruke sa ešte väčšmi začervenala: „Ty nevieš, že my, tehly, sme hranaté kvádre a vieme maľovať zasa len hranaté obrázky? Viem, je to nepríjemné, veď sa za to aj hanbíme. Práve preto sme všetky také červené. Nemysli si, že by sa nám nepáčilo maľovať jabĺčka a jahôdky, ale nám to naozaj nejde. Kiežby sa niekomu podarilo naučiť nás to!“

„Skúsim to,“ sľúbil Kamil. Strčil úlomok do vrecka a bežal domov.
„Ocko, dajú sa urobiť guľaté tehly?“ Kamil visel na ockovi očami.
„Prečo nie, určite by to šlo, ale na nič by to nebolo! Skús niečo postaviť z guľôčok! Nejde to. Každá stavba sa ti hneď pod rukami rozsype.“

„Hm. A čo ploché tehly, povedzme ako koláče? To by šlo?“ Kamil sa nevzdával.
„Iste, ale ani to by nemalo žiadny zmysel. Do domu z takých tehál by ťahalo, bola by v ňom zima. A ani obrázok by si na takú stenu nepovesil!“ Ockovi bolo čudné, prečo sa na to Kamil vypytuje.

„Chcel by som, aby tehly dokázali urobiť niečo guľaté,“ odpovedal smutne.
„Ale to oni vedia! Postavia napríklad valcovitú vežu alebo guľatú klenbu. Hovorí sa jej kupola. Spomínaš si, ako sme boli cez prázdniny na tom zámku? Tam si takú videl,“ povedal ocko.

„Máš pravdu,“ zaradoval sa Kamil. „Ale ako to urobia?“ zisťoval ďalej.
„To vedia zruční murári. Taká veža sa stavia podľa výkresov, ktoré im nakreslí ten, kto tomu dobre rozumie. Nie je to ľahké, musí sa pracovať starostlivo.“ Kamil vybehol von. Vytiahol z vrecka úlomok tehly a chcel ju poučiť. Ale tehla ho predišla:

„Všetko som počula. Takže keď vieme stavať do okruhla, musím vedieť aj guľaté tvary kresliť. Poď, skúsime to znova! Prosím ťa, pevne ma drž a veď ma, možno sa to tentoraz podarí.“

A naozaj. Kto vie, či to bolo tým, že si viac verila, alebo tým, že ju Kamil dobre viedol, nakreslila slnko, mráčiky, kvietky v záhradke a vedľa nich snehuliaka. Asi zo samej radosti, veď ten sa tam vôbec nehodil!