Čert a jeho stará mama

Čert a jeho stará mama

Pred dávnymi časmi bola veľká vojna a kráľ potreboval veľa vojakov. Ale dával im malý žold, a tak vojaci trpeli núdzou a hladom. Vtedy sa traja vojaci dohodli, že ujdú. Prvý hovorí:
„Ak nás chytia, šibenička sa isto poteší. Ako by sme to len najlepšie urobili?“
Druhý vojak hneď vedel poradiť:
„Pozrite, tamto je veľké ražné pole, keď sa doň schováme, nikto nás nenájde. Vojsko do poľa nesmie a zajtra musí pochodovať ďalej.“
Vliezli do raži, ale vojsko nepochodovalo ďalej. Rozložilo tábor okolo poľa. Tí traja vojaci sedeli už dva dni a dve noci v obilí a od hladu takmer umierali, ale neodvážili sa von. To by bola istá smrť. Smutne sa rozprávali:
„Čo nám pomôže, že sme ušli, biedne tu zahyneme.“
Vtom nad nimi zašumeli obrovské krídla, spustil sa k nim ohnivý drak a spýtal sa, prečo sa skrývajú. Vojaci odpovedali:
„Ušli sme, lebo sme na vojne trpeli núdzou a hladom, a teraz asi od hladu zomrieme. Keby sme vyliezli z raži, čakala by nás šibenica.“
„Ak mi chcete sedem rokov slúžiť,“ hovorí drak, „zachránim Vás a nikto Vás nechytí.“
„Čo môžeme robiť,“ odpovedali, „prijímame.“
Drak schmatol vojakov do labiek, vzlietol, preletel vojenský tábor a spustil sa s nimi ďaleko odtiaľ na zem. Drak nebol nik iný ako čert. Dal im malý bičík a povedal:
„Keď bičíkom zašvihnete a zatrieskate, začne okolo Vás poskakovať toľko peňazí, koľko chcete. Môžete žiť ako páni, mať kone a jazdiť kočom. Po siedmich rokoch budete patriť mne.“
Potom im podal knihu a do nej sa museli všetci traja podpísať.
„Kým si Vás vezmem, dostanete hádanku,“ vravel. „Ak ju uhádnete, dám Vám slobodu.“
Drak odletel a vojaci cestovali s bičíkom. Mali peňazí habadej, dali si ušiť panské šaty, vozili sa, ležali na mäkkom a vstávali, kedy sa im zachcelo. Boli samé radovánky a nádhera, jedli a pili to najlepšie, ale nerobili nič zlé. Čas rýchlo plynul a priblížil sa siedmy rok. Dvaja z tých vojakov dostali veľký strach a triasli sa úzkosťou. Tretí ich upokojoval:
„Žiadny strach, ja mám hlavu, ja hádanku uhádnem.“
Vyšli sa prejsť a tí dvaja len vzdychali a smutne sa pozerali na svet. Cestou stretli starenku a starenka sa pýta, prečo sú takí smutní.
„Sme smutní, starenka, ale Vy nám pomôcť nemôžete.“
„Kto vie,“ odpovedala, „len mi zverte, čo Vás trápi.“
Tak jej vojaci rozprávali, že slúžili čertovi takmer sedem rokov, že im čert sypal peňazí ako zrnie a že sa mu upísali.
„A teraz mu prepadneme. Sedem rokov bude čoskoro u konca a ako môžeme uhádnuť pekelnú hádanku?“
Starenka povedala:
„Ak sa chcete zachrániť, musí jeden z Vás ísť do lesa k rozpukanej skale. Skala vyzerá ako domček a v nej nájdete pomoc.“
Tí dvaja smutní si mysleli: To nás nemôže zachrániť, a posadili sa a odpočívali. Tretí z nich, ten veselý, namieril si rovno k lesu. V lese našiel skalu, ktorá vyzerala ako domček. V domčeku sedela prastará babka a to bola čertova stará mama. Spýtala sa vojaka, odkiaľ a kam a čo tu chce. Povedal jej všetko, čo sa stalo, pekne priamo. Vojak sa čertovej starej mame zapáčil na prvý pohľad. Škoda by Ťa bolo, vojačik, pomyslela si a sľúbila, že mu pomôže. Zdvihla kameň, ktorým bola v chalúpke prikrytá pivnica, a hovorí:
„Tu sa skry a budeš počuť všetko, čo sa hore hovorí. Len buď ticho a nehýb sa. Keď čert príde, spýtam sa ho na hádanku, mne povie všetko. Dávaj pozor, aby Ti nič neušlo.“
O polnoci priletel čert:
„Ja mám hlad!“
Babka prestrela na stôl, nanosila jedlo a pitie. To si čert nechal páčiť a pustil sa s babkou do hodovania. Pri jedle sa babka čerta vypytovala, koľko ľudí oklamal a ako sa mu na svete darilo.
„Šťastie sa mi vyhýbalo,“ odpovedal, „ale chytil som pred časom troch vojakov a tí mi už neujdú.“
„Troch vojakov?“ povedala babka, „na vojakov si daj pozor, pri tých nemá človek nikdy nič isté.“
Čert sa zasmial:
„Ale kdeže, tí prepadnú peklu. Dám im hádanku, ktorú nikdy v živote neuhádnu.“
„A akúže hádanku?“
„To Ti môžem povedať. V severnom mori leží mŕtva opica. Tú im predložím ako pečienku, rebro z veľryby im podám ako lyžicu a staré duté kopyto bude ich pohár.“
Po jedle išiel čert spať a o chvíľku zaspal. Čertova stará mama zdvihla kameň a pustila vojaka von.
„Dával si pozor? Počúval si dobre?“
„Počúval,“ odpovedal vojak, „viem dosť, už si pomôžem a ďakujem, babka.“
Vyskočil oknom z kamenného domčeka a vyhľadal kamarátov. Rozprával im, ako babka čerta oklamala a čo počul. Teraz bolo po smútku. Vojaci vzali bičík a trieskali ním, až peniaze okolo nich poskakovali a hromady zlata rástli na všetkých stranách.

Sedem rokov uplynulo, čert prišiel s knihou, ukázal pazúrom na podpisy a hovorí:
„Tak, chlapci, sťahujeme sa do pekla, tam Vám vystrojím hostinu. Ak uhádnete, na čo sa Vás spýtam, pustím Vás na slobodu, aj bičík si môžete nechať. Viete, na akej pečienke si pochutíte?“
Prvý vojak povedal:
„V severnom mori leží mŕtva opica, tú nám, čerte, upečieš.“
Čert sa zlostil, vrčal, pokýval hlavou:
„Hm, hm, hm,“ a spýtal sa druhého vojaka: „A akou lyžicou budete jesť?“
„Veľrybie rebro bude naša lyžica.“
Čert sa zamračil, zabrblal, pokýval trikrát hlavou: „Hm, hm, hm,“ a hovorí tretiemu:
„A viete vôbec, z čoho budete piť?“
„Staré konské kopyto bude náš pohár.“
Čert zareval, hodil im to jedlo, odrazil sa od zeme a odletel. Už nad nimi nemal moc. Vojaci si ponechali bičík, a keď potrebovali, zatrieskali ním a hneď mali peňazí, koľko chceli.
A tak sa im žilo dobre až do smrti.