Dobrotivý Áladdín

V časoch dávno minulých, keď oázy ukrývali tajomstvá a keď sa v redkých palmových hájoch a v jaskyniach skrývali lupiči, skôr než ľudia poznali to, čo je známe v dnešných časoch, v čase, keď sa šírilo islamské náboženstvo a neustále sa háralo s kresťanmi, v čase, keď príbehy kolovali z úst do úst medzi rozprávačmi a neboli zaznamenané v knihách, býval v krajine, na ktorej oblohe v noci žiarili tri mesiace a množstvo hviezd a kde slnko pražilo tak horúco ako rozpálený oheň, jeden človek, ktorý býval v malom domčeku na kraji veľkého púštneho mesta Bagdadu.
A tento muž sa volal Áladdín a v Bagdade ho takmer nikto nepoznal, hoci už mnohým mužom i ženám pomohol a ku všetkým bol priateľský a milý. Avšak príroda mu to, čo mu pridala na rozvahe a múdrosti, uberla na kráse jeho tváre, a tak bol Áladdín muž nepekného vzhľadu, mal hrb na chrbte a jednu nohu kratšiu. Avšak jeho vlastnosti boli naproti tomu ušľachtilé a jeho myseľ bola vždy čistá. A Áladdín sa zaoberal koránom a básňami múdrych a často sedával nad učenými a náboženskými knihami a riešil problémy ríše. Avšak mal iba jediného priateľa, a to muža, ktorý býval v dome iba o krok ďalej, než stál dom Áladdínov. Jeho sused sa volal Dža’far, bol to dobrý muž, avšak aj jeho tvár bola nádherná. Niekto by si mohol myslieť, že Áladdín závidel svojmu priateľovi, avšak nikdy sa tak nestalo, pretože jeho myseľ nedokázala pomyslieť na závisť a sama táto vlastnosť sa mu protivila. Náš hrdina žil v Bagdade za vlády kalifa Hárúna ar-Rašída, ktorého povesť sa rozniesla po všetkých svetadieloch a ktorý bol veľmi šľachetný a miloval chudobných a sedával s učencami a s múdrymi a prednými ľuďmi a schádzal sa s mudrcmi a jeho ľud si ho obľúbil a bol k nemu viazaný láskou, akú si ešte nevydobyl žiadny kalif, nech už Abul Abbás as Saffáh, Abú Dža’far al Mansúr, Umar ibn an Chattáb či iný vladár, nech už z dynastie ‘abbásovskej, wahhábovskej či inej. Jedného dňa sedel Áladdín nad svätou knihou koránom a rozjímal o jeho súrach a zamýšľal sa nad osudmi ľudí predchádzajúcich a bral si z nich poučenie a múdrosť, keď tu začul, ako okolo jeho domu niekto prechádza a nariekavo hovorí:
„Ach, osud, čo to so mnou robíš, prečo nedáš môjmu telu odpočinúť a stále mu kuješ nástrahy. Ty si krutejší ako púštne slnko, keď je v najväčšom žiari a popletie ľuďom hlavy. Ach, osud, Ty ma raz zabiješ a ja už nebudem na tomto svete, veď aj tak som na ňom na nič a nehodím sa doň!“ Len čo Áladdín začul tieto nariekavé slová, zdvihol hlavu od svätej knihy a začal prednášať tieto verše: Opäť je treba, aby som pomohol človeku sužovanému, od krívd a nepráv zbavenému, a napravil všetko bezprávie. Potom sklonil hlavu a vyšiel pred svoj dom a zbadal tam muža, ovešaného sieťami, pristúpil k nemu a spýtal sa ho tak láskavým a priateľským hlasom:
„Čo sa Ti stalo, priateľu, chorý si azda, či Ťa postihlo nešťastie, alebo Ti azda niekto ukrivdil.“ Muž pozrel na Áladdína a odpovedal mu na jeho otázku:
„Muž predobrý, mňa stále osud prenasleduje a škodí mi, ako keby som ani nebol človek. Počúvaj, že môj príbeh je takýto: Ja som v tomto meste chudobný rybár a volám sa ‘Abdalláh, avšak Boh ..... On jediný, mi nepraje a stále mi nedopraje uloviť nejakú rybu, a ja nemám čím živiť rodinu a ani čo predať na trhu. Nech zahynie ten prekliaty Tigris, rieka, ktorá by mi mala dávať potravu a namiesto toho je hluchá k mojim prosbám i k môjmu plaču a smútku. Nechápem, prečo práve ja, človek z mesta Bagdadu, musím žiť v takých biednych pomeroch a prečo ma osud tak nenávidí…“ Mudrc sa takmer rozplakal nad mužovým rozprávaním, ale zadržal slzy a prehovoril k nemu rozhodným hlasom:
„‘Abdalláh, ja sa volám Áladdín a som na svete od toho, aby som ľuďom ako si Ty pomáhal a aby som sa vždy objavil na mieste, kde ma je treba. A ako povedal básnik vo svojich veršoch: Ľudia si navzájom musia pomáhať, a kto sa spolupráci protiví, ten nie je správnym človekom a Bohu sa tak znepáči. Takto sa zachovám aj ja. A Ty teraz poď so mnou a nasleduj ma, ja Ťa zavediem na miesto, kde sa každému splnia jeho túžby.“
„Pôjdem s Tebou, priateľ môj Áladdín!“ zvolal muž. Áladdín potom vzal lampu a vyrazil s ‘Abdalláhom von z mesta a kráčal ulicami, až s ním vyšiel kamsi za Bagdad do jednej neďalekej oázy, kde rástla iba mandľa, pri ktorej sa nachádzal prýštiaci prameň. Áladdín nabral do rúk vodu a postriekal ňou ‘Abdalláha a potom odtrhol jednu mandľu, podal ju mužovi a povedal:
„Priateľ môj, zjedz túto mandľu a pri jej jedení si želaj, aby bol k Tebe osud priaznivý.“ Muž od neho prijal plod, rozlúpol jeho pevnú škrupinu a vložil si lahodnú mandľu do úst a rozmýšľal a usilovne si želal, aby bol k nemu osud priateľský a aby mu už Tigris dopriaval dobré úlovky. Len čo mandľu dojedol, jeho srdce sa potešilo a pozrel na Áladdína pohľadom plným vďaky, usmial sa na neho a chcel niečo povedať, avšak Áladdín ho zastavil a prehovoril:
„Teraz sa vydáme späť k Bagdadu. Vojdeš do kalifovej záhrady, kde je dobré lovisko, a tam rozhodíš svoje siete a uvidíš, že určite niečo chytíš.“ Muž mlčky prikývol, vstúpili do Bagdadu a za svitu mesiacov hodil ‘Abdalláh siete do priezračnej vody Tigrisu. Tá sa začala na jeho potešenie ťažieť a on ju s Áladdínovou pomocou vytiahol na breh a našiel ju plnú rýb. A zaradoval sa, vzal tie ryby a zabudnúc na Áladdína, odišiel zo záhrady. Áladdín, keď videl ‘Abdalláha odchádzať bez vďaky, sklonil hlavu k zemi a začal prednášať tieto verše:

„Ach ty nevďačník, Tvoje srdce je prosté vďaky,
nie si schopný vďaky, tak nepatríš do tohto veku.“

Potom sa rozplakal nad tým, čo sa mu prihodilo, až zaspal v tej záhrade na kamennej lavici a na jeho tvár dopadalo bledé svetlo mesiacov. Na druhý deň ráno vyrazil do záhrady kalif a tu našiel na lavici ležať Áladdína, a keď videl jeho kŕčovitú, aj v spánku hrozivú, ale zároveň aj skľúčenú tvár, povedal svojmu eunuchovi:
„Masrúr, tento muž sa mi zapáčil, a tak ho, až sa zobudí, pošli do môjho paláca. Kiež by mi tento muž mohol pomôcť v mojom nešťastí.“ Vtom sa Áladdín na lôžku pohol, pozrel na kráľa, vzdal mu poctu a povedal mu, že sa mu pokúsi poradiť, keď mu kalif povie, čo ho trápi. A tak sa Áladdín od neho dozvedel, že kalif nebol od svojej ženy Zubejdy obdarený dieťaťom, pretože ho trápi neplodnosť. Áladdín teda zaviedol kalifa k onej oáze, pokropil ho vodou a nechal ho zjesť mandľu. Kráľ ihneď pocítil v tele silu a tak povedal Áladdínovi:
„Priateľ, ak budeš hovoriť pravdu, urobím Ťa svojím vezírom.“ Potom sa odobrali do mesta a kalif pridelil Áladdínovi jeho komnatu a Zubejda ešte toho večera počala a keď sa naplnil jej čas, narodil sa kráľovi syn. A po jeho narodení a pomazaní si zavolal Áladdína k sebe a povedal mu:
„Áladdín, zaslúžiš si odmenu a ja splním to, čo som Ti sľúbil, a to teda to, že Ťa urobím svojím vezírom.“ Áladdín sa pokúšal namietať, avšak kráľ ho dal povýšiť na svojho hlavného vezíra a Áladdín kalifovi vyhovel a s láskou a oddanosťou začal vykonávať svoj hodnostársky úrad. Jedného dňa, keď bol povýšený aj na bagdadského válího, mestského sudcu, prišli k nemu dvaja sporiaci sa muži. Medzi nimi bol aj ten nevďačník ‘Abdalláh a len čo ho Áladdín zbadal, povedal, odvrátiac hlavu k zemi:
„Prečo prichádzaš ku mne, nevďačník?“ Vtedy Abdalláh spoznal, kto je válí, kľakol si pred neho a povedal ospravedlňujúcim hlasom:
„Moja povaha sa zmenila odvtedy, čo si mi pomohol k šťastiu. Stal som sa podvodníkom a aj tohto muža, s ktorým sa teraz chcem súdiť, som oklamal. Avšak len čo som zbadal Teba, priateľ Áladdín, spomenul som si, čo si pre mňa urobil.“
„Nenazývaj ma priateľom, Abdalláh, lebo ten, kto nepozná vďaku a vďačnosť, nemôže nazývať iného priateľom, pokiaľ ten druhý tiež nie je nevďačník. Avšak z Tvojho hlasu počujem ospravedlnenie, a tak Ti odpúšťam, ale celkom sa s Tebou spriatelím až vtedy, keď sa tomuto oklamanému mužovi ospravedlníš. Povedz, podvolíš sa môjmu rozkazu, alebo si ponecháš svoju žulovú hlavu takú tvrdú, ako je dnes? Čakám na Tvoje rozhodnutie a medzitým sa spýtam Teba, muž predobrý,“ povedal válí, obrátiac sa k mužovi, ktorý dosiaľ mlčky stál, „čo Ti ‘Abdalláh urobil?“
„Oklamal ma na trhu, dal mi menej rýb, než som mal dostať,“ odvetil opýtaný. Potom sa Áladdín opäť pozrel na ‘Abdalláha a povedal mu výrečnou rečou:
„Moju hlavu už pokryl sivý vlas a za celý svoj život som nepoznal hriech a plnil som všetky povinnosti islamu a nikdy som sa nepostavil proti Bohu, On je jedinečný, a vždy som ctil pravdu a spravodlivosť a múdrosť u mňa víťazili nad silou. Preto teraz urobím to, že Ťa opäť budem nazývať svojím priateľom, avšak musíš tomuto mužovi vrátiť jeho ryby, inak Ťa nechám vyhostiť z Bagdadu.“ Áladdín čakal, že ‘Abdalláh urobí to, čo mu prikázal, avšak on sa urazil a povedal hrdo:
„Prekliaty Áladdín, viem dobre predstierať ľútosť, avšak som v jadre zlý, a preto Ťa neposlúchnem a na mieste Ťa zabijem!“ A ako povedal, tak aj takmer urobil, nebyť jedného z prítomných strážcov, ktorý si všimol, že ‘Abdalláh vyťahuje meč a chce Áladdína sekať. Len čo Áladdín videl, že ‘Abdalláh je zradca, ktorému niet rovného, dal ho vyhnať z mesta s vypáleným znamením na čele, ktoré znamenalo, že je to podvodník a nevďačník, nad ktorého niet. Toto bol prvý a aj posledný Áladdínov násilný čin, pretože sa už nenašiel nikto, kto by bol taký, aký bol práve ‘Abdalláh. A ak Áladdín nezomrel, tak v Bagdade žije dodnes a určite je neustále mestským válím a každý ho má v obľube. A ak už nežije, tak je určite zapísaný do myslí bagdadských občanov zlatou farbou a spomienka a pamiatka naňho pretrvá ešte ďalšie mnohé storočia, pretože legendy neumierajú.