Dobrý obchod

Jeden sedliak predal na trhu kravu a dostal za ňu sedem toliarov. Veselo sa vracal domov a cinkal si peniazmi vo vrecku. Cesta viedla okolo rybníka, v ktorom žilo viac žiab ako rýb.
„Kvakvakvák,“ vítali sedliaka.
„Ale, ale,“ povedal sedliak, „čo kričíte na celé kolo? Sedem toliarov som dostal a nie päťdesiat.“ A pretože je päťdesiat oveľa viac ako sedem, začalo byť sedliakovi ľúto, že nezarobil viac. Prestal cinkať peniazmi vo vrecku a rozkričal sa na žaby:
„Hlúpa čeľaď! Sedem toliarov som dostal a nie päťdesiat.“
Žaby nezľavili:
„Kvakvakvák, kvakvakvák.“
„Keď nechcete veriť, prepočítam Vám to.“
Vytiahol z vrecka peniaze a odpočítal na kameň sedem toliarov. Žaby sa o jeho počínanie nestarali a spustili znova:
„Kvakvakvák, kvakvakvák.“
„I Vy jedny,“ nahneval sa sedliak, „keď to viete lepšie, tak si počítajte samy,“ a hodil im peniaze do vody.
Postavil sa na breh a čakal, kým žaby peniaze prepočítajú a prinesú mu ich späť. Ale žaby kričali ďalej. „Kvakvakvák, kvakvakvák.“ a peniaze nevracali.
Čakal pekne dlho, a keď sa chýlilo k večeru a musel ísť domov, začal sedliak na žaby hundrať:
„Ach, Vy tlsté hlavy, Vy cákalky, vyguľujete oči, roztvárate papule a kričíte, až ľuďom uši bolia, ale sedem toliarov spočítať, to nie. Myslíte si, že tu budem stáť do rána? Peniaze mi prineste zajtra do chalupy.“
Sedliak išiel domov a žaby za ním volali kvakvakvák, kým nezašiel. To sa rozumie, že sa peňazí nedočkal.
Za čas zabil sedliak kravu, stiahol ju a s mäsom išiel do mesta. Pred bránou sa váľal chumáč psov, a ako sedliaka s mäsom uvideli, zbehli sa k nemu. Veľký mäsiarsky pes zastal sedliakovi cestu a štekal:
„Dáš, dáš, dáš!“
Sedliak zavolal:
„Choď, choď, keby som Vám všetkým mal dať, kam by som prišiel.“
A pes zase:
„Dáš, dáš, dáš!“
Sedliak sa zamyslel a vraví:
„Maj rozum, Tebe by som mäso ešte mohol dať, pretože poznám Tvojho pána a ten by mi zaplatil, ale čo tí ostatní psi?“
„Dáš, dáš, dáš,“ štekal pes.
„Mne je to jedno,“ povedal sedliak, „dám Ti mäso, rob si s ním, čo chceš. Ale zajtra ku mne dobehni s peniazmi.“
Položil mäso a vrátil sa domov.
Psy sa na mäso vrhli a radostne štekali:
„Dáš, dáš.“
Sedliak ich zďaleka počul a vravel si:
„Pozrime sa, teraz chcú všetci niečo od toho veľkého mäsiarskeho psa. Nech si robí s mäsom, čo chce, ale zaplatiť mi musí.“
Uplynuli tri dni a pes peniaze nenosil. Sedliak sa teda vybral do mesta.
„Dnes už nie je na nikoho spoliehanie,“ hundral sedliak cestou.
V meste zamieril k mäsiarovi, ktorému pes patril, a žiadal od neho svoje peniaze. Mäsiar si myslel, že si sedliak robí žarty. Ale sedliak sa nedal.
„Žiadne žarty, chcem svoje peniaze. Veď Vám nepriniesol Váš pes pred tromi dňami mäso?“
Toto mäsiara nahnevalo, schmatol, čo mal po ruke, a hnal sa za sedliakom. Sedliak ušiel a volal:
„Počkaj, veď je ešte spravodlivosť!“
Išiel ku kráľovi a vyprosil si audienciu. Kráľ sedliaka prijal a spýtal sa ho, čo sa mu prihodilo.
„Ach,“ vravel sedliak, „žaby a psy ma pripravili o majetok a mäsiar ma za to chcel vyplatiť palicou,“ a rozprával pekne dopodrobna, ako sa všetko zbehlo. Princezná sedela vedľa kráľa a smiala sa, až sa jej slzy gúľali po lícach.
Kráľ povedal:
„V tomto Ti spravodlivosť zaobstarať nemôžem. Ale dám Ti svoju dcéru za ženu, nikdy v živote sa ešte nesmiala, až teraz tomu, čo si rozprával. A ja som ju sľúbil tomu, kto ju rozosmeje.“
„Oho,“ odpovedal sedliak, „ja ju vôbec nechcem, ja mám doma už jednu ženu a tá mi stačí. Keď prídem domov, je mi, akoby stála v každom kúte jedna.“
Kráľ sa nahneval:
„Ty si hrubian.“
„Pán kráľ,“ odpovedal sedliak, „teľa môže mať len teľacie.“
„No dobre,“ povedal kráľ, „dostaneš svoju odmenu. Teraz sa pozbieraj a choď preč. Ale o tri dni si prídi, vyplatíme Ti päťsto.“
Ako bol sedliak za dverami, vraví mu vojak, ktorý stál na chodbe na stráži:
„Ty si rozosmial kráľovskú dcéru? Iste dostaneš niečo pekné.“
„To si myslím,“ odpovedal sedliak, „vyplatia mi päťsto.“
„Päťsto,“ opakoval vojak, „daj mi z toho niečo, čo si počneš s toľkými peniazmi!“
„No,“ povedal sedliak, „že si to Ty, dám Ti dvesto, ohlás sa o tri dni u pána kráľa a daj si ich vyplatiť.“
Nablízku stál kupec a počúval, čo si sedliak s vojakom vraví. Rozbehol sa za sedliakom, potiahol ho za kabát a povedal:
„Čo to počujem, Vy ste najšťastnejší človek! Ak chcete, ja Vám toliarky zmením za drobné, čo budete robiť so zlatom?“
„Peniaze potrebujem,“ povedal sedliak, „dajte mi za tie tri stovky, čo mi zostávajú, drobné a o tri dni si môžete ísť ku kráľovi po zlato.“
Kupec vysypal sedliakovi tri stovky v zlých grošoch. Také tri groše platili toľko ako dva dobré.
Po troch dňoch išiel sedliak ku kráľovi, ako mal prikázané.
„Vyzlečte mu kabát,“ povedal kráľ, „dostane svojich päťsto.“
„Ach,“ vraví sedliak, „už mi nepatrí, dvesto som daroval vojakovi, ktorý stojí pred dverami na stráži, a tristo mi zmenil kupec. Podľa práva mi už nepatrí nič.“
Medzitým prišli vojak a kupec tiež dovnútra a žiadali svoj diel. Neodišli s prázdnymi rukami. Rany im pekne odpočítali, ani o jednu ich neošudili. Vojak to znášal trpezlivo, pretože vedel, ako palica chutí. Ale kupec nariekal:
„Jaj, jaj, toto sú toliare?“
Kráľ sa neubránil smiechu a hnev z neho opadol. Vraví:
„Pretože si o odmenu prišiel skôr, ako Ti bola vyplatená, dám Ti náhradu. Choď si do mojej pokladnice a odnes si peňazí, koľko chceš.“
Sedliakovi nemusel dvakrát hovoriť. Hneď sa do pokladnice pozrel a nabral si peňazí, koľko sa mu ich do vreciek zmestilo. Potom išiel do hostinca a peniaze prepočítaval. Kupec sa za ním prikradol a začul, ako si sedliak bručí:
„Je ten kráľ ale pekný lišiak, akoby mi nemohol peniaze dať sám. Teraz neviem, či je to tak správne, že som si vzal, čo som si vzal!“
„Hrôza hrozná,“ vravel si kupec, „sedliak hovorí škaredo proti nášmu pánovi kráľovi, hneď pobežím na zámok a udám ho. Kráľ ma odmení a sedliaka potrestá.“
Keď sa kráľ dozvedel, čo o ňom sedliak hovoril, nahneval sa znova a rozkázal kupcovi, aby hriešnika priviedol. Kupec bežal k sedliakovi:
„Máte hneď, tak ako ste, prísť k pánovi kráľovi.“
„Ja viem lepšie, čo sa patrí,“ odpovedal sedliak, „najprv si dám urobiť nový kabát. Alebo si myslíte, že človek, ktorý má toľko peňazí vo vrecku, sa môže ukázať pred kráľom v roztrhanom starom kabáte?“
Kupec videl, že sa sedliak bez iného kabáta z hostinca nepohne, dostal strach, aby sa kráľovi hnev nevykúril z hlavy. Sedliakovi by sa nič nestalo a on by prišiel o odmenu. Preto sa ponúkol:
„Požičiam Vám na chvíľu svoj dobrý kabát. To sa rozumie, že z priateľstva. Čo človek neurobí pre druhého!“
Sedliak bol spokojný, obliekol si kupcov kabát a išiel s ním na zámok. Kráľ začal sedliakovi vyčítať, že ho ohovára po hostincoch.
„Ach,“ odpovedal sedliak, „že tomu chlapovi veríte. Nakoniec Vám možno namluví, že mám jeho kabát.“
„Čože?“ dal sa kupec do krikov, „veď to nie je môj kabát? Nepožičal som Vám ho z priateľstva, aby ste mohli pred kráľa?“
Ako to kráľ započul, povedal si:
„Jedného z nás kupec iste oklamal. Mňa alebo sedliaka,“ a poslal ich oboch radšej preč.
Sedliak išiel spokojne domov v peknom kabáte a s vreckami napchatými peniazmi.