Knieža pán

Ako dal postaviť poľovnícky zámoček sebe i panstvu na potešenie a ako v ňom usporadúval také nevídané kratochvíle, že obyčajní ľudia mali pánov za pohanov

Knieža Liechtenštejn kedysi rado lovilo v lužných lesoch okolo Pohanska na Břeclavsku. Bolo tam plno zveri a vodného vtáctva, pre lovcov tu bol skutočný raj. Keď sa knieža predieralo za zverou hustými húštinami, brodilo sa zákrutami starej rieky, zabudlo na všetky starosti. Storočné stromy zdobili čistiny a boli plné vtáčích hniezd. Tráva tu rástla do výšky a miestami skrývala aj zradné mokrade. Jeseň tu bývala dlhá a teplá. Voňala hubami a tlejúcim lístím. Knieža pán tu býval často. Jedlo a pitie mu poľovníci vozili na koňoch, späť zasa odvážali zabitú zver. Ale poľovnícka spoločnosť urodzených pánov a dám potrebovala väčšie pohodlie. V čase dažďov bývalo všade plno vody a blata, často sa rieka vylievala z brehov. Keď si kňažná vyšla na Pohansko, vždy sa sťažovala, že tam len zničí kone a nikde si nemôže odpočinúť. Tak sa knieža pán rozhodol, že na Pohansku postaví zámoček. Keď sišiel sneh a vody opadli, prišli remeselníci a začali stavať. Knieža pán sám dohliadal na stavbu, miesto preňu vybral a ľuďom dobre platil, len aby bola stavba čoskoro hotová. Raz k nemu prišiel starý poľovník a uctivo pána pozdravil: „Kniežacia milosť! Som starý sluha a dúfam, že v panskej službe dosluhujem. Preto mi toho leží toľko na srdci a musím to povedať, nech sa stane čokoľvek.“
„Len sa neboj, starý druh, a povedz! Rád ťa vypočujem,“ povedalo knieža pán a bolo zvedavé, čo mu povie.
„Ľudia si všeličo o Pohansku rozprávajú a hovoria, že tu straší. Preto sem ani po drevo nechodia. Kedysi dávno tu vraj stálo bohaté mesto, ale pretože ľudia v ňom nepamätali na boha a len v pitkách a hodovaní míňali čas, pánboh sa na nich nahneval a oni sa aj s mestom prepadli do zeme. A teraz, keď sa tu niekde v lese vyvráti strom, často sa pod ním objavia ľudské kosti.“
„To som ešte nepočulo,“ podivilo sa knieža pán. „To sú iste nejaké babské táraniny, starý! Z tých si my nič robiť nebudeme.“
„Nemala by to kniežacia milosť brať na ľahkú váhu. Medzi ľuďmi sa tu všeličo hovorí, ale keď ide o strašidlá, nikto ich tu neudrží.“
„To je pravda, starý! Preto už o tom nechcem nič počuť.“
Netrvalo však dlho, keď sa pri kopaní základov našli ľudské kosti. Všetci z toho boli vydesení, len knieža pán nie. Sám si ich poobzeral a potom nariadil: „Tie kosti čo najskôr niekde v lese zahrabte! A zakazujem vám, aby sa o nich niekde hovorilo. Kto môj zákaz prestúpi, toho z práce prepustím.“ A ľudia radšej mlčali, než by prišli o dobre platenú prácu. Knieža pán nechalo dovезť aj suд piva, aby im išla práca lepšie od ruky. Na jeseň tu chcelo usporiadať veľký hon na diviaky a pozvať mnoho hostí. A tak stavba rýchlo rástla a do leta bola pod strechou. Keď bol poľovnícky zámoček dostavaný, knieža ho dalo vyzdobiť vzácnym nábytkom, riadom a poľovníckymi rytinami. Do pivnice uložili niekoľko súdkov moravského a uhorského vína, do kuchyne a komory potom všetko, čo bolo treba na veľkú hostinu. Od Břeclavi na Pohansko urobili pohodlnú cestu a okolo nej vysadili stromy. Po celý ten čas sem však hostia nesmeli, malo to byť veľké prekvapenie aj pre kňažnú. V zámočku sa natrvalo usadil správca so ženou, ktorá bola dobrou kuchárkou. Onoho pamätného dňa sa hnali na Pohansko zo všetkých strán panské kočiare a lovci na koňoch, popri ceste stáli poľovníci a hájnici a zdravili panstvo. Kočiar za kočiarom dochádzali až k zámočku, kde panstvo vystúpilo, kočiši potom zajazdili do vyhradenej ohrady. Na všetko tu bolo pamätané, nič nesmelo chýbať.
Knieža pán vítalo hostí hore v sále, kde sluhovia v zelených livrejách podávali malé občerstvenie. V priľahlej komnate mali dámy svoju šatňu, tam sa tiež mohli pripraviť na večerný ples. Okolo veľkých zrkadiel bol stále tlak, dámy sa chceli páčiť kniežaťu i ostatným kavalierom.
Keď prišla kňažná so svojím sprievodom, ponáhľalo sa jej knieža v ústrety a podalo jej na privítanie veľkú kyticu ruží.
„Knieža! To sa Vám naozaj podarilo. Také prekvapenie a nádhera. Nikdy by som si nebola myslela, že by sa tu dalo postaviť niečo také.“
„Teší ma, madam, Vaše uznanie! Ale poďte sa pozrieť, odkiaľ sa budete s dámami pozerať na malé dostihy.“
Prevadilo kňažnú sálou a otvorenými dverami vstúpili do stĺpovej lóže, ktorá zaberala celé priečelie zámočku. Bol odtiaľ výhľad na veľkú čistinu pred zámkom, ktorú obtáčala príjazdová cesta.
„Horím už netrpezlivosťou,“ povedala kňažná. „Toľko prekvapení za jediný deň, milé knieža! Prajem vám, aby sa všetko podarilo čo najlepšie.“
Keď jej knieža pán za tú chválu pobozkalo ruku, vrátili sa spolu do sály. Tam už sluhovia prinášali lovcom zbrane a dámy im priali veľa šťastia. Na Pohansko sa zišlo mnoho poľovníkov, honcov a čeľade, všetci sa mali zúčastniť tej kniežacej kratochvíle. Už deň predtým každý z nich vedel, čo bude robiť, kde bude stáť. Všetko muselo ísť ako po drôtikoch, aby sa všetky tie prekvapenia splnili. Keď podkonickí vyviedli dostihové kone z ohrady a jazdci sa pripravili, v stĺpovej lóži zdobenej ťažkými kobercami a kožušinami zasadla kňažná s dámami a niektorými pánmi. Knieža pán zahájilo dostihy a kone vyrazili. Bežali okolo celej čistiny a druhou stranou sa vracali zasa k zámočku. Keď prvý dorazil do cieľa, ozvali sa fanfáry a potlesk.
„Pane, ste víťaz! Kňažná má pre Vás odmenu a nenechajte ju dlho čakať!“ povedalo knieža pán prvému jazdcovi, keď zosadal z koňa. „Ďakujem, knieža! Hneď sa idem pani kňažnej pokloniť.“
A za ním dochádzali ďalší jazdci. Podkonickí hneď odvádzali kone a za nimi sa už chystali lovci. Knieža pán nariadilo, aby sa zoradili pred zámočkom do jedného radu a čakali. Za ohradou vykúkali hlavy sluhov, kuchárok a lokajov, ktorí sa tiež chceli pozrieť na to veľké divadlo.
Od večera už v lesoch honci sťahovali kruh a nahnali čiernu zver k zámočku. Nebolo to ľahké, keď sa diviačice rozzúrili a začali dorážať na ľudí, palice a vidly na ne nestačili. Knieža pán však dalo rozkaz a ten musel byť splnený. V pravú chvíľu, keď poľovníci zatrúbili začiatok lovu, na čistinu sa hnali zo všetkých strán diviaky s veľkým kvikotom a chrochtaním. Bola to obrovská podívaná, dámy tlieskali a vzdychali obdivom, lovci pochvalne halasili. Potom sa rozpútala sekanica a tuhý boj. Uštvané kance pobehovali z miesta na miesto a padali ako ovce. Diviačice rozrývali zem a hľadali úkryt pre malé prasiatka, ktoré sa okolo nich batoľali. Nebolo však úniku, pošliapaná tráva a podupaná zem sa farbili krvou. Kone sa plašili a nejeden lovec skončil v tej zmesi na zemi. Nebolo toho konca, kým lovci všetku zver nepobili. Potom poľovníci odtrúbili koniec lovu a knieža pán si spokojne zašlo k dámam po pochvalu. Kňažná ho privítala ako víťaza a ozdobila ho vyšívanou stuhou.
„Na pamiatku tejto podívanej, môj knieža! Som hrdá, že sa Vám lov tak vydaril. Bolo to veľkolepé!“
Medzi hosťami bola aj jedna grófka, odvážna amazonka, ktorá veľmi ľutovala, že sa toho lovu nemohla zúčastniť.
„Knieža, niečo také som ešte nevidela! Teraz mi však iste dovolíte, aby som sa išla dolu pozrieť. Pán barón ma odprevadí!“
A kým mohlo knieža niečo namietnuť, vzala grófka svojho spoločníka za ruku a ponáhľala sa pred zámoček. Ostatné dámy jej to mali za zlé, ale kňažná sa len usmiala. „Len nechajte grófku ísť, milé dámy! Ona je taká nebojácna a zaujímavá. Až sa vráti, musí nám o tom rozprávať!“ A zvala dámy k stolu, kde sa už chystala veľká hostina.
Len knieža pán nebolo grófkiným nápadom nadšené. Dobre si všimlo, že kone a kance vyhrabali na čistine plno ľudských kostí. I lebka sa niekde objavila. Kým však mohlo dať nejaké rozkazy, ozval sa grófkin výkrik. Všetci ho počuli, a kto nepočul, ten sa čoskoro dozvedel, že sa vonku niečo prihodilo. Páni a dámy sa ponáhľali po schodoch dolu.
Neďaleko cesty ležala grófka v mrákotách a nad ňou sa skláňal barón, okolo pobehovali sluhovia.
„Čo sa stalo? Čo sa deje? Knieža!“ volala kňažná a márne sa domáhala odpovede. Až pribehla jej spoločníčka s plačom.
„Kniežacia milosť! Strašná vec sa prihodila. Pani grófka našla vonku ľudské kosti a lebku. Ležia ich tam vraj na každom kroku niekoľko!“
„Čo to hovoríš? Hneď mi zavolaj kniežaťa! Nie, kniežaťa nevolaj! Daj zapriahnuť môj kočiar! Ale rýchlo!“
„Áno, milosť!“ zašepkala pani a zmizla za dverami.
Kňažná prechádzala sem a tam, pierka na klobúku sa jej chveli. Usilovne sa ovievala vejárom, pretože ju zakaždým oblievala veľká horúčosť.
Práve keď lokaj oznamoval, že kočiar je pripravený, vbehlo do hodovnej siene knieža pán a prosilo kňažnú, aby nikam nechodila, že sa všetko čoskoro vysvetlí. „A čo mi chcete vysvetliť, knieža? Tú hanebnú udalosť, že sa pani grófka zbytočne zľakla? Nič nechcem počuť, odchádzam na zámok a Vy si to tu s hosťami vybavte, ako chcete!“
Kňažná vzala vlečku a ponáhľala sa z dverí, akoby za ňou horelo. A tiež ostatné dámy sa chystali na odchod. Keď sa grófka zo mdloby prebrala, dala hneď zapriahať. Nikto už nemal na ples ani pomyslenie. Len skalní priatelia kniežaťa zostali a zasadli k pripravenému stolu.
V pohároch sa zaperlilo víno a čoskoro potom sa rozprúdila aj reč. Páni utešovali knieža, rozprávali o love a o koňoch, zábava viazla a knieža si vyšlo na vzduch ochladiť sa. Dolu pod stromom sedeli poľovníci a hájnici, rozprávali si o strašidlách. „Tu predsa vždy strašilo, ale knieža pán nechcelo o tom ani počuť. Tamto za rybníkom sa zakaždým objaví nejaké strašidlo,“ hovoril starý poľovník.
„Veď tí páni sú ako pohania,“ ozval sa jeden honec. „Dajú si nahnať zver na porážku a bez milosti ju ubíjajú. Čo som živý, taký hon som ešte nevidel.“ Ozývali sa rozličné hlasy, ale v tom houstnúcom šere nebolo vidieť ľuďom do tváre. Vzadu v ohrade erdžali kone a na staré konárovité duby za rybníkom sa zlietali havrany a vrany a strašne krákali. Zrazu vystúpilo knieža pán z tieňa do svetla, ktoré sem dopadalo z kuchyne. Ľudia sa začali dvíhať od stolov a niekoľko sa ich rýchlo vytratilo.
„Len sedte! Sedte!“ vyzvalo ich a obrátilo sa k najbližšiemu poľovníkovi. „Povedzte ostatným, aby hneď ráno poslali svojich ľudí na zámockú čistinu. Všetky tie kosti musia pozbierať a zakopať. Čert vie, kde sa tu berú.“
Bolo už k ránu, keď kočiare odvážali vínom zmožených pánov. A knieža pán potom dlho na Pohansku nebolo a o zámočku nechcelo ani počuť. Kňažná sa naň vraj dlho hnevala a stále mu vyčítala, že ho tam dalo postaviť.
Kým tráva na čistine dorástla a dažde a snehy zmyli všetku preliatu krv, prišla jar. Ale lesné húštiny zostali opustené a dlho trvalo, kým sa zver do nich zasa vrátila.
Medzi ľuďmi sa rozchýrilo, že na Pohansku straší. Kniežacie služobníctvo videlo všade samé strašidlá a kostlivcov. Nikto sa k rybníku neodvážil a do lesa zbytočne nezašiel. Len havrany a vrany lietali zo stromu na strom a krákaním odpočítavali čas.