Dievča žabka a smutný princ

Hovorievá sa niekedy, že pre chudobných ľudí sú deti jediným pokladom.
Platilo to aspoň v jednom smutnom kráľovstve. V tom kráľovstve mal panovník jediného syna. Dávno sa už mal syn oženiť, princ však nechcel. Zdalo sa mu, že žiadna princezná, ktorú mu za ženu ponúkali, netúži po jeho srdci, ale všetky len po jeho majetku. Márne mu princezné nosili najkrajšie kvety, márne sa naňho usmievali. Princ sa im pozeral do očí a doteraz každej vždy len poďakoval za návštevu a dary. Starý kráľ sa preto trápil. Synovi však rozumel a schvaľoval to. A tak princezné pomaly prestali prichádzať, princ sa preháňal po krajine a starý pán kráľ márne blúdil po komnatách a len hladkal kolísku pripravenú pre vnúča.
V tom kráľovstve žil aj jeden chudobný starček so starenkou, a žili sami. Deti žiadne nemali, márne po nich túžili. Už si na to skoro zvykli, len babka si občas postesnala, komu že pripravila výbavu, keď teraz nemajú žiadneho dediča. Dedko ju však vždy nejako potešil.
Raz išiel dedko kosiť trávu. Ako tak rad za radom kladie, uvidel, že sa v tráve na kraji lesa niečo pohlo. Ide sa pozrieť, a čo vidí: zlá zmija sa so suchou trávou plazí a pred ňou sa bojazlivo krčí malá žabka. Vydesene vyvaľuje oči, od strachu sa ani pohnúť nemôže. Dedko hneď dupol, kosou sa ohnal a zlú zmiju tak postrašil, že sa otočila k lesu a hneď preč. Dedko sa sklonil k žabke, posadil si ju na ruku, pohladkal ju a hovorí:
„Aké máš pekné oči! Také som si vždy predstavoval u nášho dieťatka, keby sme nejaké mali. Ty sa teraz túliš a pozeráš ako nejaké dieťatko. Vezmem si Ťa domov, azda nám s babkou budeš na radosť, chcela by si?“
Žabka sa spamätala, zamrkala a ústočkami pohla. A prekvapený dedko v tú chvíľu s úžasom začul ľúbezný spev:

„Nech sa, milý tatíčku,
koleso šťastia točí!
Nezostane nikdy sám,
kto má dobré oči.“

Obzerá sa starček, poobzerá sa dookola, hore aj dolu, nikoho nevidí. Len žabku vo svojej ruke drží a tá mu tým nežným hláskom, čo pred chvíľou počul, hovorí:
„To som Vám spievala ja, tatíčku, nemýlite sa. Zachránili ste mi život a ja by som si teraz veľmi priala byť u Vás ako Vaša dcéra.“
Sedliaka to oslovenie „tatíčku“ zahrialo pri srdci. Už sa vôbec nčudoval, že žabka rozpráva, schmatol ju a hneď, hneď s ňou pospiechal k babke. Tá sa bude čudovať, keď to začuje a uvidí!
A čudovala sa, to sa vie. Hlavne však mala radosť. Hneď sa začala starať, kam žabku ..... dcérku uloží, kam ju bude posadzovať k stolu, aby jej azda blízko ohniska nebolo horúco a sucho, hľadala najjemnejšie osušky, aby ju po umytí neodrela. Skrátka ako keď ľudia dostanú dieťatko. Starenka skoro ani hovoriť nemohla od radosti, že už nebudú sami.
V krátkom čase bola žabka naozaj ako ich dieťa. Keď išiel dedko okopávať vinohrad, hopkala žabka za ním, keď sa vracal, pospiechala už chvíľu pred ním k babke domov. Pomáhala doma so všetkým, čo chalupa vyžaduje, čoskoro zvládala všetky práce. Keď sa potom navečerali a chystali sa na spánok, starčekom spievala alebo počúvala ich rozprávky. A tak im čas plynul v radosti, smútok od nich už dávno niekam zmizol.
Raz sa babka akosi rozchorela. Mala jedinú starosť, nie o seba, ale o to, kto donesie dedkovi na pole obed. Keď sa to žabka dozvedela, len sa zasmiala. Veď je tu ona!
„Tak Ty myslíš, že by si uniesla obed?“
„No iste, babka, ja predsa viem viac než len do vody skákať a pesničku spievať. A cestu tiež dobre poznám, len sa nebojte!“
Babka tomu síce veľmi neverila, čo sa však dalo robiť. Zabalila obed do šatky, dala uzlík žabke na krk a hop, hop, už to išlo. Za chvíľu jej žabka aj s uzlíkom zmizla z očí.
Skáče žabka, poskakuje a na obed pozor dáva, aby sa jej nevysypal. Keď už bola blízko poľa, začula dedka, ako si robí starosti.
„Čo tá babka nejde? Už dávno prešlo poludnie, slnko sa začína k zemi skláňať a babka nikde!“
Na obed ani nespomenul, len o babku mal strach, aby sa jej azda niečo nestalo. Nevšimol si ani, že ho od lesa sleduje nejaký pekne oblečený mladík. Vtom vpadol dedkovi do myšlienok známy jasný hlas, známa ľúbezná pesnička, akoby ho chcela utíšiť:

„Nech sa, milý tatíčku,
koleso šťastia točí!
Nezostane nikdy sám,
kto má dobré oči……“

Dedko hneď zdvihol hlavu a čo nevidí! Cestou k nemu uzlík poskakuje, žabku za ním ani nevidieť. Starček sa zo všetkej starosti dal do smiechu a hneď šatku s obedom aj so žabkou schmatol. Skôr však než sa stihol opýtať, čo sa vlastne stalo s babkou, padol naňho tieň a ozval sa milý, vľúdny hlas:
„Kdeže Ti tu, sedliak, tak krásne spieval?“
Dedko vzhliadol a uvidel pekne oblečeného mladíka.
Pamätáte sa, ako sa díval od lesa na svet? To bol on. Mal smutné, dobré oči, v hlase však mal nádej a radosť.
„Vidím, že sa ma zľakol. Nebojte sa, rád by som len vedel, kto tak ľúbezne spieva. Dlho už chodím smutný po kráľovstve, až dnes ma potešil ten hlas. Až dnes som po dlhom čase spoznal, ako chutí radosť. Môžeš mi povedať, kto to bol?“
„Moja dcérka, pane,“ odpovedal dedko po chvíľke váhania.
„Dcérka? A koľko má rokov? Veď tu nikoho nevidím!“ čudoval sa mladík.
„No…. stará…. stará nie je,“ vyhýbal sa dedko odpovedi, lebo bol v rozpakoch.
„Pekne Ťa prosím, sedliak, nech mi ešte zaspieva, dávno som sa toľko nepotešil,“ hovorí ten cudzí mládenec tak smutne a prosebne, že dedko jeho pohľadu neodolal.
„Ako chceš, pane, nebuď však prekvapený. Moja dcérka nie je dievča ako iné, je to žabka.“
Ukázal žabku na dlani a pekne ju pohladkal. Žabka zamrkala a mladíkovi tak krásne zaspievala, že ho prešiel skoro všetok smútok. V očarení ani nevnímal, že to spieva žabka, počul len ten ľúbezný nežný hlas. A pretože krásne je pre nás to, čo sa nám páči, zvolal mládenec bez rozmýšľania:
„Prosím Ťa, starček, aby si mi dal svoju dcéru za ženu. Som princ, dedič tejto krajiny, a budem svoju nevestu očakávať zajtra na kráľovskom hrade.“
Nečakal ani na odpoveď alebo súhlas, to princovia málokedy robievajú, len žabku pohladkal a s radosťou a nádejou v očiach odišiel do lesa. Kým sa dedko stihol spamätať, bol mladík preč.
Princ! A chce jeho dcéru ..... žabku za ženu! To sa bude babka zasa raz čudovať! Dedko ani nespomenul na obed a hneď domov. Pribehol do chalupy, hneď k babke a už jej všetko po poriadku rozpráva. Babka z toho mala radosť aj nemala radosť. Žabku chce za ženu sám princ ..... to je radosť, ibaže zasa to znamená, že oni s dedkom zostanú sami a to je smutné. Tiež sa starala, či to princ myslel s tou svadbou naozaj. To robí mamičkám vždy starosť.
„Myslel, mamka, určite myslel. Mal také smutné a dobré oči a potom ich mal tak veselé, že to ani inak myslieť nemohol.“
Obaja starkí v tom premýšľaní celkom zabudli na toho, koho sa to vlastne najviac týkalo ..... na žabku. Tá bola predsa vo všetkom hlavnou osobou. Žabka však na seba zabudnúť nedala.
„Len sa o mňa, oteckoo a mamka, nebojte, však ono to dobre dopadne. Len Vás prosím, aby ste mi na ráno pripravili na cestu bieleho kohúta, ostatné si sama zariadim. Však ja sa na tom hrade nestratím, uvidíte.“
„Máš pravdu, dcéra naša, bola si dobrá a mnohému si sa u babky naučila. Syn sa spoznáva podľa otca a dcéra podľa matky, preto Ti verím, že sa tam nestratíš. V šťastí Ti brániť nechceme. Bola si šťastím nám, budeš aj svojmu mužovi, nech je to ktokoľvek,“ zakončil reč dedko a išiel po kohúta.
Ráno bol biely kohút pripravený. Žabka si obliekla zlatú korunku a slnečné šaty, sadla na bieleho kohúta, do ruky si vzala ražný klas, pobádala týmto klasom kohúta a hajde do hradu!
Princ sa v hrade zatiaľ ani rána dočkať nemohol. Stále v duchu počul ten hlas a cítil tú radosť, ako keď na poli počúval. Zbehol k hradnej bráne a netrpezlivo vyzeral. Len čo sa objavila podivná jazdkyňa na bielom kohútovi, bežal jej princ hneď naproti a na údiv všetkých strážnych ju zovrel do náručia: tak sa mu za spevom cnelo. Fuj, žaba! Hovorili si strážni, ako sa však podivili! Len čo princ žabku objal, zablyslo sa a pred princom stál namiesto kohúta nádherný belák. A v náručí držal princ namiesto žabky krásnu princeznú v slnečných šatách a so zlatou korunkou na hustých vlasoch. Princ nemohol ani uveriť vlastným očiam. Hneď ku kráľovi, starému tatíčkovi!
Ako bleskom sa rozniesla novina po hrade, a tak starý kráľ už o princeznej vedel. Napriek tomu ho jej krása prekvapila. Ešte viac však chválil, že priniesla ražný klas.
„Je vidieť, že budeš múdrou vládkyňou, keď myslíš predovšetkým na chlieb. Vznešený vie byť hocikto, to stačí myslieť len na seba. Byť však dôstojný a múdry vládca, to znamená predovšetkým myslieť na druhých. Preto Ťa prosím, aby si bola mojou dcérou a manželkou môjho syna. Ty si ho urobila šťastným. Chcela by si u nás zostať?“
„Iste, kráľovský tatíčku, veď som preto prišla. Len by som si priala, aby som mohla vziať k sebe tých, ktorí ma vychovali. Chcela by som sa im za všetko odvďačiť.“
Kráľ rád súhlasil, a tak mohla byť hneď slávna svadba. Princezná ..... žabka potom s princom šťastne žila a pomáhala mu spravodlivo vládnuť. Aj na tróne sa múdry vládca svojej múdrej manželky na radu pýta. A keď mal princ nejaké starosti, zaháňala mu ich jeho obľúbenou piesňou, ktorú mu teraz spievavala už spolu s ich deťmi:

„Nech sa, milý muž môj,
koleso šťastia točí!
Nezostane nikdy sám,
kto má dobré oči.“