O Smolíčkovi

Býval raz jeden malý Smolíček pacholíček a ten býval u jeleňa, ktorý sa oňho staral. Vždy, keď chodil jeleň na pašu, varoval Smolíčka, aby nikomu neotváral. Smolíček vždy poslúchol. Raz, keď sa zasa jeleň pásol na pašu a Smolíček ostal sám doma, ozvali sa za dverami ľúbezné hlásky:

„Smolíčku, pacholíčku,
otvor nám svoju svetničku,
len sa trošku ohrejeme,
hneď zasa pôjdeme.“

Smolíček však poslúchol jeleňa a neotvoril. Keď sa jeleň vrátil z pasienka, všetko mu porozprával. Jeleň povedal: „To je dobre, Smolíček, že si neotvoril. To boli zlé jaskyňky, ktoré by ťa odniesli do svojej jaskyne. Nikdy im neotváraj!“
Druhý deň, keď bol jeleň opäť na pastve, sa za dverami znova ozvalo:

„Smolíčku, pacholíčku,
otvor nám svoju svetničku,
len sa trošku ohrejeme,
hneď zasa pôjdeme.“

Smolíček pamätal na radu jeleňa a jaskyňkám neotvoril. Tie sa však tak ľahko nevzdali, stáli za dverami a na Smolíčka naliehali, prosili, sťažovali sa, aká je vonku zima, a čo ja viem čo ešte. Skrátka prosili a prosili, až im Smolíček dovolil vstrčiť do dverí dva prstíky. Lenže to nemal robiť! Jaskyňky strčili do dverí dva dlhé prsty, potom celú ruku a potom rozrazili dvere, vzali Smolíčka a už s ním utekali preč.
Smolíček začal zúfalo volať:

„Za hory, za doly,
moje zlaté parohy,
kde sa pasú?
Smolíčka pacholíčka
jaskyňky nesú!“

Našťastie sa jeleň pásol neďaleko, a tak Smolíčka započul, pribehol za ním, zlým jaskyňkám ho vzal a odniesol späť do chalúpky. Tam Smolíčka pacholíčka znovu varoval a ten mu musel sľúbiť, že už v žiadnom prípade neotvorí jaskyňkám, aj keby prosili akokoľvek. Smolíček to sľúbil. Niekoľko dní mal od jaskyniek pokoj, ale o niekoľko dní sa objavili znovu a začali svojím ľúbezným hláskom znovu prehovárať Smolíčka:

„Smolíčku, pacholíčku,
otvor nám svoju svetničku,
len sa trošku ohrejeme,
hneď zasa pôjdeme.“

Smolíček sa však nedal. „Nie, vy ste zlé jaskyňky a odniesli by ste ma do svojej jaskyne. Ja vám neotvorím.“ „Neodniesli by sme ťa, Smolíček, a aj keby sme ťa vzali so sebou, u nás by si sa zle nemal. U nás je plno jedla, boli by sme na teba dobré…“ Jaskyňky tak dlho prehovárali Smolíčka, až sa im opäť podarilo Smolíčka prehovoriť, aby im otvoril. Lenže jaskyňky opäť vzali Smolíčka pacholíčka a utekali s ním preč.
Smolíček znovu zúfalo volal na jeleňa:

„Za hory, za doly,
moje zlaté parohy,
kde sa pasú?
Smolíčka pacholíčka
jaskyňky nesú!“

Lenže tentoraz sa jeleň pásol ďaleko a jaskyňky nepočul. Tie Smolíčka dovliekli až do svojej jaskyne, kde ho zavreli do malej miestnôstky a začali si ho vykrmovať. Chceli, aby čo najrýchlejšie pribral na váhe a ony si mohli Smolíčka upiecť.
Smolíček pacholíček prosil jaskyňky, nech ho nechajú tak, plakal, nariekal, ale nebolo mu to nič platné.
Jedného dňa jaskyňky usúdili, že už Smolíčka vykŕmili dosť a že si ho upečú. Pripravili si ho a niesli ho k peci. Vtedy Smolíček ešte raz začal z plných pľúc volať:

„Za hory, za doly,
moje zlaté parohy,
kde sa pasú?
Smolíčka pacholíčka
jaskyňky nesú!“

Našťastie ho jeleň započul, pribehol, jaskyňkám ho vzal a odniesol ho späť domov. Tam Smolíčka poriadne vyhrešil. Od tých čias už Smolíček pacholíček nikdy zlým jaskyňkám neotvoril.