Vianoce v lese

Vianočné sviatky prichádzajú na bielom koni. V snehových metelíciach vločky víria vysoko až k slameným strechám. Chalúpky sú zachumlané do snehu až po sivé oči okenných tabuliek, v ktorých sa ako iskry mihajú veselé plamienky. Ale vnútri je ľuďom teplo a príjemne. Pece sú rozpálené a vydychujú paru. Dočervena opečené pirohy, z ktorých sa ešte dymí, ležia pekne v radoch na pripecku, na stole, na lavičkách, na posteliach.
Červenolícka gazdiná zohnutá nad kachľami ani nezbadala, ako jej jeden okrúhly koblížok vypadol z rúk. Popri premrznutých čižmách drevorubačov, ktorí práve vošli do dverí, sa vykotúľal von. Na dvore ho chcel schmatnúť pes, ktorý tam čakal na svoje sviatočné sústo a celý stuhnutý sa obtieral o dvere, ale koblížok, z ktorého sa ešte dymilo, sa mu vyšmykol a kotúľal sa z kopca dolu do lesa.
Tam už stromy vítali Vianoce veľkolepo vystrojené. Staré jedle mali na sebe veľké biele kožúšky z medvedej kože, brezy boli obvešané dlhými perlovými náhrdelníkmi, ktoré im viseli až k zemi. Mladé jedličky mali na hlavách biele huňaté baranice posadené až po oči a svoje zelené prstíky zastrčili do mäkkých, celkom nových snehových palčiakov. Vietor sa utíšil. Stromy stáli ticho, bez pohnutia. Koblížok, ktorého vždy všade netrpezlivo očakávali, sa čudoval, že mu nikto nejde oproti. Tak sa kotúľal lesom, až uvidel odniekiaľ stúpať dym.
V lese stála malá chalúpka. Zajac tam varil pivo zo sladkého ražného obilia a čakal hostí. Koblížok sa prevalil cez prah do izby a zastavil sa pri dverách. Ale nikto sa neponáhľal, aby mu zložil kožúšok. Zajac ochutnával pohár sladkého piva a utieral si labkou penu z fúzov. Jeho žena prestierala na stôl. A maličký zajačik Jánítis ležal v machovej postieľke a s široko otvorenými očami čakal, kedy sa začne sviatočný večer.
Koblížok rozpačito krútil svojimi červenkastými tvarohovými gombíkmi. Nikto mu nevenoval pozornosť. Iba gazdiná sa naňho tak trochu krivo pozrela a s obavami sa spýtala zajaca:
„Urobil si kľuky? Urobil si kľuky?“
„Dnešné ráno som celé pobehal a celý les som skrz-naskrz prekľukoval,“ odpovedal zajac a vypil pivo. „Žiadny poľovník nás tu nenájde!“
Potom sa začali schádzať hostia.
Veverička priniesla malému Jánítisovi hrsť orechov a medveď celý plást medu. Tak každý niečo priniesol. A keď už bola noc, otvoril dvere jeleň a z tmavomodrého neba priniesol do chalúpky na svojich širokých parohoch množstvo hviezd.
Všetci sa radovali a popíjali pivo. Medveď sa zdvihol a na zadných nohách tancoval, až sa chalúpka triasla.
Koblížok stál pri dverách a plakal:
„Čo ja ..... čo ja som tu zbytočný?“
V tom ako posledné prišli k dverám na vŕzgajúcich saniach dve sivé myšky. A malému Jánítisovi, ktorý sa už dosť vyšantil a unavil, priviezli plný vozíček sladkých snov.
Myšky vošli a začali okolo koblížka radostne poskakovať.
Hneď mu zložili červenohnedý kožúšok, zatiahli ho do sena a celú noc s ním pretancovali.
Zatiaľ čo sa v chalúpke všetci veselili, starý havran ..... ten zo všetkých najčernejší ..... sedel vysoko pod hviezdami na vrchole zasneženej jedle. So zvesenou hlavou márne premýšľal o tom, kam si asi schoval kúsok bravčovej pečene, ktorý na jeseň ukradol jednej gazdinej. Bolo to na poli pod sivým kameňom, alebo pod krovím na kraji pasienka? Sneh už dávno vyrovnal kopčeky aj jamky, kamene aj kríky. Celý deň prelietaval v prudkej metelici, ale nemohol nič nájsť.
„Sa ..... krá! Sa ..... krá!“ uľavoval si. „To je ale studená noc!“ Potom sa schúlil a schoval hlavu pod krídlo.