Čučina

V jednej krajine vládol mocný a bohatý kráľ; zlata a striebra mal, že ich mohol merať na mericu. Mal aj krásnu ženu, a čo na nej bolo najvzácnejšie, tá kráľovná mala na hrudi zlatý krížik. Keď sa im narodila dcérka, bola ako z oka vypadnutá mamičke a mala tiež ako ona od narodenia na hrudi zlatý krížik. Dievčatko rástlo a kráľ i kráľovná sa z neho tešili.
Ale keď mladá princezná so zlatým krížikom na hrudi dorástla do dievčenských rokov, kráľovná sa jedného dňa roznemohla. Kráľ zvolal najlepších lekárov z celej ríše, ale nič nepomohlo, kráľovná cez všetku starostlivosť navždy zavrela oči. Na smrteľnej posteli ešte k sebe zavolala manžela a povedala mu svoju poslednú prosbu: Aby si po jej smrti nevzal za ženu žiadnu inú, než takú, ktorá nosí na hrudi tiež zlatý krížik.
Kráľ oplakával zosnulú manželku a ťažko sa mu potom žilo samotnému. Rozhodol sa teda, že sa znovu ožení. Lenže kde nájsť nevestu, čo by mala na hrudi zlatý krížik, ako si to želala jeho žena? Dal rozhlásiť po celej krajine, aby sa taká dievčina ohlásila na kráľovskom dvore, že ju čaká veľké šťastie. Ale nikto neprišiel. Kráľ teda dal oznámiť aj v susednom kráľovstve, koho hľadá, ale čas bežal a žiadna nevesta so zlatým krížikom na hrudi neprichádzala.
Keď ani to nepomohlo, prišiel raz večer kráľ k svojej dcére a povedal jej:
„Tvoja matka ma pred smrťou zaviazala, aby som si za novú manželku vzal len tú, čo nosí na hrudi zlatý kríž. Ale taká chodí po celom svete len jediná. Ty jediná máš ten zlatý kríž, a Teba si teda vezmem za ženu.“
Princeznej sa div nepodlomili nohy, keď to počula. Ale spamätala sa a povedala:

„Pán otec, keď sa to má stať a je to Vaša vôľa, tak si Vás vezmem. Ale najprv by som chcela mať strieborné šaty, aké nikto na svete nemá.“ Kráľ hneď nariadil, nech švadleny šijú vo dne v noci pre princeznú strieborné šaty. Neuplynul ani týždeň a kráľ ich už niesol princeznej. Žiarili, ako keď sa mihotajú hviezdy.
„Tu máš šaty zo striebra, ako si si priala. Vezmeš si ma teraz za muža?“
„Vezmem, pán otec,“ povedala princezná, „ale nie skôr, kým mi nedarujete ešte zlaté šaty.“
Keď to kráľ počul, prikázal, aby sa švadleny pustili do zlatých šiat. O dva týždne ich už niesol princeznej, žiarili, ako by vyšiel mesiac.
„Nesiem Ti zlaté šaty, ako si si priala. Vezmeš si ma teraz za muža?“ pýtal sa princeznej.
„Áno, pán otec,“ hovorila princezná. „Ale najprv by som chcela ešte jedny šaty, celé diamantové.“
Kráľ na to zasa nič nehovoril, vyšiel z komnaty a hneď dal rozkaz, nech najlepšie švadleny z celého kráľovstva šijú pre princeznú diamantové šaty. O tri týždne boli hotové, a keď ich kráľ niesol večer princeznej, žiarili a iskrili, ako by vychádzalo slnko.
„Milá princezná,“ hovoril kráľ, „tu sú tie diamantové šaty a teraz mi povedz, či sa staneš mojou nevestou.“
„Pán otec,“ hovorila princezná, „už sa to má stať, ako si želáte. Ale na svadbu by som si priala kožúštek zo samých krtích kožiek.“
Kráľ bol rád, že princezná hovorí o svadbe a že už nebudú žiadne odklady. Hneď dal zhotoviť u najlepšieho kožušníka kožúštek z čiernych krtích kožiek, do troch dní ho doniesol princeznej a povedal jej:
„Tu Ti dávam krtí kožúštek. Vidíš, že robím, čo Tvoja duša ráči. Ale už si žiadne hlúposti nevymýšľaj!“
Princezná sa zľakla, keď ho počula takto hovoriť. Čo mala úbohá robiť? Sadla si a dlho plakala, lebo videla, že jej už nie je pomoci. Ale potom sa predsa rozhodla. Keď v zámku všetko zaspalo, zložila si strieborné, zlaté a diamantové šaty do uzlíka, obliekla si krtí kožúštek a povedala:
„Hmla predo mnou,
hmla za mnou,
nech ma nikto nevidí,
len nebo nado mnou.“
Tajne sa vyšmykla chodbami z paláca, prekradla sa popri stráži v bráne a pustila sa, kam ju nohy niesli. Ráno začali po celom zámku chystať svadbu. Kuchári varili a cukrári piekli a maliari vyzdobovali všetky komnaty. Keď bolo všetko hotové, kráľ sa vybral sám po nevestu. Vojde k nej do izby, tá prázdna, nikde nikoho! Veľmi sa zľakol a kázal, nech prehľadajú celý zámok, všetky izby a komory, každý kútik. Ale nadarmo. Tak rozposlal sluhov na koňoch na štyri strany sveta, nech princeznú hľadajú, prenasledujú a privedú ju späť.
Ale sluhovia sa jeden po druhom vracali naprázdno. Kde bola zatiaľ mladá princezná? Tá sa dostala do hlbokých lesov, našla si tam dutý strom a v ňom žila ako v maličkom hniezde. Pretože sa bála, že by ju kráľ mohol vypátrať, zostávala celý deň vo svojom úkryte a živila sa len jahodami a čučoriedkami, čo v noci nazbierala v lese. To trvalo niekoľko týždňov, a keď sa za ten čas nablízku neobjavila ani živá duša, princezná sa osmelila a každý deň napoludnie vychádzala zo svojej skrýše von a vyhrievala sa na slniečku.
Raz usporiadal susedný kráľ veľký hon, a ako prenasledoval jeleňa, zablúdil až na tie miesta, kde mala princezná svoj úkryt. Obzerá sa a vidí na lúke sedieť čosi čierne. Ide bližšie, čo to môže byť? Ale ako rozhrnul krovie, princezná ho tiež zazrela, zdvihla sa a ako strela zmizla v dutine.
Kráľ zatrúbil na lesný roh, poľovníci sa zišli a obstúpili širočizný dub, v ktorom sa princezná skrývala. Kráľ zavolal:
„Či si dobrý, alebo zlý, prikazujem Ti, vyjdi von!“ Ale z úkrytu neprišla žiadna odpoveď, ani hláska, nič, ani nikto odtiaľ nevychádzal. Kráľ bol zvyknutý, aby ho každý poslúchal. Nahneval sa a kázal nahlas:
„Ak nepôjdeš von po dobrom, však Ťa odtiaľ moji poľovníci vyvedú!“ Keď to princezná počula, poznala, že jej neostáva nič iné, než sa hrozbe podvoliť. Zamazala si najprv blatom obe líca aj čelo a potom vystúpila z úkrytu von. Kráľ sa jej pýtal:
„Ako sa voláš?“
„Čučina,“ povedala princezná. Povedala prvé meno, ktoré jej napadlo. Kráľ si ju obzrel od päty po hlavu a nevedel, či je to človek, alebo lesná zver. Ale prikázal sluhom, nech ju odvedú do zámku, potom sa uvidí, čo a ako. Poľovníci ju zatvorili do chlieva na kráľovskom dvore a doniesli jej kopu šošovicovej slamy, aby jedla. Ale ona sedela, ničoho sa nedotkla. Pýtali sa jej teda, čím sa živí.
„Jem všetko, čo jete aj Vy,“ odpovedala im Čučina.
Keď sa kráľ dozvedel, že Čučina je ľudský tvor, rozkázal, aby ju dali posluhovať do kuchyne. Kuchár ju potreboval na všetko a mal ju rád, pretože Čučina čoskoro rozumela všetkému, čo jej ukazoval a čo od nej chcel. Po istom čase ju posielal aj nakupovať do mesta, čo potreboval do kuchyne.
Stalo sa, že na tom hrade usporiadal kráľ skvelú slávnosť a pozval naň panstvo z celej krajiny. Celý deň sa v zámku hodovalo, hralo a tancovalo. Keď prišiel večer, Čučina prosila kuchára, nech ju pustí zo služby, že by si išla rada odpočinúť.
„I len si choď, Čučina,“ hovoril kuchár, „veď už máme pripravené všetko, čo potrebujeme.“ Keď vyšla Čučina za dvere, povedala:
„Hmla predo mnou,
hmla za mnou,
nech ma nikto nevidí,
len nebo nado mnou.“
V okamihu bola v lese pri svojom úkryte v dutom strome! Vytiahla z ruksaku svoje strieborné šaty, obliekla si ich, umyla si zašpinenú tvár a povedala:
„Hmla predo mnou,
hmla za mnou,
nech ma nikto nevidí,
len nebo nado mnou.“
Už stála v zámku medzi sluhami a kráčala k sále, odkiaľ sa ozývala hudba. Strieborné šaty na nej svietili ako hviezdy. Keď otvorila dvere, oči všetkých hostí na nej zostali visieť a každý sa pýtal:
„Kto je tá pani? Odkiaľ sa tu vzala?“ Sám kráľ na ňu hľadel ako očarovaný, išiel jej oproti, odviedol ju k svojmu stolu a celý večer sa s ňou zabával. Čo potom tie vznešené panie! Závisťou boli zelené, pretože sa žiadna z nich krásou tej cudzej dáme nevyrovnala. Po polnoci vyšla Čučina zo siene von a vyriekla:
„Hmla predo mnou,
hmla za mnou,
nech ma nikto nevidí,
len nebo nado mnou.“
Na tie slová sa ocitla v lese pred svojou skrýšou, vyzliekla si svoje strieborné šaty, natiahla si zasa čierny krtí kožúštek, zamazala si tvár a zasa povedala:
„Hmla predo mnou,
hmla za mnou,
nech ma nikto nevidí,
len nebo nado mnou.“
Len čo to vyriekla, už stála vo svojej komôrke. Ľahla si do lôžka a spala až do rána.
Milý kráľ ju zatiaľ hľadal po celom zámku, pýtal sa všetkých sluhov, kedy a kadiaľ tá krásna dáma v strieborných šatách odišla, ale nikto mu nevedel povedať rozumné slovo. Nikto nevedel, či odišla, alebo odcestovala, veď tam nebol žiadny koč. Kráľa mrzelo, že stratil svoju krásnu spoločníčku v strieborných šatách. Zábava ho prestala tešiť, sedel pri stole zamĺknutý a zamračený a čoskoro sa všetci hostia rozišli do svojich domovov.
Skoro ráno Čučina vstala a šla za svojou prácou. Nevšímala si, čo si sluhovia medzi sebou rozprávajú o včerajšej slávnosti, až jej hlavný kuchár povedal:
„Milá Čučina! Ty ani netušíš, čo sa dnes v noci prihodilo. Bola tu akási krásna panička v strieborných šatách a tá sa kráľovi zapáčila ako žiadna iná. Ale zrazu sa z hostiny zasa stratila a pán kráľ je z toho taký zarmútený, že dnes ani nejie, ani nehovorí a nevychádza zo svojej izby.“
„Možno to bola naša Čučina,“ smiala sa jedna jazyčnatá slúžka. „Do nej by sa mohol pán kráľ ľahko zaľúbiť.“
„Mlč a choď si po svojej práci!“ okríkol ju kuchár.
Čoskoro nato usporiadal kráľ novú slávnosť. Tentoraz nariadil všetkým strážam a sluhom, aby dávali bedlivý pozor, a ak sa tá cudzia dáma zasa objaví, nech ju nepúšťajú zo zámku von.
Keď bola hostina v plnom prúde, Čučina si vyprosila od kuchára voľno, zavolala:
„Hmla predo mnou,
hmla za mnou,
nech ma nikto nevidí,
len nebo nado mnou.“ a už bola v lese.
Oblečila si svoje zlaté šaty, vodou si umyla zašpinené líca, že sa začervenali ako jabĺčka, a vyriekla:
„Hmla predo mnou,
hmla za mnou,
nech ma nikto nevidí,
len nebo nado mnou.“
Kým ju niekto zazrel, už stála pri dverách kráľovskej siene. Muzika tam vyhrávala, panstvo sa zabávalo, ale kráľ sa prechádzal nepokojne a zachmúrene medzi hosťami a nič ho netešilo. Myslel len na cudziu krásnu paniu. V tom sa dvere otvoria, stojí v nich dáma v zlatých šatách, žiarili ako mesiac na nebi. Kráľ sa k nej hneď pritočil a celú noc sa už od nej nepohol a mal oči len pre ňu.
Ale len čo udrela polnoc, dáma v zlatých šatách sa vyšmykla do vedľajšej komnaty a ticho vyriekla svoju prehovorku:
„Hmla predo mnou,
hmla za mnou,
nech ma nikto nevidí,
len nebo nado mnou.“
Ocitla sa uprostred lesa, prezliekla sa a o chvíľu už ležala vo svojej komôrke na spánku.
Kráľ zatiaľ sedel sám medzi hosťami v sále, kde ho cudzia dáma opustila, a čakal, kým sa zasa objaví. Nespúšťal oči z dverí vedľajšej komnaty. Keď to trvalo už príliš dlho, vstúpil tam, obzeral sa, ale po jeho spoločníčke nikde ani stopy. Hneď bežal za sluhami a strážnymi, každého zvlášť vypytoval, kadiaľ krásna pani odišla, ale nikto mu nevedel povedať nič poriadne.
Smutný sa odobral do svojej spálne a ešte tej noci si umienil, že usporiada ešte jednu slávnosť a že tentoraz cudziu dámu za každú cenu zadrží a dozvie sa, kto je a odkiaľ je.
Krátko nato sa hostina konala a kráľ dal všade strojnásobiť sluhov a strážnych a uložil im, nech strážia cudziu dámu ako oko v hlave, inak že s nimi bude zle.
No, ľahko sa prikáže, ťažšie sa vykoná.
Zišlo sa panstvo z celej krajiny, lustre žiarili, hudba šumela, len kráľ tu zachmúrene sedel medzi všetkým veselím a vešal hlavu. Už si zúfal, že sa krásna dáma neobjaví, ale vtom sa rozovreli dvere a v nich akoby zažiarilo vychádzajúce slnko! Stála tam cudzia panička, na sebe mala diamantové šaty a bola ešte krajšia než naposledy. Všetci stíchli a hudba na chvíľu prestala hrať. Kráľ k nej ponáhľa, dáva jej na ruku zlatý prsteň, už ju vedie k tabuli, usadzuje ju po svojom boku a zabáva sa s ňou, ako by nikoho iného v celej sále nebolo. Lenže keď prišla polnoc, jeho spoločníčka sa stratila a nikto nevedel ako a nikto nevedel kam.
Strážni a sluhovia sa triasli od strachu, ako ich kráľ vyhreší, že cudziu dámu nedostrážili. Ale on len odišiel do svojej spálne, nič nehovoril, na nikoho nepozrel. Nešťastný panovník sa z tej veci tak zarmútil, že od žiaľu ochorel.
Zavolali k jeho lôžku najstarších lekárov z kráľovstva, ale tí na jeho chorobu nevedeli žiadny liek a len krútili hlavou.
Keď to trvalo tretí deň a kráľ chradol ako sneh na slnku a všetci pochybovali, že sa uzdraví, hovorila Čučina:
„Pán kuchár, ja by som doniesla kráľovi šálku polievky, možno ho to posilní.“
„Nuž, Čučina, len mu ju zanes,“ hovoril kuchár, „na škodu to byť nemôže.“
Čučina uvarila silnú polievku a v šálke ju postavila ku kráľovmu lôžku. Keď ju kráľ vypil, na dne šálky čosi zacinkalo. On sa pozrel, ležal tam zlatý prsteň! Kráľ hneď poznal, že je to ten istý, čo daroval cudzej dáme. Vyskočil z postele a volal:
„Chcem vedieť, kto tú polievku varil!“ Sluhovia sa zľakli a nechceli mu povedať.
„Nech sem kuchár hneď pošle toho, kto tú polievku pripravil a kto mi ju doniesol!“ hneval sa kráľ.
Keď to tak bolo, kuchár k nemu poslal hore Čučinu. Kráľ si ju obzeral, ako stála pred ním so zašpinenou tvárou v čiernom krtom kožúšteku, a zdalo sa mu, že sa postavou podobá na neznámu dámu.
„Ty mi musíš uvariť ešte jednu šálku tej polievky,“ povedal jej.
„Bez všetkého, milostivý kráľ, len by som si priala, aby som ju smela variť v kuchyni celkom sama,“ povedala mu Čučina.
Tak ju nechali v kuchyni samú. Ale kráľ dal navŕtať do dverí dierku a díval sa dnu. A videl! Čučina si umyla zašpinené líca a zjavila sa v celej svojej kráse. Bola to tá dáma! Keď polievku uvarila, doniesla ju v šálke do kráľovej izby. Ale kráľ nechal polievku stáť a povedal:
„Trikrát ste mi unikli, krásna dáma, ale tentoraz Vás už od seba nepustím! Žiadna iná na svete sa nestane mojou manželkou než Vy!“ Sám jej vyzliekol čierny krtí kožúštek a zaviedol ju medzi udivených dvoranov. Keď sa dozvedel, že Čučina je dcérou susedného panovníka, napísal tam list a žiadal o dovolenie, aby si ju smel vziať. Ale starý kráľ medzitým umrel.
Tri dni a tri noci slávil kráľ svadbu so svojou krásnou nevestou. Prvý deň mala Čučina na sebe strieborné šaty, druhý deň si obliekla zlaté šaty a tretí deň sa vyobliekala do šiat diamantových. Všetci na zámku sa radovali a tešili, len tá jazyčnatá slúžka sa dlho strachovala, že príde o službu za to, ako sa kráľovnej kedysi posmievala. Ale kdeže! Tá už dávno všetkým odpustila a na všetky krivdy zabudla a žila so svojím kráľovským manželom v láske a dobrote až do smrti.
Ja som na tej svadbe tiež bol, koláče som jedol, víno som pil. Mali tam papierovú zem a ja som sa prepadol až sem.