Pán Smíšek z Vrchovišť

Ako v Kutnej Hore s pánom strýkom majstrovali tak, až obaja k veľkému bohatstvu prišli, ale za trest po smrti straší a falošné peniaze počíta

Všeličo sa hovorilo v Kutnej Hore o Jánovi Smíškovi z Vrchovišť, ale len potajomky, pretože jeho pán strýko bol vo Vlašskom dvore kráľovským mincmajstrom. Keď pán Smíšek kupoval Hrádek, to starobylé panské sídlo nad Páchom, ostalo mu popri tom ešte jedenásť kutnohorských meštianskych domov, polia a lúky a kus lesa nerátajúc. Mestom išiel jeden hlas, že si pán mešťan nič nezarobil poctivým remeslom.
Komu však pánboh, tomu všetci svätí. Pán Ján Smíšek kupoval najlepšiu rudu a dodával ju pánovi strýkovi do Vlašského dvora za výhodnú cenu pred všetkými ostatnými rudokopmi. Rodná krv sa medzi pánmi nezaprela a obaja z toho mali osoh. Cisár Friedrich ich za ich zásluhy o rozkvet Kutnej Hory povýšil do šľachtického stavu, tak sa pánom Smíškom a Venclíkom z Vrchovišť dostalo erbu a v ňom bieleho jednorožca.
Na Hrádku však čoskoro zistili, že majú nového pána. Najprv prepustil čeľaď a vymenil ju za novú a poslušnú, potom dal urobiť nové dubové vráta. So susedmi sa pán veľmi nepriatelil a hneď sa pustil do prestavby. Zohnal najlepších murárov, kamenárov a maliarov, aby jeho sídlo kráľovsky vyzdobili.
„To je tak, keď pánboh dopustí a holá bieda zbohatne,“ hovorili si báby klebetnice na rohu uličky pod Hrádkom. „Nech by ho čert vzal, takého pána, ktorý hľadí len na mamon a zlato! Poctivé živobytie nikomu nepraje a ešte ho sám pán mincmajster berie do ochrany a dáva mu vraj všelijaké úľavy. Čeľaď z Vlašského dvora si o tom všeličo medzi sebou hovorí.“
„Ale páni sú to zbožní,“ hovorila druhá bába modlilka, ktorá celý čas presedávala v kostole a musela byť pri každej slávnosti. „U svätej Barbory majú v chráme páni Smíškovci vlastnú kaplnku a dávajú vraj na kostol zo všetkých pánov najviac.“ Tretia bába bola zlolajnejšia a pánom nikdy neželala.
„Asi majú aj prečo, inak by pánbožkovi nelízali päty. Ale tá ich pýcha ešte nevyrástla do neba a môže sa všeličo prihodiť.“
Vtom sa otvorili vráta na Hrádku dokorán a pán Smíšek vyrazil so zbrojnou čeľaďou na koňoch cez malý mostík, pod ktorým odtekali smradľavé splašky. Kone pohadzovali hlavami a erdžali, ako im jazdci skracovali uzdy, aby niekoho neprevalili. Báby klebetnice sa rýchlo odpratali z cesty, aby pánovi urobili miesto.
Pán Smíšek z Vrchovišť bol spokojný, pretože sa dohodol so strýkom na novej pôžičke. Veril, že sa mu dobre povedie a dlh čoskoro splatí. Nová stavba paláca na Hrádku rýchlo rástla. Okná dostali kamenné ostenia, kaplnka už bola zastrešená. Murári stáli práve na lešení a robili novú omietku. Mestská rada dovolila pánovi Smíškovi, aby si zaviedol vodu do kúpeľa pre svoju potrebu na Hrádek a zasa ju vypúšťal späť do kúpeľa. Lazebník sa bránil, ale strýko všetko zariadil, a tak páni mešťania nemali žiadne námietky. Keď pán Smíšek sedel u neho vo Vlašskom dvore a zostali sami v mincmajstrovskej komore, pán strýko mu radil:
„Daj si pozor, Ján, aby nikto z Tvojej čeľade nevyniesol, čo všetko na Hrádku staviaš. To vieš, zatiaľ sa s pánmi mešťanmi dohodnem. Ale keby sa niečo vyneslo, neviem, ako by som Ti mohol pomôcť,“ varoval ho strýko úprimne.
„Dám si pozor, pán strýko, len sa nebojte. Svojim ľuďom platím dobre, a preto musia držať jazyk za zubami. Nikde inde by toľko peňazí nemali.“
Obaja páni si dobre rozumeli, azda ako máloktorí pokrvní príbuzní. Ale to ich spojil obchod a moc strieborných grošov, ktoré razili v mincovni.
„Až budeš so stavbou hotový, rád sa pricestujem pozrieť,“ povedal mu pán strýko. „A čo pani Dorota a deti? Doma je všetko v poriadku?“
„Po pravde povedané ani neviem,“ odpovedal úprimne pán Ján. „Deti rastú ako z vody a je ich všade plno. Pani Dorota má teraz starosti o veľký dom a mnoho čeľade. Spolu sa vidíme len pri obede alebo pri večeri. Vieš sám, že jazdím za obchodom a na dlhé výklady nie je veľa času.“
Pán mincmajster sa usmial a z almary vytiahol niečo zabalené v šatke. „Nesmieš, Ján, zabudnúť, že máš doma peknú ženu. Tuto pre ňu vezmi niečo odo mňa. Kupci prišli až z Talianska a priviezli všelijaký tovar. Tento jemne tepaný opasok pani Dorote iste pristane.“
Ján bol trochu zahanbený strýkovou pozornosťou, ale vedel, že je to starý líšok, ktorý nič nerobí zadarmo. Márne však rozmýšľal, čo za to bude chcieť. Vzal opasok a poďakoval, potom sa spolu rozlúčili.
Cestou domov zašiel pán Smíšek ešte medzi kramy na hornom rynku a kúpil kus hodvábu a jemný závoj. Hoci to bol pán šetrný, nesmel ho strýko zahanbiť. Keď potom prišiel domov, pani Dorota sa čudovala, že ju volá do izby a tam pred ňou na stole rozkladá také dary.
„Čo Ťa to napadlo, pán manžel? Dobre vieš, že si nemôžem nikam vyjsť okrem kostola, takú parádu veľmi nevyužijem.“
Pán Smíšek sa dlho nevykrúcal, a preto začal hneď z toho najbližšieho konca.
„Ja mám k Tebe veľkú prosbu, pani Doroto! Ja viem, že si pani starostlivá a máš práce teraz viac než dosť, ale dávaj pozor na deti, aby nebehali po stavbe. Najmä dolu do pivníc ich nikdy nepúšťaj! Mohli by niekam spadnúť a prísť k úrazu.“
„Čo je to všetko platné, keď ony nie sú na uhliadanie. Musela som ich už niekoľkokrát zavrieť v komore, keď veľmi zlobili,“ povzdychla si pani a pán Ján dlho hovoril a okolkoval, nakoniec musel s pravdou von.
„Vieš, moja milá, že sa snažím, aby sa nám dobre darilo. Ale tá stavba stojí veľa peňazí, a preto som sa rozhodol, že na Hrádku postavím tajnú hutu. Preto musíme byť opatrní, aby sa nikto nič nedozvedel.“
Keď to pani počula, sadla si na lavicu a spojila ruky. Bola to pani zbožná, ale svojho muža poslúchala na slovo. Keďže jej prikázal, že nikomu nesmie nič povedať, vedela slovo dodržať. Len si robila veľké starosti.
Potom bola v rodine u pána Smíška z Vrchovišť tá najväčšia pohoda. Pani Dorota sa snažila pánovi manželovi vo všetkom vyhovieť a deti strážila ako oko v hlave. Pán manžel jej za to raz-dva kúpil nejakú tú ženskú parádu alebo drobné klenoty, ktoré potom ukladala do malej šperkovnice.
V tom čase sa v Kutnej Hore medzi ľuďmi začala veľká bieda a nespokojnosť. Mnoho baníkov bolo bez práce. Niektoré bane sa zatvárali a iné zasa otvárali, ako sa to pánom hodilo. Banícka chasa sa búrila a schádzala sa po krčmách, ale čo to bolo platné, keď ich hlas nechceli páni počuť a ku kráľovi sa nedostal. V bani Šmitna sa vraj objavili zlí duchovia a na Kaňku hnali trejb tak, že sa baníci v bani udusili. Hovorilo sa po Kutnej Hore, že tých zlých duchov je okolo viac a samo peklo sa tu otvára pod zemou. Niektorí ľudia radšej odchádzali inam.
Na Hrádku bolo všetko v najlepšom poriadku, ako by sa okolo nič zlé nedialo. Márne báby klebetnice obchádzali a nakúkali do okien, nič sa nemohli dozvedieť. Len občas v noci bolo vidieť nad Hrádkom strašný dym a z komína začal lietať ohnivec. Bába kostolníčka bežala hneď za farárom, aby v tom niečo urobil, ale ten ju odbil, pretože chcel byť s pánom Smíškom z Vrchovišť zadobre.
Až raz pritiahla k Hrádku banícka chasa z Kaňku a búchala na vráta, kričala a chcela sa dostať dovnútra. Báby tiež vybehli a pýtali sa, čo sa deje. Jeden baník sa s nimi dal do reči.
„Tuto baníkovi Jakubovi sa domov nevrátila žena zo služby. Pán Smíšek ju vraj drží vo väzení. Tak si ideme po ňu.“
To bola novinka. Ľudia sa odevšadiaľ zbiehali a každý chcel byť pri tom. Baníci volali pána Smíška a búchali k tomu na bubon, aby ich lepšie počul a aj aby o tom vedelo celé mesto. Dlho ostali vráta panského domu zatvorené, vtom sa hore otvorilo napoly jedno okno a pánov pisár opatrne vykukol, ale kryl sa okenicou. „Jeho Urodzenosť pán Ján Smíšek z Vrchovišť Vám odkazuje, že do Hrádku pustí len jedného, ktorý bude hovoriť za všetkých. Ostatní sa rýchlo rozíďte, než na Vás pošle zbrojnú chasu.“
Hneď ako dohovoril, všeličo mu letelo do okna, ale pisár bol rýchlejší. Prirazil okenicu a hlavu ani nevystrčil. Banícka chasa sa medzi sebou radila, občas ešte búchala na bubon alebo na vráta, ale tí rozumnejší sa snažili spolu dohodnúť. „To sú zasa tie panské móresy! Ale večne tu stáť nemôžeme. Niekto musí ísť za pánom,“ naliehali baníci.
„Nech tam ide Jakub! Je to predsa jeho žena a ľahšie sa s pánom dohovorí. Keby sa nedohovoril, ženieme to až na súd a všeličo potom vyjde najavo,“ mienili iní. Jakub bol dobrák a do práce ako kat, ale že by vedel s pánmi hovoriť, to sa o ňom povedať nedalo. Dlho mu ostatní domlúvali, než vystúpil z húfu a postavil sa pred vráta. Ostatní sa museli stiahnuť do najbližších uličiek, pretože chasa na Hrádku nechcela inak otvoriť.
Keď vpustili Jakuba dovnútra, pán Smíšek sa na dvore ani neukázal. Pacholci ho zaviedli hneď do komory, kde bolo väzenie, a tam ho zavreli. Baníci búrili pred Hrádkom skoro celý deň, až kým pán mincmajster s pánmi mešťanmi na nich nedojazdili a nedali ich rozohnať vojakmi.
Jakub bol ako omámený a tou tmou tak otupený, že sa sotva držal na nohách. Vtom ho niekto chmatol za ruku a strhol k sebe.
„Jakube! Muž môj, Ty si ma predsa len našiel?“ ozvala sa jeho žena Magdaléna, ktorá tu sedela o hlade v temnici.
„Preboha, čo sa s Tebou stalo?“ čudoval sa Jakub, keď sa spamätal z ľaku.
Ale Magdaléna sa musela najprv poriadne vyplakať, než mohla prehovoriť.
„Ja sa už asi odtiaľto nikdy nedostanem. Pán Smíšek všetkým tvrdí, že som sa zbláznila.“
Jakub ju tešil, ako najlepšie vedel, a hladil tvrdou dlaňou po hlave, potom sa vypytoval, ako sa to všetko stalo.
„Veď tu nesedíš pre nič za nič, Magdaléno? Vždy si pánom poctivo slúžila a nikdy si s nimi nemala žiadnu zvadu.“
„Vieš, Jakube, ja som len hlúpa ženská. A keby som bola mlčala, nič by sa mi nestalo a v dobrej službe som bola dodnes. Pani Dorota ma poslala upratať prvú pivnicu, že vraj pán privezie niekoľko súdkov piva. Vzala som teda kľúče a metlu a šla so svetlom do pivnice. Bola som už od práce celá zmorená, tak som si tam len na chvíľu sadla na schod a driemala. Ako dlho som spala, to neviem. Ale dlho to byť nemohlo, pretože ma nikto nehľadal. Zrazu som počula také čudné klepanie a myslela som, že sú to škriatkovia. Keďže ma pochytila zvedavosť, prehľadala som celú pivnicu, aby som vedela, odkiaľ to ide. Za veľkým sudom som našla akési dvierka a za nimi bola tajná komora. Sedelo tam niekoľko chlapov, každý za jedným štokom, a pred nimi ležali strieborné pláty a peniaze. Ja som sa tak poľakala a začala kričať, že ma odtiaľ museli odniesť. Pán hneď nariadil, aby ma zavreli do komory, že som sa zbláznila a mohla by som niekomu ublížiť.“
Jakub stál a triasol sa ako ranené zviera. Všeličo počul o falšovateľoch peňazí, ktorí okrádajú kráľa i ľud a strhávajú dobrú menu. Nebolo pochýb, že pán Smíšek je jedným z nich. Skočil ku dverám a začal do nich búšiť oboma rukami a kričať, že pán je zlodej a falšovateľ. Nikto však neprišiel, nechali ich tam oboch o hlade. Druhého dňa, keď banícka chasa na dobré slovo odtiahla od Hrádku, vyrazil pán Smíšek na súd a dožadoval sa tam spravodlivosti. Žaloval baníka Jakuba a jeho ženu Magdalénu pre hrubé urážky svojej osoby.
„Deň čo deň je to v Kutnej Hore horšie, vzácni páni! Všelijaký ľud sa tu odevšadiaľ zbehnutý potuluje a dožaduje sa slobôd. Opatrní a múdri páni by mali proti nim prísne zakročiť a pre výstrahu ostatným toho baníka odsúdiť na smrť povrazom,“ žiadal pán Smíšek dôrazne.
Páni sudcovia sa radili, ako a čo najlepšie urobiť, aby bol v Kutnej Hore trochu pokoj. Nakoniec však nevedeli, čo robiť s tou bláznivou. Keď to pán Smíšek počul, hneď sa zasa hlásil o slovo a pánom ponúkol svoju pomoc.
„To je tá najmenšia starosť. Keby proti tomu urodzení páni nič nemali, nechal by som si tú slúžku na Hrádku. Bola tam už zvyknutá, a až sa trochu uzdraví, slúžkam pomôže s prácou a ony zasa na ňu dohliadnu.“
Toho sa páni sudcovia hneď chopili a ďakovali pánovi Smíškovi z Vrchovišť za jeho láskavosť a ochotu. Čoskoro bola na oboch stranách spokojnosť. Len úbohý baník Jakub zle pochodil. Páni ho dali tajne odviezť do Kouřimi a tam ho sťali skôr, než sa to banícka chasa dozvedela. A jeho žena Magdaléna bola až do smrti zavretá na Hrádku.
Za tú panskú zlosť, ktorá vtedy toľko kvitla medzi pánmi, nemal pán Smíšek z Vrchovišť pokoj ani po smrti. Márne sa vykupoval v kostole bohatými darmi a nadáciami, dodnes vraj straší v tajnej mincovni na Hrádku a v noci počíta peniaze, prehadzuje groše z jedného koženého vrecúška do dlhého. Potom, ako by niekde buchla veľká voda, všetko razom utíchne a po celý deň je zasa pokoj. Ani bláznivá Magdaléna nedošla pre svoju zvedavosť zaslúženého odpočinku. Keď vietor zaduje v starých komínoch a začne kvíliť a nariekať, obchádza vraj okolo Hrádku a narieka nad zmareným životom, o ktorý ju páni pripravili kvôli strieborným grošom a mamonu.