O ukradnutej mašinke

V strede jedného malého mestečka stojí stará vlaková staničká, ktorá bola obohatená o jednu celkom novú, červenožltú mašinku. Pán rušňovodič sa zaradoval, aká pekná lokomotíva mu bola pridelená, a pomyslel si: „Jé, taká parádna mašinka, ja sa ale mám! To si to, pánečku, budem kočírovať, len čo je pravda!“ a už sa tešil a nemohol sa dočkať rána, keď bude môcť svoju novú mašinku prvýkrát viesť a zaženie s ňou rýchlo ako vietor po koľajniciach hurá vpred! Lenže sa tešil zbytočne, lebo svojej peknej mašinky sa ráno už nedočkal. V noci sa totiž začali na koľajniciach diať čudné veci! Nová mašinka zrazu akoby celá ožila a začala si robiť, čo chce! Usadil sa v nej totiž vlakový démon Koleják a začal sa správať, akoby sa práve vyliahol z divokých vajec!

Bol nahnevaný, že mašinka nemá pripojený ani jeden vagón, a tak sa skrátka rozhodol, že s ňou odíde sám! Na koľajnice vôbec nedbal a hneď kúsok ďalej z nich šikovne vykoľajil. Namieril si to rovno smerom do hôr. Najprv uháňal s mašinkou popri koľajniciach, ale hneď nato prudko zatočil a namieril si to do strmého kopca. Potom zišiel z kopca rýchlo zasa dolu ako veľká voda a už si to s ukradnutou mašinkou uháňal cez pole dozadu k lesu.

Cestou prechádzal rôzne hrbole, hromady kameňov, veľké balvany, búral oplotenie, prevaľoval veci a narážal do stromov. Prechádzal cez labky aj chvostíky rozličným zvieratkám a prudko bral zákruty, len aby všetkým ukázal, ako vie riadiť. „Ja, Koleják, som, pánečku, skvelý vodič, ten najlepší zo všetkých, to budete všetci čumieť!“ nahováral si vlakový démon, ale našťastie bola vonku tma a nikto si ho nevšimol.

Mašinka sa cestou touto jeho zbrklou a neopatrnou jazdou celá potĺkla, odrela si svoju peknú farbičku a rozbila si svetlá, ako divoko s ňou Koleják valil! Tak sa tešila, ako bude opatrne uháňať svetom pekne po koľajniciach, ťahať za sebou vagóny plné cestujúcich, a namiesto toho si ju privlastnil ten zlý démon a celú ju takto zničil. Mašinka preto celá zosmutnela a netúžila po ničom inom než po návrate späť na svoju staničku, kam sa tak tešila. Nebolo jej to však nanič, lebo ten ani chvíľu neposedný démon ju vôbec, ale vôbec nepočúval! Chcel mať mašinku len pre seba a poriadne sa v nej vyšantiť. Netrvalo dlho a mašinka jazdila po horách presne tam, kam mal Koleják namierené.

Všade už bol popraš čerstvo napadnutého snehu a úbohej mašinke kĺzali v tom kopci kolieska. Nemohla tie prudké svahy vyjsť a jej malé kolieska sa jej stále protáčali. O to väčší hnev však na ňu démon Koleják dostal a začal zúriť. „No tak, choď, rob, zaber predsa a pohni sa!“ poháňal Koleják mašinku a hnal ju stále vyššie a vyššie. Tá už bola celkom zúfalá a dostávala jednu ranu za druhou. Búrala skaly, zrážala stromy a rozbila si sklo zo všetkých okien. Bola celá zničená, dotlčená a démon Koleják ju neprestával karhať. Nakoniec sa ešte k tomu celá prevrátila z prudkého kopca dolu a zrútila sa rovno do jazera, ktoré stálo priamo pod skalou. Koniec karhania, koniec popohánania, koniec divokej a hrôzostrašnej jazdy! Zlý démon Koleják sa vo vode našťastie utopil a úbohá, zničená mašinka sa ponárala a klesala až na dno hlbokého jazera.

Ešte šťastie, že tento nešťastný osud mašinky zbadal náhodný okoloidúci, ktorý sa nestačil čudovať. Hľadel totiž zospodu nahor na mašinku ako na nejaký zázrak, lebo ešte nikdy nevidel lokomotívu takto vyčíňať a preháňať sa po horách, a ešte k tomu bez rušňovodiča, pretože démon Koleják bol ľudskému oku neviditeľný. „Pre pána kráľa, veď tá mašinka ide celkom sama? Patrí predsa na koľajnice, tak čo robí tu v horách?“ nestačil sa čudovať, lebo bol náhodou aj on bývalým rušňovodičom, teraz už na zaslúženom odpočinku. Mal preto ku všetkým mašinkám a vláčikom veľmi kladný vzťah.

Ponáhľal sa hneď do vedľajšej dediny po pomoc, kde zalarmoval niekoľko mužov, ktorí pomocou náležitej techniky mašinku z vody vytiahli von a vyslobodili ju na breh jazera. „Takto poničenú a zdevastovanú mašinku nikto z nás ešte nikdy nevidel,“ usúdili všetci tí páni, ktorí ju odviezli do neďalekej opravovne.

Za to všetko však mohol práve vlakový démon Koleják a ako sa čoskoro ukázalo, bol za všetko to svoje zlo, ktoré na mašinke napáchal, riadne potrestaný. Utopeného Kolejáka vytiahol totiž z jazera anjel železníc, ktorý ho premenil na štetec, ktorý musel za trest celú tú poničenú mašinku pekne kúsok po kúsku znova natrieť červenou a žltou farbičkou, len aby bola práve taká pekná, aká bývala predtým. Netrvalo dlho a mašinka zasa celá žiarila novotou. Bola odvezená na vlakovú stanicu presne tam, kam pôvodne patrila. Tam ju umiestnili opäť na koľajnice, kam každá lokomotíva patrí. Až teraz pocítila mašinka úplnú úľavu, spokojnosť a radosť, lebo už ani nedúfala, že sa jej to ešte niekedy podarí a stretne sa so svojím pridelenom pánom rušňovodičom.

Hneď na druhý deň ráno k nej zapojili päť vagónov a prešťastná mašinka v novom kabáte sa zrazu celučičká rozžiarila! Konečne sa mohla rozbehnúť po koľajniciach, kde ju viedol dobrý pán rušňovodič, ktorý s ňou jazdil opatrne a veľmi pozorne. Náhle si mašinka pripadala taká užitočná, potrebná i nevyhnutná a jej zábavná jazda sa pre ňu znova stala veľkým potešením. Jedine tak mohla byť konečne zase šťastná. Bola rada, že sa toho zlého démona Kolejáka raz a navždy zbavila, a to nielen ona, ale spolu s ňou sa radovali aj všetky ostatné vláčiky.

Dnes je už mašinka pomerne stará, avšak slúži dobre a po koľajniciach si to uháňa svižne a veselo stále ďalej, ako nejaká mladica. A kto vie, možno raz odvezie po koľajniciach aj vás, deti, a potom si na túto rozprávku iste radi spomeniete.