Krajčír a traja psi

Jeden chudobný krajčír nemal doma čo stratiť, a tak sa vybral do sveta. Vandroval svetom už dlho, keď jedného dňa prišiel do hlbokého tmavého jedľového lesa. Cestou si pískal a spieval a bolo mu na srdci veselo. Keď prešiel kúsok cesty, pribehol k nemu veľký pes, poprial dobrý deň a opýtal sa, či by ho nevzal so sebou. „Jasné, rád ťa vezmem, ak za mnou pobežíš a budeš mi oddaný.“ „To budem,“ povedal pes a bežal za ním. Keď prešiel ďalší kus cesty, pribehol druhý pes, poprial mu dobrý deň a opýtal sa, či by ho nevzal so sebou. „Zvyčajne je pre mňa aj jeden pes priveľa,“ odvetil náš rytier z Nožníc a Ihličiek. „Ale ak budeš oddaný a verný, môžeš bežať za mnou a robiť tomu druhému spoločnosť.“ „To budem,“ povedal pes a bežal za ním. Tak šli ďalej a ďalej, a keď mali títo traja pocestní kus cesty za sebou, pribehol k nim tretí pes a opýtal sa tiež, či by mohol ísť s nimi. Krajčír sa zarazil, lebo sám ešte nevedel, kde zoženie jedlo pre dvoch psov, ale nakoniec si pomyslel: „Všetko dobré je do troch.“ Povedal: „Ak mi budeš verný a oddaný, môžeš bežať za mnou v mene Pánovom ako tí druhí dvaja.“

K večeru vyšli z lesa a uvideli pred sebou dedinu a prvý dom bol hostinec. Vtedy krajčír povedal: „Hlad máme všetci štyria, ale ako vyzerá šesták, to som už dávno zabudol.“ „Ľahká pomoc!“ povedal prvý pes: „Choď dnu a objednaj jedlo a pitie pre štyroch mužov, o platenie sa nestaraj, o to sa postaráme my.“ Krajčírovi to dodalo odvahy, vošiel do hostinca, buchol päsťou do stola a objednal štyri príbory a jedla toľko, koľko dom dá, varených aj pečených, k tomu víno aj pivo. Potom hodil na lavicu svoj uzlík a klobúk, drevený lakeť postavil do kúta a sám sa posadil do pohodlného kresla. Keď začali nosiť jedlo, otvorili sa dvere a dnu vbehli psi, každý si vyskočil na stoličku a začali žrať a piť ako ľudia; hostinská v úžase spleskla rukami nad hlavou. Po jedle prvý pes povedal: „Vezmi nohy na plecia, ale veci tu nechaj ležať, o tie neprídeš.“ Tak sa krajčír zdvihol a šiel von a hostinská ho nechala ísť, veď svoj uzlík, klobúk a lakeť nechal tu; iste sa o chvíľu vráti, myslela si, asi si šiel obzrieť okolie. Sotva sa otočila chrbtom, schmatol každý pes jednu z tých troch vecí, vybehli von dverami a utekali za svojím pánom. A hostinská sa za nimi len pozerala.

V dobrej nálade ťahal krajčír ďalej, jeden zo psov bežal pred ním a ukazoval cestu. Čoskoro prišli opäť do lesa a potom, čo dlho išli a išli, prišli na lesnú čistinu, na ktorej stál veľký zámok. Vtedy sa pes zastavil. „Máš dosť odvahy?“ opýtal sa krajčíra. „Viac než peňazí!“ dostalo sa mu odpovede. „Tak nás priviaž na povraz, zaveď nás do zámku a predaj nás obrom, ktorí tam žijú. Ale never im, lebo oni sú zlomyseľní a záludní. Aby si pred nimi bol v bezpečí, dáme ti každý z nás darček, ktorý sa ti iste zíde, a môžeš s nimi prísť k šťastiu.“ Tak povedal a dal mu hrnček s lepidlom, keď ním natrie stoličku, tak ten, kto si na ňu sadne, zostane pevne prilepený. Druhý pes mu daroval obušok, koho ním vezme po hlave, ani nepípne a bude po ňom. Ten tretí mu daroval lesný roh: „Keby si náhodou upadol do nebezpečenstva, zatrúb na ten roh a my ti prídeme na pomoc.“ „To musím najprv vyskúšať, či to vôbec viem,“ povedal krajčír: „lebo kto robí takú ťažkú prácu ako ja, tomu sa dych skráti.“ Priložil roh k ústam a fúkol. Ach, aký to len bol zvuk!? To nemohol byť krajčírov dych, čo ten roh rozozvučal, lebo ten bol chudý ako špendlík. Potom si darčeky spokojne uschoval, priviazal psov a šiel s nimi na zámok.

Obrovským schodiskom prišiel rovno do veľkej a vysokej siene, kde sedeli obri pri skvostnom stole, jedli a pili. Krajčír uctivo zložil klobúk a opýtal sa, či by páni obri nechceli kúpiť troch psov. Oni si ich obzreli sprava aj zľava a povedali: „Vezmeme si ich a rovno ich zavrieme do maštale, počkaj, kým sa nevrátime, potom ti zaplatíme.“ A smiali sa zlomyseľne jeden na druhého a vrhali na krajčíra pohľady, ktoré neveštili nič dobré. „Ja viem, odkiaľ vietor fúka,“ povedal náš rytier z Nožníc a Ihličiek: „však ja vám tú vašu zábavu prekazím!“ Vyšplhal na každú stoličku a natrel ju tou lepkavou masťou hore aj dole, vpredu aj vzadu. To bolo jeho šťastie, lebo medzitým sa obri uradili, že ho zabijú a potom zjedia, bolo to síce také úbohé sústo, ale ľudské mäso bolo pre nich niečo nové a oni ho radi prijmú, než zoženú niečo lepšie. Keď sa vrátili, povedali mu, že ich chcel pri obchode oklamať, lebo psi nie sú zase takí cenní, a že za trest bude zjedený. Krajčír povedal: „Zomriem rád, ak si to naozaj zaslúžim, ale nie bez rozsudku a bez práva. Najprv nado mnou usporiadajte spravodlivý súd a ja sa pred ním budem obhajovať.“ Obri sa smiali, rozostavali stoličky do polkruhu a povedali: „No začneme, ty pozemský červíček!“ „Ale najprv sa posaďte, ako to chodí na pravom súde.“ Keď to urobili, vzal si stoličku, sadol si pred nich, napchal si fajku a vyfukoval pred seba obláčiky dymu. „Si pripravený?“ opýtali sa obri. „Ach, iste že som pripravený, teraz sa môžete obhajovať, lebo ja vás všetkých odsudzujem na smrť!“

Obri sa spočiatku smiali, až sa za brucho chytali, ale keď sa im tá chvíľa videla dlhá a chceli sa zdvihnúť a schmatnúť ho, boli všetci tak pevne prilepení, že nepohli ani údom. „Tak bude to čoskoro?“ opýtal sa krajčír a smial sa, potom vzal svoj kúzelný obušok a praštil ich všetkých po hlave, jedného po druhom, až popadali mŕtvi. „Teraz si musím po práci odpočinúť,“ povedal si, ale s tým sa veľmi prepočítal. V tom okamihu totiž započul, ako stúpa niekto ťažkým krokom hore schodiskom, potom sa rozleteli dvere a dnu vstúpil obor ešte raz taký veľký ako jeho druhovia. To bol kráľ obrov, ktorý sa práve vrátil domov z lovu. Keď uvidel, čo sa prihodilo, opýtal sa krajčíra, kto tých obrov zabil. „To som urobil ja.“ „Ak si to urobil, tak si zaslúžiš trest! Na jedenie nebudeš nič moc, ale ako strašiak na škorce mi poslúžiš, zavesím si ťa do záhrady.“ Schmatol ho za nohy a niesol do záhrady, kde stála vysoká šibenica. Tam ho zdvihol hore a začal mu uväzovať slučku. Vtedy sa krajčír spamätal, vytiahol lesný roh a všetkou silou naň zatrúbil, že to bolo počuť desať míľ ďaleko. Naraz tu boli tí traja psi, okolo krku mali pretrhnuté povrazy. „Mikeš, poď dole!“ zvolal naňho prvý pes. „Ja nemôžem, lebo ma tento tu práve vešia!“ Vtedy sa psi na obrovského kráľa vrhli a rozsápali ho na tisíc kúskov. Krajčír sa im potom od samej radosti vrhol okolo krku a tancoval okolo nich po jednej nohe.

Prvý zo psov ale povedal: „Teraz je zámok od obrov oslobodený a ty nám musíš všetkým odseknúť hlavy!“ „To nikdy neurobím!“ vykríkol. „Potom ťa roztrháme ako toho obra!“ „No keď si to teda želáte, splním vašu požiadavku.“ Schmatol oboma rukami meč a zrazil psom hlavy, ale rýchlo sa odvrátil, lebo tú krv nechcel vidieť. Vtedy ho niekto zavolal menom, až sa krajčír veľmi zľakol, a keď sa obzrel, stál tam kráľ a s ním dve prekrásne princezné. Kráľ povedal: „Ty si náš vysloboditeľ, lebo my sme boli tí traja psi a boli sme zakliati. Ako poďakovanie ti dám jednu z mojich dcér za ženu.“ Vtedy krajčír rýchlo schmatol tú staršiu a vydali sa na zámok. Všetky kúzla, ktoré obri vyslovili, boli zlomené; v komnatách sa teraz hemžili dvorania a sluhovia. Keď sa pozreli z okna, celý les bol premenený späť na pôvabné mesto, stromčeky na domy, veľké stromy na katedrály a paláce, lesné vtáky na rozličný ľud a všade bolo výskanie a veselenie, až oči prechádzali.

Nasledujúceho dňa bola svadba a ja som tam tiež bol a s tým ľudom som sa veselil