Chudobný mlynársky tovariš a mačička

Žil bol v jednom mlyne starý mlynár, ktorý nemal ani ženu, ani deti, a u neho slúžili traja mlynárski pomocníci. Keď u neho boli už niekoľko rokov, jedného dňa im povedal: „Som starý a rád by som si už odpočinul. Vydajte sa do sveta a ten z vás, ktorý mi privedie toho najlepšieho koňa, ten sa stane mlynárskym majstrom, dostane môj mlyn a zaopatrí ma na starobu.“ Jeden z tých mlynárskych bol ale taký chorľavý chlapček, ktorého tí druhí dvaja mali za hlúpeho, mlyn mu neprajeli a on o neho vlastne ani veľmi nestál. Tak sa vydali spoločne do sveta, a keď prešli dedinu, povedali tí dvaja tomu hlupáčikovi: „Zostaň tu, Janko, veď v živote žiadneho koňa nezaopatríš!“ Ale Janíčko na nich nedbal a išiel ďalej. Keď sa zotmelo do čiernej noci, boli práve pri nejakej jaskyni, tak si vliezli dovnútra a uložili sa na spánok. Tí dvaja prefíkanci počkali, kým Janíčko zaspí, potom ticho vstali a ušli preč. Janka nechali v jaskyni a mädlili si ruky, ako dobre to zariadili; ale nemalo sa im to vyplatiť! Keď vyšlo slnko a Janko sa v jaskyni zobudil, obzrel sa a zvolal: „Bože, kdeže to som?“ Vstal, vyškriabal sa z jaskyne a pokračoval v ceste lesom. Ako tak išiel, premýšľal a uvažoval: „Teraz som v tom lese sám samotinký, ako len teraz prídem k nejakému koňovi?“ Ako tam tak rozmýšľal, stretol malú strakatú mačičku, ktorá mu dala kresťanský pozdrav a potom sa ho spýtala: „Čo tu robíš, Janíčko?“ „Ach, ty mi aj tak nemôžeš pomôcť.“ povzdychol si. „Len nechaj tak! O tom, že by si chcel krásneho koňa, si čvirikajú vtáky v celom lese.“ povedala mačička: „Poď so mnou a zostaň u mňa sedem rokov ako môj verný sluha, potom ti dám koňa krajšieho, než si kedy v živote videl.“ „No, to je mi ale zvláštna mačka,“ pomyslel si Janko: „ale uvidíme, či je pravda, čo mi povedala.“

Tak vzala mačička Janíčka so sebou do svojho zámočka, kde žili ostatné mačky a tie jej slúžili. Behali po schodoch sem a tam a boli veselé a v dobrej nálade. Večer, keď si všetci sadli k stolu, museli tri mačky hrať. Tá prvá hrala na basu, druhá fidlala na husle a tretia fúkala zo všetkých síl do trúbky. Keď sa mačky najedli, odpratali stôl a strakatá mačička povedala: „No, Janíčko, teraz si so mnou zatancuj!“ „Nie, nie!“ odvetil: „S mačkami netancujem, ešte nikdy som to nerobil.“ „Tak ho uložte spať!“ prikázala tá strakatá ostatným mačkám. Tak mu rozsvietili v spálni, jedna mu stiahla topánky, druhá pančuchy a tretia nakoniec sfúkla svetlo. Na druhý deň prišli mačky opäť a pomohli mu z postele, jedna mu natiahla pančuchy, iná mu zaviazala podväzky, ďalšia priniesla topánky, iná ho umyla a tá posledná mu poutierala chvostom tvár. „To je mäkučké.“ pochvaľoval si Janko. Ale aj on musel mačkám poslúžiť, celý deň štiepal drevo, na čo dostal striebornú sekeru a kliny, striebornú pílu a medenú palicu. A za odvedenú prácu dostal dobré jedlo a pitie a zaopatrenie, ale za celý ten čas nevidel ani človiečika, len tú strakatú mačku a jej mačaciu čeľaď.

Raz mu tá strakatá povedala: „Choď na lúku, pokos ju a trávu usuš.“ A dala mu striebornú kosu a zlatý brúsok s tým, aby to strážil ako oko v hlave a v poriadku jej to vrátil. Tak Janíčko išiel a urobil, čo mu bolo prikázané, a po vykonanej práci priniesol kosu, brúsok aj seno domov a pýtal sa, či už nedostane sľúbenú odmenu. „Nie,“ povedala strakatá mačka: „musíš pre mňa ešte niečo urobiť. Tu je stavebné drevo, tesárska sekera, uholník a všetko, čo je potrebné, všetko zo striebra, a z toho mi postav najprv malý domček.“ Tak Janko postavil dom a potom si zase sťažoval, že vykonal všetku prácu a stále nemá žiadneho koňa. Ale zatiaľ uplynulo tých sedem rokov ako pol roka a strakatá mačička sa ho spýtala, či chce vidieť svojho koňa. „Áno!“ povedal Janko. Vtedy otvorila dvere domčeka a vnútri stálo dvanásť koní, ach, tí vám vyzerali nádherne, vyčesaní do lesku, bola radosť pozrieť sa na nich. Mačička povedala Janíčkovi: „Teraz choď domov! Tvojho koňa ti teraz nedám, ale o tri dni prídem a privediem ti ho.“

Tak sa Janko vydal domov cestou, ktorú mu ukázala. A keďže nedostal nové šaty, musel ísť v tých starých handrách, v ktorých prišiel a ktoré mu boli po tých rokoch dosť malé. Keď prišiel domov, boli tu aj tí dvaja a každý priviedol svojho koňa, jeden slepého a druhý, čo krivkal. „Janko, kde máš svojho koňa?“ pýtali sa. „Príde za mnou o tri dni.“ Vtedy sa smiali a povedali: „No, Janko, to bude určite ten najlepší kôň na svete, keď sa vlečie tri dni za tebou!“ Janko išiel do izby, ale mlynár mu povedal, že nemá chodiť taký roztrhaný a otrhaný ku stolu, človek by sa za neho musel hanbiť. Tak mu dali trochu jedla von, a keď išli večer spať, tí dvaja mu nedopriali ani posteľ, musel si vliezť do kurína a tam sa uložiť na slamu.

Na druhý deň, keď sa zobudil, boli tie tri dni preč a prišiel koč, ťahaný šiestimi nádhernými koňmi, a jeden sluha viedol siedmeho a ten bol pre Janka. Z koča vystúpila ľúbezná princezná a vošla do mlyna. Tá princezná bola tá strakatá mačička, ktorej Janíčko sedem rokov slúžil. Spýtala sa mlynára, kde je ten malý mlynársky paholok? Vtedy mlynár povedal: „Nepustil som toho otrhanca z mlyna, leží v kurníku.“ Vtedy princezná povedala, aby ho hneď priviedli. Jeden sluha mu priniesol nádherný odev a on sa musel umyť a prezliecť, a keď bol hotový, vyzeral ako nejaký kráľ. Potom si princezná priala vidieť kone, ktoré priviedli tí dvaja druhí. No jeden bol slepý, druhý chromý. Vtedy prikázala sluhovi priviesť toho siedmeho koňa, a keď ho mlynár videl, povedal, že takého na svojom dvore ešte nikdy nevidel. „A ten je pre Janka.“ povedala. „Tak to je mlyn jeho.“ povedal mlynár. Ale princezná mu povedala, aby si kone aj svoj mlyn nechal, vzala svojho verného Janka, posadila ho do koča a odišla s ním preč. Najprv išli k tomu malému domčeku, ktorý postavil pomocou striebornej výbavy, stal sa z neho veľký zámok a všetko vnútri bolo zo zlata a striebra, a potom mali svadbu a on bol bohatý, taký bohatý, že mal po celý život dostatok.

Preto si dávajte dobrý pozor, než niekoho označíte za hlupáka. Mohli by ste raz zostať stáť s dlhým nosom, ako tí dvaja mlynárski pomocníci.