Škriatok Chlebánek

Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna babička, ktorá sa rozhodla upiecť svojmu dedkovi domáci chlieb z ražnej múky. Dostala totiž od známeho pekára chlebový kvások, ktorý chcela využiť a prekvapiť tak dedka svojím pekárskym umením.

Nemala však vôbec poňatia, že jej do chlebového kvásku nenápadne skočil neviditeľný škriatok Chlebánek, ktorý sa v ňom potajomky skrýval.
Nič netušiaca babička vzala misu, dala do nej múku, soľ, korenie, všetko premiešala, pridala kvások, vodu a začala cesto miesiť.

Škriatok Chlebánek bol však veľmi štekliví a práve v tej chvíli mohol puknúť od smiechu:

„Chichichi, jéj, toto šteklí, toto šteklí!“ ale babička ho našťastie nepočula. Po dôkladnom vymiesení nechala cesto v teple kysnúť. Chlebánek si pochvaľoval, že je pekne doma v teplúčku, a čudoval sa, ako cesto pribúda na objeme. Cez noc však dala babička misu s cestom kysnúť do chladničky a to mal Chlebánek hneď po nálade.

„Brrr, to je zima, veď tu celý prechladnem, pomóc!“ kričal a nadával v chladničke, triasol sa zimou, ale nikto ho tam nepočul.

Šťastie, že cesto babička ráno zase vytiahla a dala znova do tepla. Opäť začala cesto miesiť a potom z neho uplácala veľký bochník.

To sa však už Chlebánkovi zase príliš nepáčilo, lebo ho babička plácala rovno po zadku a škriatkovi to začalo vadiť. A čo to bolo, keď vzala babička nôž a cez celý povrch bochníka narezala kríž?

„Júú, auvajs au, toto bolí! Ty jedna babička, no len počkaj, veď si sa mi zarezala priamo do chrbta, achjaj, beda mi, beda.“ škuľal a nariekal Chlebánek, ktorý sa v tej chvíli veľmi nahneval na babičku, a žaloval:

„Prečo som ja len do toho prekliateho kvásku ráno skákal? Keby som to len bol tušil, nikdy by som sem nelozil!“ Zlostil sa Chlebánek, ale to už bochník začal znova kysnúť pekne v teplúčku.

Konečne sa škriatok zase upokojil. Obdivoval, aký je bochník pekne vykysnutý, keďtu prišla babička, schmatla bochník a šup s ním do horúcej rúry!

Niečo také Chlebánek naozaj nečakal, lebo taký žiar ešte nikdy nezažil a netušil, ako veľmi to v takej rúre môže páliť. Začal sa tam celý škvariť a cítil sa strašne. Kričal, nadával, nariekal, dokonca aj prosil, aby ho babička z rúry vytiahla von, ale nikto ho nepočul. Mohol plakať, nariekať, žalovať, ale nič mu to nepomohlo.

Len čo však babička rúru otvorila, hneď si vydýchol, lebo bol presvedčený, že chlieb je už upečený a on sa tak konečne dostane z tej horúcej rúry von, no tešil sa predčasne.

Babička doňho len pichla špicatou ihlicou, aby zistila, či je chlieb už dostatočne upečený. Lenže ako naschvál pichla Chlebánkovi ihlicou rovno do nosa tak, že mu až vyhrkli slzy do očí, ako sa veľmi zľakol a ako veľmi to zabolelo.

Chlebánek bol úplne zničený a neprestával fňukať. Babička rúru znova zavrela a úbohý Chlebánek sa musel ešte piecť v rúre spolu s chlebom. Ešte k tomu sa potom babička zapovedala so susedkou a na chlieb v rúre úplne zabudla.

Chlebánek to tam už nevládal vydržať a priam kvílil od bolesti. Konečne prišla babička a z tej prekliatej rúry ho vytiahla von!

„Á, to je úľava! No to je čas, veď som sa v tom žiari skoro uškvaril!“ Vykrikoval šťastne Chlebánek, ale čo to?
„Veď som po celom svojom povrchu úplne dočierna spálený! No teda, ty si mi dala, babička! Pozri sa na mňa, ako teraz vyzerám, veď som čierny ako nejaký čert! Máš však jediné šťastie, že si ma aspoň vytiahla z tej rúry von, veď už som si jednu chvíľu myslel, že odbila moja posledná hodinka.“ Nariekal a vyčítal babičke škriatok, ale nakoniec bol rád, že to predsa len prežil.

Babička dala upečený bochník vychladnúť na okno a spolu s ním sa ochladzoval aj Chlebánek. Bol taký rád, že celý ten dlhý proces pečenia chleba akosi prežil, že si to azda ani nedokážete, deti, predstaviť.

Bol síce celý pripečený, ale len čo vychladol, rozveselil sa. Cítil sa hneď voľnejšie a mohol sa dokonca už aj hýbať.

Potom však schmatla babička veľký, ostrý nôž a chystala sa krájať chlieb na krajce.

Len čo zazrel Chlebánek taký obrovský, špicatý nôž, celý sa zľakol, zhrozil sa a pomyslel si: „Teraz ma babička ešte k tomu prereže napoly, no to azda nie! To by už bolo po mne navždy! To predsa nemôžem dovoliť!“ Povedal si Chlebánek, vystrčil nožičky a už si to uháňal aj s celým tým ťažkým bochníkom na chrbte, čo len najrýchlejšie vedel.

Kým stihla babička dôjsť s nožom k chlebu, bochník bol fuč! „No to som teda somár!“ Vykríkla babička, otáčala sa na všetky strany a nechápala, kam len mohol tak rýchlo jej upečený bochník sám zmiznúť?

Ten však už bol dávno niekde za horami a pochvaľoval si, ako babičke ušiel a zachránil si tým svoj mladý život. A tak bochník chleba so škriatkom Chlebánkom na čele vandroval svetom a všetci okoloidúci len zízali, lebo kto to kedy videl, aby bochník chleba sám chodil a vykračoval si ako nejaký milostpán?

Za nejaký čas sa však Chlebánek unavil a začali ho pobolievať jeho malé nožičky aj chrbát. Na ulici stretol dvoch hladujúcich mužov bez domova a tak sa rozhodol, že im ten upečený chlieb daruje. Vyskočil z bochníka von a vydal sa pomaly tam, kam odjakživa patrí, medzi ostatných škriatkov.

Od tej doby už nikdy nikam neskákal, ale hlavne nelozil tam, kde to nepoznal.

Všetkým ostatným škriatkom však musel deň čo deň rozprávať, čo všetko v tom svete ľudí zažil, a tí sa mu škodoradostne chichúňajú a vysmievajú možno ešte aj dnes. Sú to však našťastie len škriatkovia z rozprávky, ale vy, deti, nebudete iste nikdy takto škodoradostné, ani posmešné, však?

A babička? Tá ešte dodnes netuší, kam sa jej vtedy ten bochník chleba podel? Toho istého dňa však zostali s dedkom o hlade a od tej doby sa babička zaprisahala, že už nikdy radšej chlieb piecť sama nebude.

Potom priniesla z povaly starý, kovový zvonec, zazvonila a rozprávke o Chlebánkovi svojím cililinkaním odzvonila koniec.